Zoznam bodov

Prirodzené ľudské cnosti

Jeden z laických ideových konceptov a iné spôsoby myslenia, môžeme ich nazvať pietistické, sa zhodujú v názore, ktorý človeka nepovažuje za celého a plnohodnotného. Podľa mienky prvých by požiadavky Evanjelia udusili všetky ľudské kvality; pre tých druhých by zase padlá prirodzenosť ohrozovala čistotu viery. Výsledok je však ten istý: neznalosť hlbokého tajomstva Kristovho vtelenia a nevedomosť o tom, že Slovo sa stalo telom, človekom, a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14).

Moja skúsenosť ako človeka, kresťana a kňaza mi ukazuje pravý opak: neexistuje ľudské srdce, nech by bolo akokoľvek hlboko uviaznuté v hriechu, ktoré by ako žeravý uhlík v popole v sebe neskrývalo iskierku ušľachtilosti. Keď som na také srdcia zaklopal, medzi štyrmi očami a s Kristovým slovom, vždy odpovedali.

Na tomto svete sa mnoho ľudí na Boha neobracia; niektorí hádam ani nemali príležitosť počuť Božie slovo, alebo naň už zabudli. No po ľudskej stránke sú úprimní, lojálni, súcitní, čestní. A odvažujem sa tvrdiť, že ten, kto má takéto vlastnosti, je na najlepšej ceste byť veľkodušný voči Bohu, pretože ľudské cnosti sú základom pre cnosti nadprirodzené.

Je pravda, že iba osobné dobré vlastnosti na spásu nestačia: nikto sa nespasí bez Kristovej milosti. No keď človek v sebe má a zušľachťuje prirodzenú čestnosť, Boh mu uľahčí cestu a on sa bude môcť stať svätým, pretože vedel žiť ako človek dobrej vôle.

Možno ste sa stretli s inými prípadmi, v istom zmysle opačnými: je mnoho takých, čo si hovoria kresťania — lebo boli pokrstení a prijímajú aj ďalšie sviatosti — no ktorí sa správajú nepoctivo, falošne, neúprimne, pyšne… a potom odrazu spadnú dolu. Sú ako hviezdy, ktoré na okamih zažiaria na nebi a následne sa zrútia do hĺbky.

Ak prijmeme zodpovednosť Jeho detí, Boh od nás chce, aby sme boli veľmi ľudskí. Nech sa hlava dotýka neba, no nohy nech bezpečne stoja na zemi. Žiť kresťansky neznamená prestať byť človekom, alebo sa vzdávať snahy získať cnosti, ktoré niektorí ľudia majú, hoci nepoznajú Krista. Cena každého kresťana je vykupiteľská krv nášho Pána a On nás chce — zdôrazňujem — veľmi ľudských a veľmi božských, s neustálou snahou napodobňovať Jeho, ktorý je perfcetus Deus, perfectus homo.

Cnosti ľudské a nadprirodzené

Keď sa niekto snaží zdokonaľovať v prirodzených ľudských cnostiach, jeho srdce je už veľmi blízko pri Kristovi. Kresťan chápe, že božské cnosti — viera, nádej, láska — a všetky ostatné, ktoré so sebou prináša Božia milosť, ho nútia, aby nikdy nezanedbával dobré vlastnosti, ktoré zdieľa s toľkými ľuďmi.

Ľudské cnosti — a na tom trvám — sú základom cností nadprirodzených, a tie sú zase ďalším impulzom k rozvíjaniu ľudskej dimenzie v človeku. No v každom prípade, len úsilie získať tieto cnosti nestačí, je nevyhnutné naučiť sa podľa nich žiť. Discite benefacere (Iz 1, 17), učte sa konať dobro. Je treba opakovane konať zodpovedajúce skutky — úprimnosti, pravdivosti, pokoja, vyrovnanosti, trpezlivosti — pretože láska, to sú skutky a Boha nie je možné milovať iba slovami, ale skutkami a v pravde (Jn 3, 18).

Ak budeme žiť takto, uskutočníme vo svete jednu veľkú mierovú úlohu, budeme vedieť druhým ukázať, že služba Pánovi znamená radosť a spríjemniť im ju — a veselého darcu Boh miluje (2 Kor 9, 7). Kresťan žije v spoločnosti ako každý iný človek, no z jeho srdca tryská radosť bytosti, ktorá chce s neustálou pomocou milosti plniť vôľu Otca. A necíti sa byť obeťou, ani inak ponižovaným či obmedzovaným. Kráča so vztýčenou hlavou, pretože je človek a je Boží syn.

