Zoznam bodov

Znakom i požiadavkou Božieho vyvolenia je osobná svätosť.

Ak odpovieš na Pánovo volanie, tvoj život — tvoj úbohý život! — zanechá v dejinách ľudstva hlbokú a širokú, žiarivú a plodnú, večnú a božskú brázdu.

Každý deň pociťuj povinnosť byť svätý. Áno, svätý! To neznamená robiť zvláštne veci, ale bojovať vo svojom vnútornom živote a snažiť sa — hrdinsky a až do konca — plniť si svoje povinnosti.

Svätosť, to nie sú veľkolepé činy. — Je to boj, aby sa prehlboval tvoj duchovný život; boj, aby si sa dal úplne pohltiť službou Bohu na tom najposlednejšom mieste…, alebo na tom najdôležitejšom; vždy tam, kam ťa Boh volá.

Pán sa neobmedzil iba na to, aby nám povedal, že nás miluje: dokázal nám to skutkami, celým životom. — A čo ty?

Ak miluješ Pána, „nevyhnutne“ musíš cítiť zodpovednosť za duše, aby si ich priviedol k Bohu.

Pre toho, kto chce žiť lásku s veľkým L, prostrednosť nestačí: bola by to skúposť a úbohosť.

Tu je recept pre tvoju cestu kresťana: modlitba, pokánie, práca bez oddychu a plnenie si povinností s láskou.

Bože môj, nauč ma milovať! Bože môj, nauč ma modliť sa!

Od Boha by sme si mali vyprosovať vieru, nádej a lásku pokorou, vytrvalou modlitbou, bezúhonným životom a mravnou čistotou.

Povedal si mi, že nevieš, čím sa mi odplatiť za svätú horlivosť, ktorá ti zaplavuje dušu. — Ihneď som ti odpovedal: nie ja ti dávam vnútorný vzlet, ale Duch Svätý! — Miluj ho, stýkaj sa s ním. — A tak ho budeš milovať čoraz viac a lepšie a ďakovať mu za to, že prebýva v tvojej duši, aby si mal vnútorný život.

Bojuj, aby Najsvätejšia oltárna obeta bola stredobodom a koreňom tvojho vnútorného života. Potom sa celý deň stane bohoslužbou — predĺžením predchádzajúcej Svätej omše a prípravou na tú ďalšiu — ktorá bude prekypovať strelnými modlitbami, návštevami Najsvätejšej sviatosti oltárnej, obetovaním tvojej profesionálnej práce a rodinného života…

Pán ti dal jasne vidieť tvoju cestu kresťana uprostred sveta. No predsa mi tvrdíš, že častokrát si si so závisťou predstavoval — povedal si mi, že v hĺbke duše to bola pohodlnosť — svoje šťastie v tom, že si neznámy, ktorý nepovšimnutý ostatnými pracuje v najposlednejšom kúte sveta… Boh a ty!

— Popri predstave ísť ako misionár do Japonska ťa teraz láka myšlienka na skrytý život plný odriekania… Keby si sa však pokúsil — za predpokladu, že by si bol oslobodený od iných svätých a prirodzených povinností — „skryť“ v hocijakej rehoľnej inštitúcii bez toho, že by to bolo tvojím povolaním, nebol by si šťastný. — Chýbal by ti pokoj, pretože by si bol plnil svoju vôľu, nie Božiu. — Tvoje „povolanie“ by sa potom nazývalo inak: útek, nie ako plod Božieho vnuknutia, ale rýdzeho ľudského strachu z nadchádzajúceho boja. A to… nie!

Proti čistému životu a svätej čistote sa dvíha jedna veľká prekážka, ktorej sme všetci vystavení: nebezpečenstvo malomeštiactva v duchovnom alebo profesionálnom živote, nebezpečenstvo — takisto pre tých, čo sú Bohom povolaní do manželstva — správať sa ako starí mládenci, sebci, ľudia bez lásky. — Z celej sily bojuj proti tomuto nebezpečenstvu a nemaj pritom žiadne zľutovanie.

