Zoznam bodov

Riskantná istota kresťana

Qui habitat in adiutorio Altissimi, in protectione Dei coeli commorabitur — Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava (Ž 91⁹⁰, 1). Prebývať pod ochranou Najvyššieho, žiť s Bohom: to je riskantná istota kresťana. Na jednej strane byť presvedčení, že Boh nás počuje a že je tu pre nás; a tak sa naše srdce naplní pokojom. No na strane druhej, život s Bohom nepochybne vyžaduje podstúpiť aj riziko, pretože Pán sa neuspokojí iba s časťou: chce všetko. A aj za najmenšie priblíženie sa k nemu bude vyžadovať ochotu a pripravenosť na nové obrátenie, na novú nápravu, pripravenosť pozornejšie počúvať jeho vnuknutia — tie sväté túžby, ktoré necháva klíčiť v našej duši — a premieňať ich na skutky.

Od chvíle nášho prvého vedomého rozhodnutia naplno žiť Kristovo učenie sme na ceste vernosti jeho Slovu iste značne pokročili. Nech už je akokoľvek, nie je pravda, že ešte ostáva veľa vecí, ktoré treba urobiť? A nie je pravda, že je v nás ešte toľko pýchy? Je naozaj potrebná nová premena, väčšia vernosť a hlbšia pokora, aby sa zmenšovalo naše sebectvo a rástol v nás Kristus, lebo: Illum oportet crescere, me autem minui — On musí rásť a mňa musí ubúdať (Jn 3, 30).

Nie je možné zostať stáť na jednom mieste. Je potrebné postupovať ďalej k cieľu, ktorý nám vytyčoval svätý Pavol: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (Gal 2, 20). Ambícia je vysoká a veľmi vznešená: stotožnenie sa s Kristom, svätosť. Niet však inej cesty, ak túžime žiť v súlade s Božím životom, ktorý Pán zasial do našich duší pri krste. Napredovanie je rastom v svätosti; ústup a zaostávanie zasa uzavretím sa normálnemu rozvoju kresťanského života. Pretože oheň lásky k Bohu treba stále živiť, aby každým dňom rástol a hlbšie sa zmocňoval duše; a oheň sa udrží len vtedy, ak sa naň stále prikladá. A preto, ak nemôže rásť, vyhasína.

Spomeňte si na slová svätého Augustína: „Keď si povieš dosť, si stratený. Snaž sa ísť stále ďalej, kráčaj, vždy napreduj. Nezostávaj na mieste, necúvaj, nevybočuj z cesty (Sv. Augustín, Sermo 169, 15 (PL 38, 926))“.

Pôstne obdobie pred nás teraz stavia zásadné otázky: Napredujem vo vernosti Kristovi? V túžbe po svätosti? V apoštolskej veľkorysosti v mojom každodennom živote? V mojej bežnej práci a medzi kolegami?

Nech si každý z nás, bez rušivého zvuku slov, vo svojom vnútri odpovie na otázky a uvidí, do akej miery je potrebná nová premena, aby v nás žil Kristus a aby sa v našom správaní verne odzrkadľoval jeho obraz.

Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Kristus nám znovu hovorí, akoby nám dôverne šepkal do ucha: Kríž, každý deň. „Nielen v čase prenasledovania, píše svätý Hieronym, alebo keď sa vyskytne príležitosť na mučeníctvo, ale v každej situácii, v každom skutku, v každej myšlienke, v každom slove zapierajme to, čím sme boli predtým a vyznávajme to, čím sme teraz, pretože sme sa znovu zrodili v Kristovi (Sv. Hieronym, Epistola 121, 3 (PL 22, 1013))“.

Tieto úvahy nie sú v skutočnosti ničím iným než ozvenou slov Apoštola: Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde. Skúmajte, čo sa páči Pánovi (Ef 5, 8-10).

Obrátenie je otázkou chvíle; posväcovanie je úlohou na celý život. Božie semienko lásky, ktoré Pán vložil do našich duší, chce rásť, prejavovať sa v skutkoch, prinášať ovocie v každej chvíli zodpovedajúce tomu, čo je milé Pánovi. Preto je nevyhnutné, aby sme boli ochotní začínať stále odznova a v každej novej životnej situácii opäť nachádzať svetlo a impulz prvého obrátenia. A to je vlastne dôvod, prečo sa máme pripraviť dôsledným spytovaním svedomia, prosiac Pána o pomoc, aby sme mohli lepšie spoznať jeho a lepšie spoznať i seba samých. Niet inej cesty, ak sa máme znovu obrátiť.

Sviatosti Božej milosti

Kto chce bojovať, volí si prostriedky. A prostriedky sa za týchto dvadsať storočí kresťanstva nezmenili: modlitba, umŕtvovanie a časté pristupovanie k sviatostiam. Keďže umŕtvovanie je tiež modlitbou — modlitbou zmyslov — , môžeme tieto prostriedky zhrnúť len do dvoch slov: modlitba a sviatosti.

Bol by som rád, keby sme teraz pouvažovali o tom prameni Božej milosti, o sviatostiach, nádhernom prejave Božieho milosrdenstva. Rozjímajme pomaly nad ich definíciou, ktorú zachytáva Katechizmus svätého Pia V.: „Sviatosti sú určité viditeľné znaky, ktoré udeľujú milosť a zároveň ju naznačujú, keď ju stavajú pred náš zrak (Rímsky katechizmus Tridentského koncilu, II, c, I, 3)“. Boh, náš Pán je nekonečný, jeho láska je nevyčerpateľná, jeho dobrotivosť a milosrdenstvo voči nám nepozná hraníc. A hoci nám udeľuje svoju milosť aj rôznymi inými spôsobmi, predsa výslovne a slobodne ustanovil — len on to mohol urobiť — týchto sedem účinných znakov, aby stálym, jednoduchým a pre všetkých dostupným spôsobom mohli mať ľudia účasť na zásluhách vykúpenia.

