Zoznam bodov

Odpoveď človeka

V takomto ovzduší Božieho milosrdenstva sa odvíja život kresťana. To je prostredie, kde sa má usilovať žiť ako Božie dieťa. A aké sú najdôležitejšie prostriedky, aby sa vo svojom povolaní posilnil? Dnes upriamim tvoju pozornosť na dva, ktoré sú ako nosné piliere kresťanského života: na vnútorný život a doktrinálnu formáciu, čiže hĺbkové poznanie našej viery.

Na prvom mieste, vnútorný život. Ako málo ľudí zatiaľ toto chápe! Keď počujú hovoriť o vnútornom živote, predstavia si prítmie kostola, ak nie rovno zatuchnuté prostredie niektorých sakristií. Už vyše štvrťstoročia opakujem, že ide o niečo iné. Mám na mysli vnútorný život bežných kresťanov, ktorých obvykle stretávame v ruchu mesta alebo v prírode a ktorí, či už na ulici, pri práci, v rodine, alebo vo chvíľach rozptýlenia, upierajú svoj pohľad na Krista počas celého dňa. A čo iné by to bolo, ak nie život neustálej modlitby? Nepocítil si azda aj ty potrebu byť dušou modlitby a mať taký vzťah s Bohom, ktorý ťa dokáže zbožštiť? Toto je kresťanská viera a tak to aj vždy chápali duše modlitby: „Tento človek sa stane Bohom preto — píše Klement Alexandrijský — lebo chce to isté, čo Boh (Klement Alexandrijský, Paedagogus, 3, 1, 1, 5 (PG 8, 556))“.

Spočiatku ťa to bude stáť viac úsilia: treba sa namáhať, aby sme sa upli na Pána a ďakovali mu za konkrétne prejavy jeho otcovskej lásky k nám. Pozvoľna potom pocítiš — aj keď tu vlastne nejde o city —, ako sa Božia láska zmocňuje tvojej duše. Je to sám Kristus, ktorý nás láskyplne prenasleduje: Hľa, stojím pri dverách a klopem (Zjv 3, 20). Ako to vyzerá s tvojím životom modlitby? Nepociťuješ občas v priebehu dňa túžbu dlhšie a v pokoji sa s ním rozprávať? Nevravíš mu: „Poviem ti to neskôr, potom sa s tebou o tom porozprávam?“

Vo chvíľach zvlášť venovaných rozhovoru s Pánom sa rozširuje srdce, upevňuje vôľa, a ľudský rozum — posilnený milosťou — nadprirodzeným pohľadom prenikne do ľudských skutočností. Ako ovocie z toho vždy vzídu jasné a praktické predsavzatia: zlepšiť sa vo svojom správaní, s citlivosťou a láskou pristupovať ku všetkým ľuďom a s horlivosťou dobrého športovca sa dôkladne pustiť do kresťanského boja lásky a pokoja.

Modlitba sa stane nepretržitou ako tlkot srdca, ako tep. Bez Božej prítomnosti nie je možný kontemplatívny život a bez kontemplatívneho života len málo zaváži pracovať pre Krista, lebo ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú (Ž 127¹²⁶, 1).

Soľ umŕtvovania

Aby sa mohol posvätiť, normálny kresťan — ktorý nie je rehoľník — a ktorý sa neuchyľuje zo sveta, pretože miestom stretávania sa s Kristom je preňho práve ten — nepotrebuje žiaden vonkajší habit alebo iný odlišovací znak. Jeho odlíšenie je vnútorné: stála Božia prítomnosť a duch umŕtvovania. V skutočnosti je to jedna a tá istá vec, pretože umŕtvovanie nie je ničím iným než modlitbou zmyslov.

Kresťanské povolanie je povolaním k obete, k pokániu, k odčiňovaniu. Musíme prinášať zadosťučinenie jednak za svoje hriechy — veď koľkokrát sme odvrátili tvár, len aby sme nevideli Boha! —, a jednak za hriechy všetkých ľudí. Je treba, aby sme Krista nasledovali zblízka: Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie — jeho obetovanie sa, jeho vysilenie na kríži —, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život (2 Kor 4, 10). Naša cesta je cestou obety a v zriekaní sa samého seba potom nachádzame gaudium cum pace, radosť a pokoj.

Nehľadíme na svet so smutným výrazom na tvári. Možno neúmyselne, ale slabú službu urobili katechéze tí životopisci svätých, ktorí sa za každú cenu snažili nájsť u Božích služobníkov výnimočné veci už od ich útleho detstva. O niektorých rozprávajú, že ako deti nikdy neplakali, alebo že ako umŕtvovanie v piatky nepili z matkiných pŕs… Ty a ja sme sa narodili s plačom, ako Boh káže, a matkin prsník sme sali bez ohľadu na pôst alebo kántrové dni.