Aby si zvíťazil nad zmyselnosťou — pretože toto osliatko, naše telo, si vždy ponesieme so sebou — musíš veľkodušne každý deň vykonávať malé umŕtvovania — niekedy aj veľké — a byť vždy v Božej prítomnosti, ktorej nikdy neunikneš.

Tvoja čistota sa nesmie obmedzovať iba na vyhýbanie sa pádu, príležitostiam… v žiadnom prípade by to nemalo byť iba chladné a vykalkulované odmietanie. — Uvedomil si si, že čistota je cnosť, ktorá má rásť a zdokonaľovať sa? — Nestačí byť len zdržanlivým — primerane tvojmu stavu — ale čistým, čo si vyžaduje hrdinskú cnosť.

„Bonus odor Christi“ — ľúbezná Kristova vôňa je aj vašou vôňou: vášho čistého života, vašej čistoty — každý primerane svojmu stavu, opakujem — vašej čistoty, ktorá je radostným súhlasom: niečím pevným ale súčasne krehkým, jemným, čo sa dokonca vyhýba aj nevhodným slovám, ktoré sa Bohu nemôžu páčiť.

Navykni si už vopred ďakovať anjelom strážnym… Tak si ich ešte väčšmi zaviažeš.

Každý kresťan by sa mal môcť nazývať pomenovaním prvých kresťanov: „Bohonosič“. — Správaj sa tak, aby ťa oprávnene mohli nazývať týmto obdivuhodným menom.

Predstav si, čo by sa stalo, keby sme my kresťania nechceli žiť ako kresťania… a naprav svoj spôsob života!

Usiluj sa vidieť Pána za každou udalosťou, za každých okolností, a tak budeš z každej situácie vedieť vyťažiť viac lásky k Bohu, väčšiu túžbu byť mu verný; pretože On nás vždy očakáva a ponúka nám možnosť neustále plniť naše predsavzatie: „Serviam!“, budem ti slúžiť!

Každý deň si obnovuj túžbu pokoriť sa, obetovať sa, zabudnúť na seba samého, kráčať „in novitate sensus“, s novým životom, vymeniac našu biedu za všetku skrytú a večnú Božiu nádheru.

Pane!, dovoľ mi stať sa natoľko tvojím, že aj tie najsvätejšie city sa do môjho srdca dostanú iba cez tvoje zranené srdce.

Usiluj sa byť ohľaduplným, človekom dobrých spôsobov. Nebuď hrubý! — Vždy ohľaduplný však neznamená vyumelkovaný.

Svätý! Boží syn by mal preháňať v cnosti, ak sa v niečom takom dá preháňať… pretože ostatní sa naň budú pozerať ako do zrkadla. A iba ak on bude mieriť vysoko, oni sa dostanú aspoň do prostriedku.

Nech ťa nezahanbuje zistenie, že v srdci máš „fomes peccati,“ náklonnosť k hriechu, ktorá ťa bude sprevádzať dokiaľ budeš žiť, pretože nikto tomuto bremenu neunikne. — Nech ťa to nezahanbuje, pretože Pán, ktorý je všemohúci a milosrdný, nám dal všetky vhodné prostriedky na to, aby sme túto náklonnosť premohli: sviatosti, zbožný život, posvätenú prácu. — Vytrvalo ich používaj, pripravený začínať stále odznova, bez toho, že by si klesal na mysli.

Pane, osloboď ma odo mňa samého!

Apoštol bez pravidelnej a systematickej modlitby nevyhnutne upadne do vlažnosti… a prestane byť apoštolom.

Pane, odteraz nech som iný: aby som to už nebol „ja“, ale „ten“, akého si ty želáš.

— Nech ti neodopriem nič z toho, čo odo mňa budeš žiadať. Nech sa viem modliť. Nech viem trpieť. Nech ma nič okrem tvojej slávy neznepokojuje. Nech neustále cítim tvoju prítomnosť. — Nech milujem Otca. Nech túžim po tebe, Ježišu, v nikdy nekončiacom Prijímaní. Nech ma Duch Svätý zapáli.