Ak sa prestanú prijímať sviatosti, zanikne aj pravý kresťanský život. Bohužiaľ, nedá sa prehliadnuť, že zvlášť v dnešnej dobe je mnoho tých, ktorí, zdá sa, zabúdajú na tento prúd Kristovej milosti a pohŕdajú ním. Je síce bolestné hovoriť o tejto rane spoločnosti, ktorá sa nazýva kresťanskou, je to však nutné, aby sa v našich dušiach posilnila túžba pristupovať s väčšou láskou a vďačnosťou k tomuto prameňu posväcovania sa.

Ľudia sa dnes bez škrupúľ rozhodnú odložiť krst novonarodených detí a týmto vážnym útokom voči spravodlivosti a láske ich okrádajú o milosť viery, neoceniteľný poklad prebývania Najsvätejšej Trojice v duši, ktorá prichádza na svet poškvrnená dedičným hriechom. Snažia sa tiež oslabiť pravú povahu sviatosti birmovania, ktorú Tradícia vždy jednomyseľne vnímala ako posilu pre duchovný život, tiché a plodné vyliatie Ducha Svätého, aby duša, posilnená nadprirodzeným spôsobom, mohla bojovať ako miles Christi — Kristov vojak vo vnútornom boji proti sebectvu a žiadostivosti.

Ak človek stratí citlivosť na Božie veci, len ťažko dokáže chápať sviatosť pokánia. Sviatostná spoveď nie je dialógom ľudským, ale nadprirodzeným rozhovorom; je to súd neomylnej Božej spravodlivosti a, predovšetkým, milosrdenstva, vedený láskyplným sudcom, ktorý nemá záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil (Ez 33, 11).

Nežnosť nášho Pána je naozaj nekonečná. Len sa pozrite, s akým jemnosťou zaobchádza so svojimi deťmi. Z manželstva urobil posvätný zväzok, obraz zjednotenia sa Krista s jeho Cirkvou (Porov. Ef 5, 32), a veľkú sviatosť, na ktorej sa zakladá kresťanská rodina, ktorá má byť s pomocou Božej milosti prostredím pokoja a svornosti, školou svätosti. Rodičia sú spolupracovníkmi Boha. Z toho plynie milá povinnosť ctiť si ich, ktorá prináleží deťom. Právom by sme štvrté Božie prikázanie mohli nazvať — ako som už pred mnohými rokmi napísal — najsladším prikázaním Desatora. Ak sa manželstvo prežíva tak, ako to chce Boh, totiž sväto, z domova sa stane útočisko pokoja, svetla a radosti.

Turíce dnes

Táto hlboká skutočnosť, s ktorou nás zoznamuje text Svätého Písma, nie je iba nejakou spomienkou na minulosť, na zlatý vek Cirkvi, ktorý už patrí do dejín. Je to — napriek slabostiam a hriechom každého z nás — aj skutočnosť dnešnej Cirkvi a Cirkvi všetkých čias. A ja poprosím Otca — oznamuje Pán svojim učeníkom — a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky (Jn 14, 16). Ježiš svoj sľub dodržal: vstal z mŕtvych, vystúpil do neba, a v jednote s Večným Otcom nám zosiela Ducha Svätého, aby nás posväcoval a dával nám život.

Božia sila a moc osvecujú tvár zeme. Duch Svätý svojou prítomnosťou naďalej pomáha Kristovej Cirkvi, aby bola — vždy a vo všetkom — znamením vyzdvihnutým pred všetkými národmi, zvestujúc ľudstvu Božie milosrdenstvo a lásku (Iz 11, 12). Hoci by boli naše obmedzenia veľké, môžeme my ľudia s dôverou hľadieť na nebo a byť plní radosti: Boh nás miluje a vyslobodzuje nás z našich hriechov. Prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého v Cirkvi sú zárukou a prísľubom večnej blaženosti, tej radosti a pokoja, ktoré má pre nás Boh pripravené.

Podobne ako prví muži a ženy na Turíce, ktorí sa priblížili k svätému Petrovi, aj my sme boli pokrstení. V krste sa náš Otec Boh ujal našich životov, začlenil nás do Krista a zoslal nám Ducha Svätého. Pán, hovorí Písmo Sväté, nás spasil kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života (Tít 3, 5-7).

Keď si uvedomíme našu slabosť a naše poklesky; pohoršenia, ktoré môže vyvolať bolestný pohľad na obmedzenosť a dokonca úbohosť niektorých ľudí, čo sa nazývajú kresťanmi; zdanlivé zlyhanie alebo bezcieľnosť niektorých apoštolských diel, toto všetko — ako potvrdenie skutočnosti hriechu a ľudských nedostatkov — môže predstavovať skúšku našej viery a vyvolať pokušenie a pochybnosti: kde je Božia sila a moc? Je to chvíľa, keď je potrebné zareagovať, keď si máme čistejšie a naliehavejšie vzbudzovať nádej, a tak sa snažiť o upevňovanie svojej vernosti.