Zoznam bodov

Soľ umŕtvovania

Aby sa mohol posvätiť, normálny kresťan — ktorý nie je rehoľník — a ktorý sa neuchyľuje zo sveta, pretože miestom stretávania sa s Kristom je preňho práve ten — nepotrebuje žiaden vonkajší habit alebo iný odlišovací znak. Jeho odlíšenie je vnútorné: stála Božia prítomnosť a duch umŕtvovania. V skutočnosti je to jedna a tá istá vec, pretože umŕtvovanie nie je ničím iným než modlitbou zmyslov.

Kresťanské povolanie je povolaním k obete, k pokániu, k odčiňovaniu. Musíme prinášať zadosťučinenie jednak za svoje hriechy — veď koľkokrát sme odvrátili tvár, len aby sme nevideli Boha! —, a jednak za hriechy všetkých ľudí. Je treba, aby sme Krista nasledovali zblízka: Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie — jeho obetovanie sa, jeho vysilenie na kríži —, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život (2 Kor 4, 10). Naša cesta je cestou obety a v zriekaní sa samého seba potom nachádzame gaudium cum pace, radosť a pokoj.

Nehľadíme na svet so smutným výrazom na tvári. Možno neúmyselne, ale slabú službu urobili katechéze tí životopisci svätých, ktorí sa za každú cenu snažili nájsť u Božích služobníkov výnimočné veci už od ich útleho detstva. O niektorých rozprávajú, že ako deti nikdy neplakali, alebo že ako umŕtvovanie v piatky nepili z matkiných pŕs… Ty a ja sme sa narodili s plačom, ako Boh káže, a matkin prsník sme sali bez ohľadu na pôst alebo kántrové dni.

Teraz sme sa s Božou pomocou i v slede zdanlivo jednotvárnych dní naučili odhaľovať spatium verae poenitentiae — čas pravého pokánia; a v týchto chvíľach si robíme predsavzatie emendatio vitae — zlepšenia nášho života. To je cesta, ako sa otvoriť milosti a vnuknutiam Ducha Svätého v duši. A s touto milosťou — znovu zdôrazňujem — prichádza gaudium cum pace — radosť, pokoj a vytrvalosť na našej ceste (Porov. Rímsky breviár, Prípravná modlitba k svätej omši: Gaudium cum pace, emendationem vitae, spatium verae poenitentiae, gratiam et consolationem Sancti Spiritus, perseverantiam in bonis operibus, tribuat nobis omnipotens et misericors Dominus. Amen).

Umŕtvovanie je soľou nášho života. A najlepšie umŕtvovanie je také, ktoré — v maličkostiach, počas celého dňa — bojuje proti žiadostivosti tela, žiadostivosti očí a pýche života. Umŕtvovania, ktoré neumŕtvujú iných, a ktoré nás robia jemnocitnejšími, chápavejšími a otvorenejšími voči ostatným. Neumŕtvuješ sa, ak si urážlivý, ak sa necháš viesť iba svojím egoizmom, ak zotročuješ iných, ak sa nedokážeš zriecť zbytočností — a niekedy i potrebných vecí —, ak zosmutnieš, keď veci nevychádzajú tak, ako si si predstavoval. Naopak, umŕtvuješ sa práve vtedy, keď sa vieš stať pre všetkých všetkým, aby si získal všetkých (1 Kor 9, 22).

Neustály boj

Boj kresťana sa nikdy nekončí, pretože vnútorný život, to znamená stále začínať a znovu začínať; vnútorný život bráni tomu, aby sme sa pyšne považovali za dokonalých. Na tejto ceste nevyhnutne narazíme na mnohé ťažkosti; pretože keby sme sa s nimi nestretávali, neboli by sme stvoreniami z mäsa a kostí. Vždy budeme mať čo do činenia s vášňami, ktoré nás budú sťahovať dolu, a vždy sa budeme musieť brániť proti ich — raz väčším a raz menším —prudkým vzplanutiam.

Nemalo by nás prekvapovať, ak na tele i na duši pocítime osteň pýchy, zmyselnosti, závisti, lenivosti a túžby podrobovať si iných. Je to dávne zlo, systematicky utvrdzované našou osobnou skúsenosťou; je to východiskový bod a  obvyklé prostredie na to, aby sme náš beh do Otcovho domu v tomto vnútornom športe vyhrali. Preto svätý Pavol poúča: Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý (1 Kor 9, 26-27).