„Meus es tu“ — si môj, povedal ti Pán. — Boh, ktorý je všetka nádhera, všetka múdrosť, veľkosť a dobrota, ti hovorí, že si jeho!… A ty nevieš, ako odpovedať!

Nečuduj sa, keď vo svojom živote cítiš bremeno, o ktorom hovoril svätý Pavol: „Ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle.“

— Spomeň si vtedy na to, že si Kristov a obráť sa na Božiu Matku, ktorá je aj tvojou Matkou: neopustia ťa.

Prijímaj rady, ktoré dostaneš na duchovnom vedení, akoby pochádzali od samotného Ježiša Krista.

Prosil si ma o radu, ako obstáť vo svojich každodenných zápasoch. Ja som ti odpovedal: keď budeš otvárať svoju dušu, povedz najprv to, čo by si nechcel, aby sa niekto dozvedel. Takto bude diabol zakaždým porazený. — Otvor svoju dušu dokorán, jasne a jednoducho, aby slnko Božej lásky vstúpilo až do jej posledného kúta!

Ak raz do duše vstúpi „nemý diabol“, o ktorom nám hovorí Evanjelium, všetko zničí. Naopak, ak sa okamžite vyženie, všetko dopadne dobre, človek kráča šťastný a všetko ide dobre. — Daj si pevné predsavzatie: „divoká úprimnosť“ v duchovnom vedení, ktorá je však taktná… a okamžitá.

Miluj a hľadaj pomoc svojho duchovného radcu. V duchovnom vedení úplne obnaž svoje srdce — hoci by bolo prehnité! — úprimne a so želaním vyliečiť sa; inak táto hniloba nikdy nezmizne. — Ak sa obrátiš na niekoho, kto tvoje rany môže ošetriť iba povrchne… si zbabelec, pretože v podstate chceš zatajiť pravdu a tým škodíš sám sebe.

Nikdy sa neboj hovoriť pravdu, ale nezabudni, že niekdey je z lásky k blížnemu lepšie mlčať. Nikdy však nemlč z nedbanlivosti, pohodlnosti či zbabelosti.

Ak vieš druhých milovať a túto lásku — Kristovu lásku, jemnú, nežnú — mezi všetkými šíriš, vtedy sa budete navzájom podporovať: ten, čo bol blízko pádu, sa bude cítiť podopretý a povzbudený bratskou silou zostať verný Bohu.

Posilňuj v sebe ducha obety v malých veciach z lásky, s túžbou ostatným spríjemniť cestu k svätosti uprostred sveta. Úsmev môže byť niekedy najlepším prejavom ducha pokánia.

Buď každodenne a veľkoryso ochotný radostne a diskrétne v niečom ustupovať, len aby si spríjemnil život ostatným. — Tento spôsob konania je skutočnou láskou Ježiša Krista.

Usiluj sa, aby všade, kde si, bola aj „dobrá nálada“ — oná radosť, ktorá je ovocím vnútorného života.

Dbaj na vykonávanie jedného zaujímavého umŕtvovania: nech sa tvoje rozhovory netočia len okolo teba.

Dobrý spôsob spytovania svedomia: — Prijal som dnes v duchu pokánia ťažkosti, ktoré mi zoslal Boh? Aj tie, ktoré mi svojou povahou spôsobili ostatní? Aj tie, pochádzajúce z vlastnej úbohosti? — Vedel som Pánovi ako akt pokánia obetovať vlastnú bolesť z toho, že som ho tak často urazil? Obetoval som mu svoje vnútorné zahanbenie a poníženie, keď som si uvedomil, ako pomaly napredujem na ceste cnosti?

Opakuj pravidelné a navyknuté umŕtvovania, ale nebuď na ne maniacky naviazaný. — Nemusia byť vždy rovnaké: stále, bežné, obvyklé, to áno — ale bez rutiny — taký má byť duch umŕtvovania.

Chceš kráčať v Ježišových stopách, obliecť si jeho rúcho, stotožniť sa s ním: nech je teda tvoja viera činorodá, obetavá, so skutkami služby — a všetko, čo zavadzia, vyhoď von.

