Božie detstvo

Ako si možno vysvetliť túto modlitbu plnú dôvery, a vedomie, že nezahynieme v boji? Je to presvedčenie vychádzajúce zo skutočnosti, ktorá ma nikdy neprestane nadchýnať: zo skutočnosti nášho Božieho detstva. Pán, ktorý nás počas tohto Pôstneho obdobia žiada, aby sme sa obrátili, nie je nijakým despotickým tyranom, ani tvrdým či nezmieriteľným sudcom; je naším Otcom. Hovorí nám o našich hriechoch a chybách, o našom nedostatku veľkodušnosti, no robí to preto, aby nás od nich vyslobodil, a aby nám prisľúbil svoje priateľstvo a lásku. Vedomie Božieho detstva dáva nášmu obráteniu radosť: vraví nám, že sa vraciame do Otcovho domu.

Božie detstvo je základom ducha Opus Dei. Všetci ľudia sú Božie deti. No dieťa sa môže voči svojmu otcovi správať rôznymi spôsobmi. Mali by sme sa snažiť byť deťmi, čo si uvedomujú, že Pán, ktorý nás miluje ako svojich synov a dcéry, nám dáva žiť v jeho dome — uprostred tohto sveta —, patriť do jeho rodiny; aby to, čo je jeho, bolo naše, a to, čo je naše, bolo jeho, a chce, aby sme k nemu mali taký blízky a dôverný vzťah, vďaka ktorému ho môžeme prosiť — ako malé dieťa — hoci aj o Mesiac!

Božie dieťa sa k Pánovi správa ako k Otcovi. Jeho vzťah nie je vzťahom otrockej či formálnej úcty, ani obyčajná zdvorilosť, ale vzťah preniknutý úprimnosťou a dôverou. Boh sa nad ľuďmi nepohoršuje. Boha neodradia naše nevernosti. Náš nebeský Otec odpúšťa každú urážku, keď sa k nemu syn opäť navráti, keď oľutuje a prosí o odpustenie. Náš Pán je takým Otcom, ktorý predchádza naše túžby po odpustení a sám nám vychádza v ústrety, otvárajúc svoju náruč plnú milosti.

Sami sa môžete presvedčiť, že si nič nevymýšľam. Spomeňte si na podobenstvo, ktoré nám porozprával Boží Syn, aby sme mohli pochopiť lásku nebeského Otca: Podobenstvo o márnotratnom synovi.

Ešte bol ďaleko — hovorí Písmo — keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho (Lk 15, 20). Sú to slová Svätého písma: vybozkával ho, zasypal ho bozkami. Dá sa to vari vyjadriť ľudskejšie? Je vari možné ešte názornejšie opísať otcovskú lásku Boha k ľuďom?

Stojac pred Bohom, ktorý nám beží v ústrety, nemôžeme zostať nemí; a so svätým Pavlom mu povieme: Abba, Otče! (Rim 8, 15). Otče, Otče môj! Lebo hoci je Stvoriteľom vesmíru, nevadí mu, že ho neoslovujeme zvučnými titulmi, ani nepotrebuje náležité uznanie svojej veľkosti. Túži, aby sme ho nazývali Otcom, aby sme si toto slovo vychutnávali a naša duša sa pritom napĺňala radosťou.

Ľudský život v istom zmysle predstavuje neustály návrat do domu nášho Otca. Návrat skrze ľútosť, skrze obrátenie srdca, ktoré predpokladá túžbu po zmene, pevné rozhodnutie polepšiť svoj život, a ktoré sa následne prejaví v skutkoch obety a odovzdania sa. Návrat do domu Otca prostredníctvom sviatosti zmierenia, kde sa vyznaním svojich hriechov obliekame v Krista a stávame sa tak jeho bratmi a sestrami, a členmi Božej rodiny.

Ako otec z podobenstva, Boh na nás čaká s otvorenou náručou, hoci si to nezaslúžime. Náš dlh však nie je dôležitý. Ako v prípade márnotratného syna postačí, ak otvoríme svoje srdce, ak budeme túžiť po dome nášho Otca, ak budeme žasnúť a radovať sa nad darom, ktorý nám Boh dáva tým, že nám umožňuje nazývať sa, a skutočne aj byť — i napriek tak veľmi nedostatočnej odpovedi z našej strany — jeho deťmi.