Aby sa do tohto zápasu pustil, alebo v ňom pokračoval, kresťan nemôže čakať na vonkajšie znamenia alebo dobrú náladu. Vnútorný život nie je vec pocitov, ale vec Božej milosti a vôle, je vecou lásky. Všetci učeníci boli schopní nasledovať Krista v deň jeho triumfu v Jeruzaleme, no takmer všetci ho opustili v hodine jeho potupnej smrti na kríži.

Pravá láska si totiž vyžaduje statočnosť, vernosť, srdce pevne zakotvené vo viere, nádeji a láske. Len bezobsažná ľahkomyseľnosť rozmarne mení predmet svojej túžby — to však už nie je láska, ale sebecká kompenzácia. Kde je láska, tam je aj rozhodná vôľa: schopnosť odovzdať sa, obetovať sa, zriekať sa. A uprostred utrpenia a protivenstiev nachádzame šťastie a radosť. Radosť, ktorú nám nič a nikto nemôže vziať.

V tomto zápase lásky by nás nemali znechutiť pády, akokoľvek veľké by boli, ak sa budeme utiekať k Bohu vo sviatosti pokánia s kajúcnosťou a pevným predsavzatím polepšiť sa. Kresťan nemôže byť maniackym lovcom nepoškvrnených pracovných výkazov. Nášho Pána Ježiša Krista síce dojíma nevinnosť a vernosť Jána, ale rovnako ho pohol aj Peter ľútosťou po svojom páde. Ježiš má pochopenie pre našu slabosť a priťahuje nás k sebe akoby po naklonenej rovine, túžiac, že sa budeme snažiť posunúť sa každý deň o trochu vyššie. Hľadá nás, ako hľadal učeníkov z Emáuz, keď im vyšiel v ústrety; alebo ako hľadal Tomáša, ktorému ukázal otvorené rany na svojich rukách a svojom boku a vyzval ho, aby sa ich dotkol. Ježiš Kristus vždy očakáva, že sa k nemu vrátime práve preto, lebo pozná našu slabosť.

Vnútorný boj

Trp so mnou ako dobrý vojak Krista Ježiša (2 Tim 2, 3), hovorí nám svätý Pavol. Život kresťana je vojenská služba, vojna, nádherná vojna mieru, ktorý nemá nič spoločné s vojnovými ťaženiami ľudí, pretože tie vznikajú rozdelením a často nenávisťou, zatiaľ čo boj Božích synov proti vlastnému sebectvu sa zakladá na jednote a láske. Žijeme, pravda, v tele, ale nebojujeme podľa tela – lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby. Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha (2 Kor 10, 3-5). Je to nepretržitý boj bez oddychu proti našej pýche, proti namyslenosti, ktorá nás disponuje konať zlo; proti našim domýšľavým úsudkom.

V túto Kvetnú nedeľu, keď náš Pán vstupuje do rozhodujúceho týždňa pre našu spásu, nechajme tak všetky povrchné úvahy a prejdime k tomu hlavnému, k tomu, čo je naozaj dôležité. Pozrite sa, to, o čo by nám malo ísť, je dostať sa do neba. Ak nie, nič nemá zmysel. A aby sme sa dostali do neba, na to potrebujeme byť verní Kristovej náuke. A aby sme boli verní, musíme neustále viesť boj proti prekážkam stavajúcim sa do cesty nášmu večnému šťastiu.

Viem, že keď sa hovorí o boji, ihneď sa nám pred očami vynorí naša slabosť, predvídame možné pády a omyly. Boh s tým počíta. Nevyhneme sa tomu, že pri našej chôdzi budeme nevyhnutne víriť aj prach. Sme len tvorovia a máme plno nedostatkov. Povedal by som, že ich budeme mať vždy: sú ako tieň, ktorý spôsobuje, že v našej duši sa o to viac ako kontrast vyníma Božia milosť a naše úsilie odpovedať na Božiu dobrotu. A oboje — svetlo i tieň — nás urobí ľudskými, pokornými, plnými pochopenia a veľkorysosti.