Svätosť je ohybná ako uvoľnené svalstvo. Ten, kto chce byť svätým, sa naučí správať tak, že zatiaľ čo sa umŕtvuje v jednej veci, povolí — v prípade, že to nie je urážka Boha — v niečom inom, čo ho takisto stojí námahu, a poďakuje Bohu za túto radosť. Keby sme my kresťania konali inak, vystavili by sme sa nebezpečenstvu, že budeme meraví a bez života ako bábky. — Svätosť nie je tuhá lepenková figúrka: vie sa zasmiať, ustúpiť, čakať. Svätosť je život — nadprirodzený život.

Matka, neopúšťaj ma! Daj, aby som tvojho Syna hľadal, aby som ho našiel, aby som ho miloval… celým svojím bytím! — Spomeň si na mňa, Pani moja, spomeň si na mňa.

Keď máme zakalený pohľad, keď naše oči stratia jas, potrebujeme ísť na svetlo. Ježiš Kristus nám povedal, že On je svetlom sveta a prišiel, aby uzdravoval chorých. — A preto nech ťa ani tvoje choroby, ani tvoje pády — ak ich Pán dopustí — neoddelia od Krista. Nech ťa k nemu priblížia!

Raz som sa z vlatnej biedy priateľovi sťažoval, že sa cítim tak, akoby Ježiš prešiel popri mne… a nechal ma samého. — Hneď som však s bolesťou a plný dôvery zareagoval: Láska moja, nie je to tak! To ja som ten, ktorý sa od teba vzdialil: už nikdy viac!

Koľko hanebnosti je v mojom správaní, koľko nevernosti milosti! — Matka moja, Útočisko hriešnikov, oroduj za mňa; aby som nikdy viac neprekážal Božiemu pôsobeniu v mojej duši.

Toľko rokov v Kristovej blízkosti a… taký hriešnik! — Ježišova dôvera k tebe — nie je ti z toho do plaču?

Pravá radosť mi nechýba, naopak. A predsa, keď vidím svoju vlastnú úbohosť, je prirodzené volať so svätým Pavlom: „Ach, ja nešťastný človek!“ — Tak vo mne rastie túžba vytrhnúť aj s koreňom prekážky, ktoré stavia vlastné „ja.“

Neľakaj sa, ani neklesaj na mysli, keď zistíš, že máš chyby… a aké chyby! — Bojuj, aby si ich vykorenil. A zatiaľ čo bojuješ, ver tomu, že je dobré, keď cítiš všetky tie slabosti, pretože keby si ich necítil, bol by si pyšný. A pýcha nás vzďaľuje od Boha.

S úžasom mysli na Božiu dobrotu, pretože Kristus chce žiť v tebe… aj vtedy, keď vnímaš všetku ťarchu mizernej biedy tohto úbohého tela, tejto zloby, tohto úbohého blata. — Áno, aj vtedy mysli na Božie volanie: Ježiš Kristus, ktorý je Boh, ktorý je Človek, mi rozumie a pomáha mi, lebo je môj Brat a Priateľ.

Si spokojný a veľmi šťastný, hoci niekedy cítiš, že na teba siaha smútok a dokonca takmer pravidelne pociťuješ skutočnú ťažobu žiaľu. — Radosť a smútok sa skutočne môžu prekrývať, každé jedno vo svojom „človeku“: radosť v novom a smútok v starom.

Pokora sa rodí ako ovocie poznania Boha a poznania seba samého.

Pane, prosím ťa o jeden dar: o Lásku… Lásku, ktorá ma očistí. — A ešte o ďalší dar: o sebapoznanie, aby som sa naplnil pokorou.

Svätí sú tí, čo bojujú do posledného dychu; tí, čo vedia po každom zakopnutí a páde vstať, aby odvážne pokračovali na svojej ceste v pokore, láske a nádeji.

Ak ťa tvoje omyly robia pokornejším, ak ťa vedú naliehavejšie hľadať útočisko Božej ruky, sú cestou k svätosti: „felix culpa“, blažená vina, spieva Cirkev.

