Zoznam bodov

Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý človek

Boží Syn na seba vzal ľudské telo a je perfectus Deus, perfectus homo — dokonalý Boh a dokonalý človek (Symbolum „Quicumque“). V tomto tajomstve je niečo, čo by malo v kresťanoch vzbudzovať svätý nepokoj. I dnes prežívam rovnaké dojatie ako vtedy a túžim sa vrátiť do Loreta. V myšlienkach tam zalietam, aby som znovu prežíval roky Ježišovho detstva, keď si opakujem a rozjímam nad slovami: Hic Verbum caro factum est.

Iesus Christus, Deus Homo — Ježiš Kristus, Bohočlovek. Je to jeden z magnalia Dei — veľkých Božích skutkov (Sk 2, 11), čo má byť témou nášho rozjímania a nášho vzdávania vďaky Pánovi, ktorý prišiel na zem priniesť pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). Všetkým ľuďom, túžiacim spojiť svoju vôľu s dobrou Božou vôľou — nielen bohatým a nielen chudobným; všetkým ľuďom, všetkým bratom! Lebo v Ježišovi sme si všetci bratia, Božie deti, Kristovi bratia: a jeho Matka je i našou Matkou.

Na zemi jestvuje len jedna rasa, a to rasa Božích detí. Všetci máme hovoriť tým istým jazykom, ktorý nás učí náš nebeský Otec: jazykom dialógu Ježiša so svojím Otcom, jazykom srdca i rozumu, jazykom, ktorý teraz používate vo svojej modlitbe. Je to jazyk kontemplatívnych duší, ľudí, ktorí sú duchovní, pretože si uvedomujú skutočnosť svojho Božieho detstva. Je to jazyk, ktorý sa prejavuje v nespočetných podnetoch vôle, v jasnom svetle pre myseľ, v poryvoch srdca, v rozhodnutiach viesť bezúhonný život naplnený dobrom, spokojnosťou a pokojom.

Zahľaďme sa na Dieťa v jasliach, na našu lásku, v kolíske. Mali by sme sa naňho pozerať uvedomujúc si, že stojíme pred tajomstvom. Toto tajomstvo je nevyhnutné prijať vierou a skrze vieru aj prehlbovať jeho obsah. K tomu potrebujeme pokornú dispozíciu kresťanskej duše: nechcieť prispôsobovať Božiu veľkosť našim úbohým predstavám a ľudským vysvetleniam, ale uznať, že toto tajomstvo je vo svojej záhadnosti svetlom, ktoré osvecuje život ľudí.

„Vidíme,“ píše svätý Ján Zlatoústy, „že Ježiš vyšiel z nás a z našej ľudskej podstaty, že sa narodil z panenskej Matky, ale nerozumieme, akým spôsobom k tomuto zázraku došlo. Ani sa to nenamáhajme odhaliť a radšej s pokorou prijmime, čo nám Boh zjavil, a neskúmajme vo svojej zvedavosti to, čo Boh pred nami zahalil (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 4, 3 (PG 57, 43))“. S takýmto postojom úcty budeme vedieť chápať aj milovať; a tajomstvo bude pre nás skvelou lekciou, presvedčivejšou než akákoľvek ľudská argumentácia.

Začiatkom mája nás pohľad na svet, na Boží ľud (Porov. 1 Pt 2, 10), privádza k rozjímaniu nad nádherným obrazom mariánskej zbožnosti, ktorá sa prejavuje toľkými zvykmi, starými či novými, no vždy praktizovanými v rovnakom duchu lásky.

S radosťou sa presviedčame, že úcta k Panne Márii je stále živá a že v kresťanských dušiach prebúdza nadprirodzenú túžbu konať ako domestici Dei, ako členovia Božej rodiny (Ef 2, 19).

Pri pohľade na toľkých kresťanov, ktorí v tieto dni najrozličnejšími spôsobmi vyjadrujú svoju lásku k Preblahoslavenej Panne Márii, určite sa cítite byť hlbšie pripútaní k Cirkvi, a viac sa cítite byť bratmi všetkých svojich bratov. Je to ako rodinné stretnutie, keď sa dospelé deti, ktorých životné cesty sa rozišli, schádzajú k svojej matke pri príležitosti nejakého sviatku. A aj keď sa predtým zvykli hádať alebo spolu nevychádzali dobre, v tento deň je to iné. V tento deň sa cítia byť jednotní a všetkých ich spája vzájomná náklonnosť.