Neklamme sa: ak v našom živote počítame s nadšením a víťazstvami, mali by sme tiež počítať aj so skleslosťou a porážkami. Také bolo vždy pozemské putovanie kresťanov — aj tých, ktorých uctievame na oltári. Spomínate si na Petra, Augustína, Františka? Nikdy sa mi nepáčili také životopisy svätých, ktoré nám s naivitou, ale takisto aj s nedostatkom kresťanskej náuky predstavovali ich hrdinské skutky tak, akoby boli v Božej milosti utvrdení už od materinského lona. Nie. Skutočné životopisy kresťanských hrdinov sú ako naše životy; bojovali a vyhrávali, bojovali a prehrávali. A potom sa plní ľútosti vrátili opäť do boja.

Nech nás neprekvapuje, že pomerne často budeme porážaní, bežne a takmer vždy vo veciach malej dôležitosti, ktoré nás trýznia, akoby jej mali veľa. No ak budeme milovať Boha, ak budeme pokorní, ak budeme vytrvalí a neústupní v našom boji, porážky nenadobudnú prílišnú dôležitosť, pretože po nich prídu víťazstvá, ktoré budú slávou v Božích očiach. Neexistujú neúspechy, ak človek koná so správnym úmyslom, ak sa snaží plniť Božiu vôľu a vždy počíta s jeho milosťou a s našou ničotou.

Číha na nás však mocný nepriateľ, ktorý sa stavia proti nášmu úsiliu dokonale stelesňovať učenie Krista: pýcha, ktorá narastá, keď sa v neúspechoch a porážkach nesnažíme odhaliť Pánovu dobrotivú a milosrdnú ruku. Dušu potom naplnia tiene — ponurého smútku —, a považuje sa za stratenú. A predstavivosť vytvára prekážky, ktoré nie sú skutočné a ktoré by zmizli, keby sme na veci hľadeli s čo i len troškou pokory. Kvôli pýche a predstavivosti si duša niekedy privodí bolestné kalvárie; no na týchto kalváriách nie je Kristus; pretože kde je Pán, tam je pokoj a radosť, hoci by sa duša zvíjala bolesťou a bola obklopená samými temnotami.

Iným zradným nepriateľom nášho posväcovania sa je domnienka, že vnútorný boj by sa mal viesť proti mimoriadnym prekážkam, proti drakom chrliacim oheň. Je to len ďalší prejav pýchy. Chceme bojovať, ale s lomozom, za zvukov trúb a trepotania zástav.

Nezabúdajme, že najnebezpečnejšími nepriateľmi skaly nie je ani krompáč, ani sekera, ani údery hocijakého iného nástroja, hoci i veľmi ostrého, ale voda, ktorá po kvapkách vniká do trhlín, až celú skalu rozruší. Najväčším nebezpečenstvom pre kresťana je podceňovanie boja v týchto šarvátkach, až zlo postupne presiakne dušu, a tá nakoniec ochabne a stane sa ľahostajnou a necitlivou na Boží hlas.

Čujme, čo hovorí Pán: Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom (Lk 16, 10). Ako by nám chcel pripomenúť: bojuj v každom okamihu v týchto zdanlivo bezvýznamných maličkostiach, lebo v mojich očiach sú veľké; plň si presne svoje povinnosti; usmej sa na toho, čo to potrebuje, aj keby si mal ubolenú dušu; bez vyjednávania venuj potrebný čas modlitbe; nápomocne vychádzaj v ústrety tomu, kto ťa vyhľadá; buď spravodlivý a spravodlivosť zdokonaľuj láskou.

Takéto a iné podobné podnety budeme denne pociťovať vo svojom vnútri ako tiché upozornenia, čo nás vedú trénovať v tomto nadprirodzenom športe prekonávania samého seba. Nech nás Božie svetlo osvieti, aby sme vnímali jeho napomenutia; nech nám pomáha v boji; nech je po našom boku pri víťazstve; nech nás neopustí v hodine pádu, pretože tak budeme vždy schopní vstať a bojovať ďalej.

Nemôžeme sa zastavovať. Pán od nás chce, aby sme bojovali stále intenzívnejšie, dôkladnejšie, na čoraz širšom poli. Máme povinnosť prekonávať samých seba, pretože v týchto pretekoch je jediný cieľ: dostať sa do nebeskej slávy. Ak by sme neprišli do neba, potom by nič nemalo zmysel.