Modlitba — aj tá moja — je všemohúca.

Pokora vedie každú dušu neklesať na mysli z vlastných pochybení. — Skutočná pokora nás vedie… prosiť o odpustenie!

Vzývaj Pána, prosiac ho o ducha skutočnej kajúcnosti vlastného tomu, kto sa vie každý deň premáhať a mlčky a so sebazaprením mu toto neustále premáhanie sa obetuje.

Keď cítiš, že telo je slabé, opakuj vo svojej osobnej modlitbe: Pane, kríž pre toto moje úbohé telo, ktoré je unavené a vzdoruje!

Mal pravdu istý kňaz, keď kázal: „Ježiš mi odpustil množstvo hriechov aj napriek mojej nevďačnosti — aká veľkodušnosť! Ak aj Márii Magdaléne odpustil mnoho hriechov, pretože veľmi milovala, o čo viac lásky mu potom dlhujem ja, ktorému odpustil ešte viac!“

— Ježišu, chcel by som ťa milovať hrdinsky, až do zbláznenia! S tvojou milosťou, Pane, hoci by som mal za teba zomrieť, už nikdy ťa neopustím.

Lazár vstal z mŕtvych, pretože počul Boží hlas a ihneď chcel opustiť onen stav. Ak by sa nebol chcel „pohnúť“, bol by znovu zomrel. — Úprimné predsavzatie: mať vždy vieru v Boha; vždy v Boha dúfať; vždy Boha milovať… Boha, ktorý nás nikdy neopúšťa, hoci by sme boli v rozklade ako Lazár.

Aký obdivuhodne milý paradox toho byť kresťanom: naša vlastná úbohosť je tým, čo nás vedie utiekať sa k Bohu, „zbožšťovať sa.“ A s ním môžeme všetko.

Ak si padol, alebo ťa skľučuje ťarcha tvojej biedy, opakuj s istou nádejou: Pane, pozri, som chorý; Pane, ty, ktorý si pre lásku ku mne zomrel na kríži, príď a uzdrav ma. — Nalieham na teba, dôveruj: vytrvalo volaj k jeho preláskavému srdcu. A ako malomocným z Evanjelia, aj teba uzdraví.

Naplň sa dôverou v Boha a maj veľkú, každým dňom hlbšiu túžbu sa od neho už nikdy neodlúčiť.

Nepoškvrnená Panna, Matka!, neopúšťaj ma! Pozri, ako sa moje úbohé srdce napĺňa slzami. Nechcem urážať svojho Boha! — Už viem, a myslím, že nikdy nezabudnem, že nie som nič hoden: ako veľmi ma ťaží moja malosť a osamelosť! Avšak… nie som sám. Ty, sladká Pani a môj Boh Otec ma neopúšťate. — Aj napriek svojmu vzdorujúcemu telu a diabolským pokušeniam proti mojej viere milujem Ježiša a verím: milujem a verím.

Nasleduj radu svätého Pavla: „Hora est iam nos de somno surgere!“ — Nadišiel čas začať pracovať! — Pracovať vnútorne, na rozvoji svojej duše; a navonok, zo svojho miesta, na budovaní Božieho kráľovstva.

Skrúšený mi hovoríš: „Aký som biedny! Cítim sa — taký som otupený a zaťažený žiadostivosťou — akoby som nikdy nič nebol urobil preto, aby som sa priblížil k Bohu. Začínať a znova začínať. Pane, stále som iba na začiatku! Budem sa však usilovať celou dušou každý deň pokročiť.“ — Nech Boh žehná túto tvoju túžbu.

Otče — hovoríš — mám veľa chýb, veľa omylov. — Viem to, odpovedám ti. Ale náš Pán, ktorý o tom takisto vie a počíta s tým, od teba žiada iba pokorne si to priznať a bojovať o nápravu, aby si mohol slúžiť každým dňom viac, s hlbším vnútorným životom, vytrvalou modlitbou, zbožnosťou a používaním vhodných prostriedkov na posvätenie svojej práce.