Naša viera prikladá veľkú dôležitosť zmieneným cnostiam, ktoré by však nemal prestať zdokonaľovať žiaden človek. No nikto by nemal kresťana prekonať v ľudskosti. A preto je ten, kto nasleduje Krista, schopný — nie pre vlastné zásluhy, ale skrze Božiu milosť — vravieť ľuďom, ktorí ho obklopujú, to, čo síce často už tušia, ale ešte nie sú schopní pochopiť: že pravé šťastie, naozajstná služba blížnemu, prechádzajú srdcom nášho Vykupiteľa, ktorý je perfectus Deus, perfectus homo.

Utiekajme sa k Márii, našej Matke, najdokonalejšiemu stvoreniu, aké kedy vyšlo z Božích rúk. Prosme ju, aby z nás urobila dobrých ľudí a aby sa prirodzené ľudské cnosti, napojené na život milosti, stali najlepšou pomocou pre tých, čo spolu s nami pracujú vo svete pre pokoj a šťastie všetkých.

Dať každému, čo mu patrí

Čítajte pozorne tú časť Evanjelia, kde sa hovorí o cnostiach, ktorými by sa malo riadiť naše konanie a dobre tieto nádherné lekcie využite. Keď končí falošný a pochlebovačský úvod, farizeji a herodiáni predostrú svoj problém: „Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ (Mt 22, 17). „ Všimnite si — píše sv. Ján Zlatoústy — ich ľstivosť; pretože mu nehovoria: vysvetli nám, čo je dobré, správne, prípustné, ale povedz nám, čo si myslíš ty. Boli posadnutí myšlienkou, že ho zradia a spravia z neho toho, čo nenávidí politickú moc “ (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 70, 1 (PG 58, 656). Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci? Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 18—21).

Vidíte, že dilema je taká stará, aká jasná a neomylná je Učiteľova odpoveď. Nie je — nejestvuje — žiaden rozpor medzi službou Bohu a službou ľuďom, medzi plnením občianskych povinností a povinností  náboženských, medzi úsilím o budovanie a zlepšovanie terajšej spoločnosti a presvedčením, že po tomto svete kráčame ako po ceste, ktorá nás dovedie do nebeskej vlasti.

Takisto tu vidno jednotu života, ktorá — a to je dôležité — je základnou podmienkou pre tých, čo sa chcú posväcovať uprostred bežných okolností vo svojej práci a v rodinných i spoločenských vzťahoch. Ježiš nepripúšťa žiadne rozdelenie: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať“ (Mt 6, 24). Keď kresťan plne odpovie na Božie volanie a zvolí si bezvýhradne Boha, táto voľba ho nabáda dávať mu všetko; a zároveň dávať aj svojmu blížnemu to, čo mu podľa spravodlivosti prináleží.

Ako sa modliť

Ako sa máme modliť? Odvažujem sa tvrdiť, a nebojím sa, že by som sa zmýlil, že existuje mnoho, nekonečne mnoho spôsobov, ako sa modliť. No ja by som si pre vás prial skutočnú modlitbu Božích detí, a nie len slovné cvičenia pokrytcov, ktorí by si mali vypočuť Ježišove slová: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva“ (Mt 7, 21). Tí, čo jednajú z pokrytectva, možno dosiahnu „ zvuk modlitby — píše sv. Augustín — ale nie jej hlas, pretože v nej chýba život “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 139, 10 (PL 37, 1809) a snaha plniť vôľu Otca. Nech je naše volanie „Pane“ spojené s účinnou túžbou uskutočňovať vnútorné podnety, ktoré v našej duši vzbudzuje Duch Svätý.

Usilujme sa o to, aby na našej strane nebol ani tieň dvojakosti. Prvým predpokladom na vykynoženie zla, ktoré Pán tak tvrdo odsudzuje, je snaha vypestovať si jasný, stály a trvalý odpor k hriechu. Mali by sme tiež veľmi silno a úprimne — rozumom i srdcom — pociťovať hrôzu zo smrteľného hriechu. No zároveň by však mal byť v našej duši hlboko zakorenený odpor k akémukoľvek ľahkému hriechu, k akýmkoľvek kompromisom, ktoré nás síce nezbavujú Božej milosti, no oslabujú cesty, ktorými k nám prichádza.