Ukážme Ježišovi, že sme deti. Koľko námahy vynaloží dieťa, malé a úprimné, aby vyliezlo o schodík vyššie! A potom tam stojí a zdanlivo stráca čas. Konečne jeden schod zdolaný. A teraz ďalší. S pomocou rúk a nôh, s námahou celého telíčka dosiahne nový triumf: ďalší schod. A opäť odznova. Koľko úsilia! Už chýba len málo… a potom, pošmyknutie a bác! Krok naspäť. S modrinami a očami plnými sĺz, začína úbohé dieťa svoj výstup znovu. — Tak je to s nami, Ježišu, keď sme sami. Vezmi nás do svojho láskyplného náručia ako veľký, dobrý priateľ jednoduchého dieťaťa; a neopúšťaj nás, kým nebudeme celkom hore; a potom — áno, potom — budeme vedieť odpovedať na tvoju milosrdnú lásku. S detskou smelosťou ti, môj sladký Pane, poviem, že okrem Márie a Jozefa nebol a nebude žiaden smrteľník, hoci mnoho ich už blaznelo láskou k tebe, čo by ťa miloval tak, ako ťa milujem ja.