Dúfam, že sa ti podarí — veď to chceš! — dosiahnuť cnosti osliatka. Je nenáročné, pracovité, vytrvalé, tvrdohlavé, verné, s istou chôdzou, silné — a ak má dobrého pána, aj vďačné a poslušné.

Súhlasím: tvojou starosťou majú byť „oni.“ Avšak tvojou prvoradou starosťou máš byť ty sám, tvoj vnútorný život; pretože inak im nebudeš môcť slúžiť.

Koľko námahy ťa stojí umŕtvovanie, ktoré ti Duch Svätý vnuká! Pomaly pohliadni na kríž… a budeš milovať toto zadosťučinenie.

Byť pribitý na kríž! Táto túžba napĺňala často ako náhle svetlo myseľ, srdce a pery istého človeka. — Byť pribitý na kríž! — aké je to ťažké!, uvažoval. No presne vedel, ako sa to robí: „Agere contra!“ — so sebazaprením. A preto prosil: Pomôž mi, Pane!

Stojíme na Kalvárii, kde Ježiš umrel. Skúsenosť našich osobných hriechov by nás mala viesť k bolesti: k zrelšiemu a hlbšiemu rozhodnutiu, že ho už znovu neurazíme.

Rovnako, ako opracúvame kameň alebo drevo, musíme každý deň o trochu viac vyrovnávať svoje nerovnosti a odstraňovať nedostatky z nášho osobného života; s duchom pokánia, s malými umŕtvovaniami, ktoré sú dvojitého druhu: aktívne — tie, ktoré sami vyhľadávame, tak, ako keď celý deň zbierame malé kvietky; a pasívne, ktoré prichádzajú zvonka a stojí nás úsilie prijať ich. Potom Ježiš Kristus doplní všetko, čo chýba. — Keď odpovieš veľkodušne, s radosťou a úplnou ochotou, akým krásnym krížom sa staneš!

Pán ťa s otvoreným náručím ustavične prosí o almužnu lásky.

Choď bližšie k Ježišovi, ktorý pre teba zomrel, choď bližšie ku krížu, čo sa vypína na vrchole Golgoty… — Priblíž sa však k nemu úprimne, s vnútornou sústredenosťou, ktorá je znakom kresťanskej zrelosti: aby božské a ľudské udalosti Kristovho umučenia prenikli do tvojej duše.

Umŕtvovanie by sme mali prijímať s rovnakými pocitmi, aké mal Ježiš Kristus vo svojom svätom utrpení.

Umŕtvovanie je nevyhnutným predpokladom každého apoštolátu a dokonalého uskutočňovania akéhokoľvek apoštolátu.

Duch pokánia je predovšetkým v tom, že využívame hojné maličkosti: skutky, odriekania, obety, služby, ktoré každý deň nachádzame pri ceste a — premeniac ich na skutky lásky, ľútosti a umŕtvovania — z nich na konci dňa uvijeme krásnu kyticu, ktorú obetujeme Bohu.

Najlepším vyjadrením ducha obety je vytrvalosť v začatej práci: či už ju robíme s radosťou, alebo je pre nás namáhavá.

Porozprávaj sa so svojím duchovným radcom o tvojom pláne umŕtvovaní, aby ich mohol usmerniť. Usmerniť však neznamená len z nich ubrať, ale niekedy aj nejaké pridať, ak to uzná za vhodné. — V každom prípade, prijmi jeho radu!

Svätými sa môžeme stať s pomocou Ducha Svätého, ktorý prichádza prebývať do našej duše vďaka sviatostiam a vytrvalému asketickému boju. — Dieťa moje, nerobme si ilúzie: ty a ja — nikdy to neprestanem opakovať — budeme musieť bojovať až do konca nášho života. Iba vtedy budeme milovať pokoj, budeme ho šíriť a získame ho ako večnú odmenu.