Teraz sme sa s Božou pomocou i v slede zdanlivo jednotvárnych dní naučili odhaľovať spatium verae poenitentiae — čas pravého pokánia; a v týchto chvíľach si robíme predsavzatie emendatio vitae — zlepšenia nášho života. To je cesta, ako sa otvoriť milosti a vnuknutiam Ducha Svätého v duši. A s touto milosťou — znovu zdôrazňujem — prichádza gaudium cum pace — radosť, pokoj a vytrvalosť na našej ceste (Porov. Rímsky breviár, Prípravná modlitba k svätej omši: Gaudium cum pace, emendationem vitae, spatium verae poenitentiae, gratiam et consolationem Sancti Spiritus, perseverantiam in bonis operibus, tribuat nobis omnipotens et misericors Dominus. Amen).

Umŕtvovanie je soľou nášho života. A najlepšie umŕtvovanie je také, ktoré — v maličkostiach, počas celého dňa — bojuje proti žiadostivosti tela, žiadostivosti očí a pýche života. Umŕtvovania, ktoré neumŕtvujú iných, a ktoré nás robia jemnocitnejšími, chápavejšími a otvorenejšími voči ostatným. Neumŕtvuješ sa, ak si urážlivý, ak sa necháš viesť iba svojím egoizmom, ak zotročuješ iných, ak sa nedokážeš zriecť zbytočností — a niekedy i potrebných vecí —, ak zosmutnieš, keď veci nevychádzajú tak, ako si si predstavoval. Naopak, umŕtvuješ sa práve vtedy, keď sa vieš stať pre všetkých všetkým, aby si získal všetkých (1 Kor 9, 22).

Viera a rozum

Život modlitby, pokánia, a povedomie nášho Božieho detstva nás pretvárajú na hlboko nábožných kresťanov, na akoby malé deti pred Bohom. Zbožnosť je čnosťou detí a aby sa mohlo dieťa zveriť do náručia svojho otca, musí byť a aj sa cítiť malým, odkázaným. Často som rozjímal o tomto živote duchovného detstva, ktorý neprotirečí cnosti mravnej sily, lebo si vyžaduje pevnú vôľu, osvedčenú zrelosť, húževnatú a otvorenú povahu.

Máme byť zbožní ako deti, nie však nevedomí, lebo každý kresťan sa vrámci svojich možností musí snažiť o seriózne a vedecké štúdium viery. A toto všetko je teológia. Preto teda zbožnosť detí, ruka v ruke so spoľahlivou náukou teológov.

Úsilie o nadobudnutie teologickej náuky, tejto dobrej a pevnej kresťanskej doktríny, je v prvom rade motivované túžbou poznávať a milovať Boha. No zároveň vychádza aj zo všeobecnej snahy veriacej duše do hĺbky pochopiť zmysel tohto sveta, ktorý je dielom Stvoriteľa. S periodicky sa opakujúcou jednotvárnosťou sa niektorí snažia oživovať domnelú nezlučiteľnosť viery s vedou, a ľudského rozumu s Božím zjavením. Táto nezlučiteľnosť sa môže objaviť len vtedy — a aj to iba zdanlivo —, keď sa nechápu skutočné ciele nastolenej otázky.

Ak svet vzišiel z Božích rúk, ak Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu (Porov. Gn 1, 26) a dal mu aspoň iskričku zo svojho svetla, potom musí práca rozumu — hoci by to bolo s veľkou námahou — odkrývať božský zmysel, ktorý všetky veci prirodzene obsahujú; a so svetlom viery vnímame aj ich nadprirodzený zmysel, vychádzajúci z nášho pozdvihnutia do poriadku milosti. Nesmieme si pripustiť obavu pred vedou, pretože akákoľvek práca, ak je skutočne vedecká, smeruje k pravde. A Kristus povedal: Ego sum veritas — Ja som pravda (Jn 14, 6).

Kresťan má pociťovať hlad po poznaní. Všetko, od rozvíjania tých najabstraktnejších poznatkov až po remeselnícke zručnosti, môže a musí viesť k Bohu. Lebo neexistuje taká ľudská námaha, ktorú by nebolo možné posväcovať a ktorá by nebola podnetom pre naše osobné posväcovanie sa a príležitosťou spolupracovať s Bohom na posväcovaní tých, čo sú okolo nás. Svetlo nasledovníkov Krista nemá byť na dne údolia, ale na návrší, aby ľudia videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5, 16).

Pracovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Študovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Vedecky bádať takýmto spôsobom je tiež modlitba. Vždy sa dostaneme k tomu istému záveru: všetko je modlitbou, všetko nás môže a musí priviesť k Bohu, a od rána do večera nám pomáhať udržiavať neustály kontakt s Pánom. Každá poctivá práca môže byť modlitbou; a každá práca, ktorá je modlitbou, je zároveň apoštolátom. Takýmto spôsobom sa duša ešte viac upevňuje v jednoduchej a pevnej jednote života.

