Zoznam bodov

Každým dňom sa cítiš hlbšie ponorený v Bohu…, vravíš mi. — Každým dňom budeš teda bližšie k svojim bratom.

Plníš náročný životný plán: zavčasu vstávaš, modlíš sa, pristupuješ k sviatostiam, veľa pracuješ alebo študuješ, si striedmy, umŕtvuješ sa… pritom však cítiš, že ti niečo chýba! Vezmi si do svojho rozhovoru s Bohom túto úvahu: keďže svätosť — boj o jej získanie — je plnosťou lásky, musíš prehodnotiť svoju lásku k Bohu a skrze ňu, aj svoju lásku k ostatným. Možno potom odhalíš vo svojej duši skryté veľké chyby, proti ktorým si doteraz ani nebojoval: nie si dobrým synom, dobrým bratom, dobrým spoločníkom, dobrým priateľom, dobrým kolegom; a keďže nezriadene miluješ „svoju svätosť“, závidíš iným. „Obetuješ sa“ v mnohých „osobných“ maličkostiach, a preto ľpieš na svojom ja, na svojej osobe, a v podstate nežiješ ani pre Boha, ani pre ostatných: ale len pre seba.

Niekedy sa snažíš ospravedlniť tvrdením, že si roztržitý a zmätený, alebo že máš povahu suchára a rezervovaného človeka. A dodávaš, že preto ani dobre nepoznáš ľudí, s ktorými žiješ. — Počuj, ani teba táto výhovorka neuspokojuje, však?

Poradil som ti, aby si do všetkých maličkostí svojho všedného života dal veľa nadprirodzného pohľadu. A okamžite som dodal: spolužitie so svojimi blížnymi ti na to v priebehu dňa ponúka veľa príležitostí.

Žiť lásku k blížnemu znamená rešpektovať zmýšľanie druhých a tešiť sa z ich cesty k Bohu… bez toho, že by si vyžadoval, aby zmýšľali rovnako ako ty, alebo aby sa k tebe pripojili. — Napadlo ma ponúknuť ti takúto úvahu: tieto rozličné cesty sú paralelné; po svojej dráhe každý príde k Bohu…; nezdržiavaj sa porovnávaním ani túžbou zistiť, kto je vyššie: na tom nezáleží. Dôležité je to, aby sme všetci dosiahli cieľ.

Ten druhý má veľa chýb! Dobre… Ale vzhľadom na to, že len v nebi sú dokonalí, ty tiež ťaháš za sebou tie svoje a napriek tomu ťa iní znášajú, dokonca si ťa vážia: pretože ťa milujú láskou, akú dával Ježiš Kristus svojim učeníkom, ktorí niesli poriadnu záťaž svojich bied! — Pouč sa!

Sťažuješ sa, že ťa nechápe… — Som si istý, že robí všetko možné, len aby ťa pochopil. Kedy sa ty aspoň trochu pousiluješ pochopiť jeho?

Súhlasím! Pripúšťam to: táto osoba konala zle: jej správanie je zavrhnnutiahodné, nedôstojné a bezcharakterné. — Z ľudského hľadiska si zaslúži len opovrhnutie!, dodal si. — Ubezpečujem ťa, že ťa chápem, ale nestotožňujem sa s tvojím posledným tvrdením; ten opovrhnutiahodný život je posvätný: Kristus zomrel za to, aby ho vykúpil! Keď ním nepohrdol on, ako sa opovažuješ ty?

Keď sa tvoje priateľstvo zníži k tomu, že sa staneš spoluvinníkom cudzích pokleskov, zredukuje sa na smutné kumpánstvo, ktoré nie je hodné ani deravý groš.

Je pravda, že život, sám osebe stiesnený a neistý, je niekedy ťažký. — To však môže prispieť k tomu, že sa staneš nadprirodzenejším a vo všetkom budeš vidieť Božiu ruku: tak budeš i ľudskejším a chápavejším k svojmu okoliu.

Odpustenie viny je úmerné autorite. Obyčajný sudca musí usvedčeného páchateľa, ktorý priznal svoju vinu — aj po prihliadnutí na poľahčujúce okolnosti — odsúdiť. Zvrchovaná moc štátu udeľuje niekedy amnestiu alebo milosť. Kajúcej duši Boh odpúšťa vždy.

„Prostredníctvom vás som uvidel Boha, ktorý zabúdal na moje bláznovstvá i urážky a prijímal ma s otcovskou láskou.“ Toto napísal istý stratený syn 20. storočia svojim, keď sa skrúšený vrátil do otcovského domu.