Neuspokojuj sa iba s oslovovaním Ducha Svätého, počúvaj ho! — Vo svojej modlitbe rozjímaj o tom, že duchovné detstvo, ktoré ti odhalilo skutočnosť, že si Božím dieťaťom, ťa naplnilo synovskou láskou k Otcovi; rozjímaj o tom, ako si cez Máriu prišiel k Ježišovi, ktorého zbožňuješ ako priateľ, ako brat, ako milujúci… — Po prijatí tejto rady si pochopil, že doteraz si síce vedel, že Duch Svätý prebýva v tvojej duši, aby ju posväcoval… ale nechápal si túto pravdu z vlastnej skúsenosti. Táto rada bola potrebná: teraz už cítiš Lásku v sebe a chceš sa s ním stýkať, byť jeho priateľom a dôverníkom… uľahčiť mu jeho úsilie obrúsiť ťa, povytŕhať zbytočné veci, roznietiť ťa… — Neviem to urobiť!, myslel si si. — Počúvaj ho, naliehavo ti opakujem. On ti dá silu, On ti dá všetko, ak ty budeš chcieť… a ty predsa chceš!

— Modli sa k nemu: ty božský hosť, učiteľ, svetlo, vodca, láska, daj, aby som ťa vedel s radosťou prijať, počúvať tvoje ponaučenia, nechať sa zapáliť, nasledovať ťa, milovať ťa.

Keď sa chceš priblížiť k Bohu, keď sa chceš k nemu povzniesť, potrebuješ silné a veľkodušné krídla modlitby a pokánia.

Ak sa chceš vyhnúť mechanickému odriekaniu ústnych modlitieb, pokús sa ich hovoriť s tou istou láskou, akú vkladá do svojich slov čerstvý zamilovaný… a akoby to bola posledná príležitosť, keď sa môžeš obrátiť na Pána.

Ak si hrdý na to, že si synom Svätej Márie, polož si otázku: ako často počas dňa, od rána do večera, prejavujem oddanosť Panne Márii?

Náš priateľ si povedal, že okrem iného má dva dôvody, pre ktoré chce každú sobotu a v predvečer mariánskych sviatkov robiť zadosťučinenie našej Nepoškvrnenej Matke. — Druhý dôvod je, že v nedele a mariánske sviatky (ktoré zvyknú byť aj hodovými slávnosťami) ľudia namiesto toho, aby ich venovali modlitbe, urážajú Ježiša — stačí otvoriť oči a vidieť — škandalóznymi verejnými hriechmi. — Prvý dôvod je, že tí, čo chceme byť dobrými deťmi, nežijeme — možno z diablovho popudu — tieto dni venované Pánovi a jeho Matke s dostatočnou pozornosťou. — Vidíš, že nanešťastie oba dôvody ostávajú veľmi aktuálne, a práve preto by sme aj my mali robiť zadosťučinenie.

Modlitbu kresťana som vždy chápal ako láskyplný rozhovor s Ježišom, ktorý by sme nemali prerušiť ani vo chvíľach, keď sme fyzicky vzdialení od svätostánku, pretože celý náš život je pretkaný piesňou ľudskej lásky spievanou Bohu… a milovať môžeme v každom čase.

Boh natoľko miluje svoje stvorenia a my by sme natoľko mali opätovať jeho lásku, že pri každom slávení svätej omše by mali zastať všetky hodiny.

Ratolesti, ktoré sú spojené s viničom, dozrievajú a prinášajú ovocie. — Čo máme ty a ja robiť? Ostať prostredníctvom Chleba a Slova úzko spojení s Ježišom, ktorý je naším viničom… a celý deň sa mu prihovárať slovami lásky. Tak to robia zamilovaní.

Veľmi miluj Pána. Stráž si a posilňuj túto naliehavú túžbu v svojej duši. Miluj Boha, práve teraz, keď ho možno mnohí, čo sa ho rukami dotýkajú, nemilujú, ubližujú mu a zanedbávajú ho. — Zaobchádzaj s Pánom nežne, počas svätej omše a po celý deň!