Viera a kresťanské povolanie ovplyvňujú celú našu existenciu, a nielen jej časť. Vzťah k Bohu je nevyhnutne vzťahom odovzdanosti, a to odovzdanosti bezo zvyšku. Veriaci človek sa pozerá na život so všetkými jeho stránkami z novej perspektívy: z tej, ktorú nám dáva Boh.

Vy, ktorí dnes so mnou slávite sviatok svätého Jozefa, ste všetci ľudia venujúci sa práci v rôznych profesiách, tvoríte rôzne rodiny, patríte k toľkým odlišným národom, rasám a jazykom. Vzdelávali ste sa v aulách škôl alebo v dielňach či úradoch, roky ste vykonávali svoje zamestnanie, nadväzovali ste pracovné i osobné kontakty so svojimi kolegami, zúčastňovali ste sa na riešení kolektívnych problémov vo vašich podnikoch i v spoločnosti.

Nuž, chcem vám znovu pripomenúť, že nič z toho všetkého nie je vzdialené Božím plánom. Vaše ľudské povolanie je súčasťou — a to súčasťou dôležitou — Božieho povolania pre vás. Toto je dôvod, pre ktorý sa musíte posväcovať, a zároveň prispievať k posväcovaniu ostatných, ľudí ako vy, práve skrze posväcovanie svojej práce a svojho prostredia: toho zamestnania alebo úradu, ktoré vypĺňa vaše dni, ktoré dáva osobitý charakter vašej ľudskej osobnosti, ktoré je vaším spôsobom bytia vo svete; skrze posväcovanie vášho domova a vašej rodiny; a národa, v ktorom ste sa narodili a ktorý milujete.

Pravá úcta k Ježišovmu Srdcu

Všimnime si celé to bohatstvo, ktoré je obsiahnuté v slovách „Najsvätejšie Srdce Ježišovo.“ Keď hovoríme o ľudskom srdci, nemáme na mysli len city, ale celého človeka, ktorý má svoje túžby, ktorý miluje a prichádza do styku s inými ľuďmi. Aby sme mohli pochopiť Božie záležitosti, tí, ktorí zaznamenali Sväté Písmo, používajú taký spôsob vyjadrovania, kde je srdce súhrnom i prameňom, vyjadrením i najväčšou hĺbkou ľudských myšlienok, slov a skutkov. Mohli by sme teda povedať, že človek je hoden toľko, koľko je hodné jeho srdce.

Pre srdce je charakteristická radosť: moje srdce sa teší z tvojej pomoci (Ž 12, 6); ľútosť: srdce mi mäkne ako vosk a topí sa mi v útrobách (Ž 21, 15); oslava Boha: moje srdce prekypuje krásnymi slovami (Ž 44, 2); odhodlanie počúvať Pána: ochotné je moje srdce (Ž 56, 8); láskyplné bdenie: zaspala som, ale moje srdce bdelo (Pies 5, 2); ale aj pochybnosti a strach: nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa (Jn 14, 1).

Srdce má schopnosť nielen cítiť, ale aj vedieť a chápať. Boží zákon sa prijíma v srdci (Porov. Ž 39, 9), v ňom zostáva zapísaný (Porov. Prís 7, 3). A Písmo ešte dodáva: Veď z plnosti srdca hovoria ústa (Mt 12, 34). Náš Pán vyčíta zákonníkom: Prečo myslíte zlé vo svojich srdciach? (Mt 9, 4). A aby zhrnul všetky hriechy, ktorých sa človek môže dopustiť, povedal: Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie (Mt 15, 19).

Keď sa vo Svätom Písme hovorí o srdci, nemyslí sa tým nejaký prechodný cit, ktorý spôsobuje záplavu emócií alebo slzy. O srdci sa hovorí vo vzťahu k osobe, ktorá sa, ako nám to ukázal sám Ježiš Kristus, orientuje celá — dušou i telom — na to, čo považuje za svoje dobro: Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce (Mt 6, 21).

Preto keď dnes hovoríme o Ježišovom Srdci, hovoríme o istote Božej lásky a o jeho skutočnej oddanosti voči nám. Keď odporúčame úctu k Najsvätejšiemu Srdcu, odporúčame, aby sme sa k nemu utiekali celou svojou bytosťou — so všetkým, čím sme: svojou dušou, svojimi citmi, svojimi myšlienkami, slovami a skutkami, svojou prácou a svojimi radosťami —, a aby sme sa utiekali k celému Ježišovi.

V tomto sa teda konkrétne prejavuje pravá úcta k Ježišovmu Srdcu: v poznaní Boha a v poznaní seba samého, v pohľade na Ježiša a v utiekaní sa k Ježišovi, ktorý nás povzbudzuje, učí a vedie. V takejto úcte niet miesta pre povrchnosť človeka, ktorý keď nie je úplne ľudský, nie je potom schopný ani prijímať skutočnosť vteleného Boha.