Mária neustále buduje Cirkev, zjednocuje ju, udržiava ju súdržnou. Sotva môže mať niekto pravú úctu k Panne Márii, ak sa súčasne necíti byť pevnejšie zviazaný s ostatnými údmi tohto Mystického Tela, užšie zjednotený s jeho viditeľnou hlavou, pápežom. Preto tak rád opakujem: omnes cum Petro ad Iesum per Mariam! — všetci s Petrom k Ježišovi skrze Máriu! Tým, že sa pokladáme za súčasť Cirkvi a za povolaných byť bratmi vo viere, s väčšou hĺbkou objavujeme bratstvo, ktoré nás zjednocuje s celým ľudstvom. Cirkev bola totiž poslaná ku všetkým národom, ku všetkým ľuďom (Mt 28, 19).

To, čo som práve povedal, čo sme zakúsili všetci, pretože nám nechýbali príležitosti, aby sme si overili nadprirodzené účinky úprimnej úcty k Panne Márii. Každý z vás by o tom mohol veľa rozprávať; a ja takisto. Spomínam si na jednu púť, ktorú som vykonal v roku 1935, k pustovni Panny Márie v Sonsoles, v Kastílii.

Nebola to púť, aká sa vám bežne vybaví v mysli. Nebola hlučná ani masová: boli sme traja. Vážim si a milujem aj iné, verejné prejavy zbožnosti, ale osobne uprednostňujem, keď môžem Márii prejaviť tú istú nehu a to isté nadšenie osobnými návštevami, alebo len v malých skupinkách, v atmosfére väčšej dôvernosti.

Počas púte do Sonsoles som sa dozvedel o pôvode názvu tejto mariánskej svätyne. Sú to podrobnosti bez väčšieho významu, ale vyjadrujú synovský vzťah miestneho obyvateľstva k Panne Márii. Soška Matky Božej, ktorú na tomto mieste uctievajú, bola počas obdobia vojen medzi kresťanmi a moslimami v Španielsku istý čas ukrytá, no po niekoľkých rokoch ju našli pastieri, a tí — ako hovorí tradícia — keď ju zbadali, zvolali: Aké nádherné oči! Sú ako slnká! (Slovná hračka: son soles po španielsky znamená sú to slnká).

Mária z nás robí bratov

Nemôžeme sa obracať na Máriu ako deti a pritom myslieť len na seba a na svoje vlastné problémy. Nemôžeme sa stýkať s Pannou Máriou, a pritom sa starať len o svoje osobné, sebecké starosti. Mária nás vedie k Ježišovi a Ježiš je primogenitus in multis fratribus (Rim 8, 29), prvorodený medzi mnohými bratmi. Spoznať Ježiša znamená uvedomiť si, že náš život nemôže mať iný zmysel, než dávať sa do služby druhým. Kresťan sa nemôže zdržovať len pri svojich osobných problémoch, lebo predmetom jeho starostlivosti musí byť celá všeobecná Cirkev a myšlienka na spásu všetkých duší.

A tak dokonca aj tie záležitosti, ktoré by sa dali považovať za veľmi súkromné či dôverné — ako napríklad starostlivosť o svoj duchovný rozvoj —, v skutočnosti nie sú osobné, pretože posväcovanie a apoštolát sú ako spojené nádoby. Musíme sa preto starať o rast nášho duchovného života a o rozvoj kresťanských cností, mysliac na dobro celej Cirkvi, lebo by sme nemohli konať dobro a dať iným spoznávať Krista, keby v nás nebolo úprimné úsilie o uskutočňovanie učenia Evanjelia.

Naše modlitby preniknuté týmto duchom — aj keď začínajú témami a predsavzatiami zdanlivo osobnými — budú nakoniec vždy smerovať k úvahám o službe iným ľuďom. A ak sa na tejto ceste necháme viesť za ruku Preblahoslavenou Pannou Máriou, ona sa pričiní, aby sme sa cítili bratmi všetkých ľudí: pretože všetci sme deťmi toho Boha, ktorého je ona Dcérou, Nevestou i Matkou.

Problémy našich blížnych majú byť aj našimi problémami. Kresťanské bratstvo musí byť zakorenené hlboko v našej duši, tak, že nám žiaden človek nebude ľahostajný. Mária, Ježišova matka, ktorá ho vychovala, ktorá sa o neho starala a sprevádzala ho počas jeho pozemského života a ktorá je s ním teraz na nebesiach, nám pomôže spoznať Ježiša, ktorý ide okolo nás a sprítomňuje sa nám v potrebách našich ľudských bratov.