Zoznam bodov

Nie všetci sa môžu stať bohatými, múdrymi, slávnymi… Naopak, všetci — áno, „všetci“ — sme povolaní stať sa svätými.

Byť verný Bohu vyžaduje boj. Boj telo na telo, muža proti mužovi — starý človek proti Božiemu človeku —, kúsok po kúsku, nevzdávať sa.

Nepopieram, skúška je príliš tvrdá: musíš ísť do kopca, „ v protismere.“ — Čo ti poradím? — Opakuj: „omnia in bonum!“, všetko, čo sa deje, „všetko, čo sa mi deje“, je pre moje dobro… A preto — to je ten správny záver —: prijmi to, čo sa ti zdá také namáhavé, ako sladkú skutočnosť.

Dnes nestačí, aby ženy a muži boli dobrí. — Okrem toho, nie je dostatočne dobrý ten, čo sa považuje za takmer… dobrého: treba byť „revolucionárom.“ Proti požívačnosti, proti pohanskému a materialistickému bremenu, ktoré nám núkajú, Kristus si vyžaduje nekonformistov, rebelov Lásky!

Svätosť, skutočná túžba po nej, nemá prestávky ani prázdniny.

Niektorí sa počas svojho života správajú tak, akoby Pán hovoril o odovzdanosti a bezúhonnosti len tým, od ktorých to nevyžaduje žiadnu námahu — takí neexistujú! — alebo tým, ktorí o to nemusia bojovať. Zabúdajú na to, že Ježiš povedal všetkým: nebeské kráľovstvo sa dobýja násilím, svätým bojom každého okamihu.

Akú túžbu majú mnohí meniť veci! Nebolo by lepšie, keby sme sa zmenili všetci, každý osobitne, aby sme verne plnili to, čo je prikázané?

Čľapkáš sa v pokušeniach, vystavuješ sa nebezpečenstvu, pohrávaš sa so zrakom i s predstavivosťou, rozprávaš o… hlúpostiach. — A potom si zhrozený, že ťa prepadajú pochybnosti, škrupule, zmätok, smútok a skleslosť. — Musíš mi dať za pravdu, že si málo dôsledný.

Po počiatočnom nadšení sa začali váhania, rozpaky, obavy. — Robí ti starosti štúdium, rodina, ekonomická otázka, no predovšetkým pomyslenie na to, že nemôžeš, že asi nie si schopný slúžiť, že ti chýba životná skúsenosť. Dám ti istý prostriedok na prekonanie týchto obáv — či už sú to diablove pokušenia alebo tvoj nedostatok veľkorysosti! —: „pohŕdaj nimi“, vyžeň si z mysle tieto spomienky. O tom už jasne kázal Učiteľ pred dvadsiatimi storočiami: „neobzeraj sa späť!“

Musíme v našich dušiach podnecovať skutočnú hrôzu z hriechu. Pane — opakuj to so skrúšeným srdcom —, nech ťa už viac neurážam! Neľakaj sa však, keď pocítiš príťaž úbohého tela a ľudských vášní: bolo by hlúpe a naivne detské, keby si sa len teraz dozvedel, že „to“ existuje. Tvoja bieda nie je prekážkou, ale podnetom, aby si sa užšie spojil s Bohom, aby si ho vytrvalo hľadal, pretože On nás očisťuje.

Keď sa predstavivosť točí okolo teba, vytvára iluzórne situácie a obrazy, ktoré obyčajne nie sú v súlade s tvojou cestou, hlúpo ťa rozptyľujú, robia ťa chladným a vzďaľujú ťa od Božej prítomnosti: — márnivosť.

Keď sa predstavivosť točí okolo ostatných, ľahko upadáš do chyby súdiť — keď to nie je tvojou úlohou —, a povrchným a málo objektívnym spôsobom vysvetľuješ ich počínanie: — opovážlivé súdy.

Keď predstavivosť krúži okolo tvojho vlastného nadania a spôsobu vyjadrovania, alebo okolo obdivu, ktorý vyvolávaš u ostatných, vystavuješ sa nebezpečenstvu, že stratíš rýdzosť úmyslu a dáš podnet pýche.

Vo všeobecnosti, pustiť predstavivosť z reťaze je strata času, no okrem toho, keď sa neovláda, otvára cestu mnohým dobrovoľným pokušeniam. — Ani jediný deň nezanedbaj vnútorné umŕtvovanie!

Nemysli si tak naivne hlúpo, že musíš zakúsiť pokušenia, aby si sa uistil, že si pevne na ceste. Bolo by to, akoby si si želal, aby ti zastavili srdce a dokázali ti tým, že chceš žiť.

Vždy som si myslel, že mnohí svojím „zajtra“; a „potom“ nazývajú odpor voči milosti.

Iný paradox duchovnej cesty: duša, ktorá potrebuje menšiu nápravu vo svojom správaní, sa o ňu viac snaží a nezastaví sa, až kým ju nedosiahne. A naopak.