Modlitba je najmocnejšou zbraňou kresťana. Modlitba nás robí užitočnými. Modlitba nás robí šťastnými. Modlitba nám dáva všetku potrebnú silu, aby sme plnili Božie príkazy. — Áno, celý tvoj život môže a musí byť modlitbou.

Osobná svätosť nie je výmysel, ale konkrétna skutočnosť, božská i ľudská, ktorá sa neustále prejavuje v každodenných skutkoch lásky.

S každým vychádzaj, každého sa snaž pochopiť, buď bratom svojich bratov ľudí, vnes lásku tam — ako hovorí španielsky mystik — kde lásky niet, a budeš žať lásku!

Neboli by sme dobrými bratmi našich bratov ľudí, keby sme opustili priamu cestu len preto, že tí, čo nás obklopujú, si zle vysvetľujú naše konanie a nepríjemne naň reagujú.

Tvoja láska k Svätej Cirkvi a tvoja služba v nej nesmie byť závisieť od väčšej či menšej miery osobnej svätosti tých, čo ju tvoria, hoci vrúcne túžime, aby sa všetci usilovali o kresťanskú dokonalosť. — Miluj Kristovu nevestu, tvoju Matku, ktorá je vždy čistá a nepoškvrnená.

Naše úsilie dosiahnuť osobnú svätosť vplýva na svätosť mnohých ľudí i celej Božej Cirkvi.

Buď presvedčený, že ak chceš — akože Boh ťa počuje, miluje a sľubuje ti večnú slávu — pod ochranou všemohúcej ruky tvojho nebeského Otca sa môžeš stať statočným človekom, pripraveným všade vydať svedectvo o jeho láskyplnom pravom učení.

Pánovo pole je úrodné a semeno dobré. A preto, keď sa v tomto našom svete rozhojní kúkoľ, nepochybuj: je to preto, že ľudia, a osobitne kresťania zaspali a prenechali otvorené pole nepriateľovi. — Nenariekaj, že je plané; radšej sa zamysli nad svojím životom.

Poznámka, ktorá ma veľmi zabolela, ti dá určite podnet na zamyslenie: „Vidím jasne nedostatok odporu, alebo jeho neúčinnosť voči hanebným zákonom, pretože hore, dole i v strede spoločnosti je mnoho priemerných ľudí“.

Nepriatelia Boha a jeho Cirkvi, hnaní nehasnúcou satanovou nenávisťou, sú aktívni a neúnavne sa organizujú. — S „príkladnou“ vytrvalosťou plánujú, podporujú školy, vedenie i agitátorov a zastretým, ale účinným spôsobom propagujú svoje myšlienky; a do domovov i na pracoviskách zasievajú semeno, ktoré má zničiť všetko náboženské. — O čo viac by sme sa my kresťania mali usilovať slúžiť nášmu Bohu vždy v pravde!

Nezamieňaj si vnútorný pokoj s lenivosťou, nedbanlivosťou, pomalosťou v rozhodnutiach alebo pri riešení problémov. — Veď pokoj ide ruka v ruke s usilovnosťou, cnosťou nevyhnutnou pri posudzovaní a včasnom riešení bezodkladných otázok.

Dieťa moje, kde je ten Kristus, ktorého ľudia v tebe hľadajú? V tvojej pýche? V tvojej panovačnosti? V tvojich charakterových „maličkostiach“, ktoré nechceš premôcť? V tej tvojej tvrdohlavosti? Tam je Kristus? Nie! — Samozrejme, je treba si zachovať svoju osobnosť, ale tá tvoja sa má vždy stotožňovať s Kristom.

Poradím ti jedno dobré pravidlo, ako žiť bratskú lásku a ducha služby: veľkoryso sa s ostatnými podeliť o svoje skúsenosti a nerobiť zo seba nenahraditeľného, aby oni mohli dokončiť úlohu, na ktorej pracuješ, počas tvojej neprítomnosti.

Napriek svojim zlým náklonnostiam nesieš zodpovednosť za svätosť, kresťanský život a apoštolskú účinnosť ostatných. — Nie si izolovaným jedincom. Ak sa zastavíš, koľkí sa tiež zastavia a uškodíš im!