Riskantná istota kresťana

Qui habitat in adiutorio Altissimi, in protectione Dei coeli commorabitur — Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava (Ž 91⁹⁰, 1). Prebývať pod ochranou Najvyššieho, žiť s Bohom: to je riskantná istota kresťana. Na jednej strane byť presvedčení, že Boh nás počuje a že je tu pre nás; a tak sa naše srdce naplní pokojom. No na strane druhej, život s Bohom nepochybne vyžaduje podstúpiť aj riziko, pretože Pán sa neuspokojí iba s časťou: chce všetko. A aj za najmenšie priblíženie sa k nemu bude vyžadovať ochotu a pripravenosť na nové obrátenie, na novú nápravu, pripravenosť pozornejšie počúvať jeho vnuknutia — tie sväté túžby, ktoré necháva klíčiť v našej duši — a premieňať ich na skutky.

Od chvíle nášho prvého vedomého rozhodnutia naplno žiť Kristovo učenie sme na ceste vernosti jeho Slovu iste značne pokročili. Nech už je akokoľvek, nie je pravda, že ešte ostáva veľa vecí, ktoré treba urobiť? A nie je pravda, že je v nás ešte toľko pýchy? Je naozaj potrebná nová premena, väčšia vernosť a hlbšia pokora, aby sa zmenšovalo naše sebectvo a rástol v nás Kristus, lebo: Illum oportet crescere, me autem minui — On musí rásť a mňa musí ubúdať (Jn 3, 30).

Nie je možné zostať stáť na jednom mieste. Je potrebné postupovať ďalej k cieľu, ktorý nám vytyčoval svätý Pavol: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (Gal 2, 20). Ambícia je vysoká a veľmi vznešená: stotožnenie sa s Kristom, svätosť. Niet však inej cesty, ak túžime žiť v súlade s Božím životom, ktorý Pán zasial do našich duší pri krste. Napredovanie je rastom v svätosti; ústup a zaostávanie zasa uzavretím sa normálnemu rozvoju kresťanského života. Pretože oheň lásky k Bohu treba stále živiť, aby každým dňom rástol a hlbšie sa zmocňoval duše; a oheň sa udrží len vtedy, ak sa naň stále prikladá. A preto, ak nemôže rásť, vyhasína.

Spomeňte si na slová svätého Augustína: „Keď si povieš dosť, si stratený. Snaž sa ísť stále ďalej, kráčaj, vždy napreduj. Nezostávaj na mieste, necúvaj, nevybočuj z cesty (Sv. Augustín, Sermo 169, 15 (PL 38, 926))“.

Pôstne obdobie pred nás teraz stavia zásadné otázky: Napredujem vo vernosti Kristovi? V túžbe po svätosti? V apoštolskej veľkorysosti v mojom každodennom živote? V mojej bežnej práci a medzi kolegami?

Nech si každý z nás, bez rušivého zvuku slov, vo svojom vnútri odpovie na otázky a uvidí, do akej miery je potrebná nová premena, aby v nás žil Kristus a aby sa v našom správaní verne odzrkadľoval jeho obraz.

Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Kristus nám znovu hovorí, akoby nám dôverne šepkal do ucha: Kríž, každý deň. „Nielen v čase prenasledovania, píše svätý Hieronym, alebo keď sa vyskytne príležitosť na mučeníctvo, ale v každej situácii, v každom skutku, v každej myšlienke, v každom slove zapierajme to, čím sme boli predtým a vyznávajme to, čím sme teraz, pretože sme sa znovu zrodili v Kristovi (Sv. Hieronym, Epistola 121, 3 (PL 22, 1013))“.

Tieto úvahy nie sú v skutočnosti ničím iným než ozvenou slov Apoštola: Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde. Skúmajte, čo sa páči Pánovi (Ef 5, 8-10).

Obrátenie je otázkou chvíle; posväcovanie je úlohou na celý život. Božie semienko lásky, ktoré Pán vložil do našich duší, chce rásť, prejavovať sa v skutkoch, prinášať ovocie v každej chvíli zodpovedajúce tomu, čo je milé Pánovi. Preto je nevyhnutné, aby sme boli ochotní začínať stále odznova a v každej novej životnej situácii opäť nachádzať svetlo a impulz prvého obrátenia. A to je vlastne dôvod, prečo sa máme pripraviť dôsledným spytovaním svedomia, prosiac Pána o pomoc, aby sme mohli lepšie spoznať jeho a lepšie spoznať i seba samých. Niet inej cesty, ak sa máme znovu obrátiť.