Niekedy si vymýšľaš „problémy“, pretože nehľadáš príčinu svojho správania. — Jediné, čo potrebuješ, je rozhodná zmena postoja: poctivo plniť svoju povinnosť a byť verný pokynom, ktoré dostávaš v duchovnom vedení.

Silnejšie si pocítil naliehavosť, takmer „fixnú ideu“ byť svätým; a dal si sa bez váhania do každodenného boja presvedčený, že sa musíš odvážne zbaviť akýchkoľvek príznakov malomeštiactva. Potom, pri modlitbe v rozhovore s Pánom si jasnejšie pochopil, že boj je synonymom Lásky a prosil si ho o väčšiu Lásku bez strachu z boja, ktorý ťa čaká, pretože budeš bojovať pre Neho, s Ním a v Ňom.

Problémy? … Buď úprimný a priznaj, že uprednostňuješ byť otrokom svojho egoizmu namiesto toho, aby si slúžil Bohu alebo tamtej duši. — Vráť sa!

„Beatus vir qui suffert tentationem…“— blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec Života. Nenapĺňa ťa radosťou zistenie, že tento duchovný šport je prameňom pokoja, ktorý nikdy nevyschne?

„Nunc coepi!“ — teraz začínam!: je výkrik zamilovanej duše, ktorá v každom okamihu — či už bola verná, alebo jej chýbala veľkorysosť — obnovuje svoju túžbu slúžiť — milovať! — s úplnou oddanosťou nášmu Bohu.

Pocítil si bolesť v duši, keď ti povedali: to, čo ty hľadáš, nie je obrátenie, ale úkryt pre svoje úbohosti…; a tak chceš pohodlne pokračovať — hoci s trpkou príchuťou — vlečúc tento smutný náklad.

Nevieš, či to, čo sa ťa zmocnilo, je fyzická únava, alebo nejaký druh vnútornej únavy, alebo oboje naraz…: bojuješ bez boja, bez túžby po skutočnom zlepšení, aby si mohol nakaziť duše Kristovou radosťou a láskou. Rád by som ti pripomenul jasné slová Ducha Svätého: len ten získa veniec, kto bojoval „legitime“ — naozajstne a napriek všetkému.

Mohol by som sa správať lepšie, byť rozhodnejší, rozdávať viac nadšenia… Prečo to nerobím?

Pretože — prepáč mi moju úprimnosť — si hlupák: diabol vie veľmi dobre, že jedny z najslabšie strážených dverí duše sú dvere od ľudskej hlúposti: samoľúbosť. A tam teraz útočí zo všetkých síl: pseudosentimentálne spomienky, hysterická predstava o menejcennej čiernej ovci, dojem hypotetického nedostatku slobody… Na čo čakáš, aby si sa poučil zo slov Učiteľa: bdejte a modlite sa, lebo neviete ani dňa, ani hodiny?

Povedal si mi s fanfarónskym výrazom a neisto: jedni sú hore, druhí dole… A iní — ako ja!, sa povaľujú pri ceste. Bolo mi smutno z tvojej ľahostajnosti a dodal som: povaľačov ťahajú za sebou tí, čo stúpajú nahor; a obyčajne s ešte väčšou silou tí, čo padajú dole. Mysli na to, aké smutné odbočenie hľadáš! Už svätý biskup z Hippa na to poukazoval: nenapredovať znamená cúvať.

V tvojom živote sú dve veci, ktoré nie sú v súlade: rozum a cit. Rozum osvietený vierou ti ukazuje jasne nielen cestu, ale aj rozdiel medzi hrdinským a hlúpym spôsobom, ako po nej kráčať. Predovšetkým pred teba stavia veľkoleposť a božskú nádheru úloh, ktoré Svätá Trojica necháva v našich rukách.

Cit naopak prilipne ku všetkému, čím opovrhuješ; dokonca aj vtedy, keď to považuješ za hodné opovrhnutia.

Zdá sa, akoby tisíc maličkostí čakalo na akúkoľvek príležitosť a vo chvíli, keď — či už pre fyzickú únavu alebo stratu nadprirodzeného pohľadu — je tvoja vôľa oslabená, tieto maličkosti sa nahromadia a zmietajú v tvojej predstavivosti, až kým nevytvoria horu, ktorá ťa gniavi a zbavuje odvahy: vidíš len tvrdú prácu, nechuť poslúchať, nedostatok prostriedkov, ilúziu bezstarostného života, odporné malé i veľké pokušenia, záchvaty precitlivelosti, námahu, trpkú príchuť duchovnej priemernosti… A niekedy aj strach: strach, pretože vieš, že Boh chce, aby si bol svätý, a ty nie si. Dovoľ mi, aby som ti surovo povedal: Máš nadmieru dôvodov, aby si sa odvracal a chýba ti odvaha odpovedať na milosť, ktorú ti On dáva, pretože ťa povolal, aby si bol druhým Kristom, „ipse Christus!“— Kristom samotným. Zabudol si na napomenutie Pána Apoštolovi: „stačí ti moja milosť?“ Slová, ktoré sú potvrdením toho, že ak chceš, môžeš.