Zoznam bodov

Osol namiesto trónu

Vráťme sa opäť k Evanjeliu a zamyslime sa nad naším vzorom, Ježišom Kristom.

Jakub a Ján požiadali prostredníctvom svojej matky Ježiša, aby ich posadil jedného po svojej ľavici a druhého po pravici. Ostatní učeníci sa preto na nich namrzeli a náš Pán, čo im on na to odpovedá? „… kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 43—45).

Pri inej príležitosti, na ceste do Kafarnauma, kráčal Ježiš — ako inokedy — vpredu. „A keď bol v dome, opýtal sa ich: ‚O čom ste sa zhovárali cestou?‘ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: ‚Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.‘ Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: ‚Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal‘“ (Mk 9, 33—37).

Nenabáda vás tento Ježišov prístup k väčšej láske k nemu? Učí ich, a aby porozumeli, dáva im živý príklad. Zavolá si dieťa, jedno z tých, ktoré tam pravdepodobne pobiehali po dome, a objíme ho. Aké výrečné je mlčanie nášho Pána! Veď už povedal všetko: on miluje tých, ktorí sú ako deti. A následne dodáva, že práve detská prostota a pokora ducha sú tým, čo umožní objať jeho i jeho Otca, ktorý je na nebesiach.

Keď sa blíži hodina utrpenia a Ježiš chce názorným spôsobom odhaliť svoj kráľovský majestát, slávnostne vchádza do Jeruzalema — no sediac na oslovi! Bolo napísané, že Mesiáš mal byť kráľom pokorným: „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa“ (Mt 21, 5; Porov. Zach 9, 9).

Pri poslednej večeri, keď Kristus pripravil všetko, aby sa rozlúčil zo svojimi učeníkmi, oni sa zaplietajú do neviem koľkého sporu o tom, kto bude z tejto skupiny vyvolených považovaný za najväčšieho. Ježiš „vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný“ (Jn 13, 4—5).

A opäť učí príkladom, skutkami. Pred učeníkmi, ktorí sa preli z pýchy a chvastúnstva, sa Ježiš skláňa a s láskou plní úlohu služobníka. Potom sa vracia ku stolu a vraví im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete ? ‚Učiteľ‘ a: ,Pane‘ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať“ (Jn 13, 12—14).Dojíma ma táto Kristova ohľaduplnosť, lebo netvrdí: keď to robím ja, o čo skôr by ste to mali robiť vy! Stavia sa s nimi na rovnakú úroveň, na nikoho nerobí žiaden nátlak: láskavo kára týchto mužov za nedostatok veľkodušnosti.

Ako Dvanástim, i nám môže a aj neustále radí: exemplum dedi vobis (Jn 13, 15), dal som vám príklad pokory. Stal som sa sluhom, aby ste i vy vedeli s tichým a pokorným srdcom slúžiť všetkým ľuďom.

Na Bielu nedeľu si pripomínam starý zbožný zvyk z môjho rodného kraja. V tento deň, keď nás liturgia vyzýva, aby sme túžili po duchovnom pokrme — rationabile, sine dolo lac concupiscite (1 Pt 2, 2. (Introit)—túžte po nefalšovanom duchovnom mlieku — bývalo zvykom prinášať chorým Sväté prijímanie; a nemuselo ísť ani o vážny prípad; aby mohli splniť svoju veľkonočnú povinnosť.

V niektorých veľkých mestách organizovala každá farnosť eucharistický sprievod. Pamätám si, že v časoch mojich univerzitných štúdií sa bežne stávalo, že na hlavnej ulici v Zaragoze sa stretli aj tri takéto sprievody, v ktorých kráčali iba muži — tisíce mužov — s veľkými horiacimi sviecami. Statní chlapi, ktorí sprevádzali sviatostného Pána, s vierou väčšou ako boli sviece vážiace niekoľko kíl.

Dnes v noci som sa niekoľkokrát prebudil, a tak som opakoval strelnú modlitbu: quasi modo geniti infantes (1 Pt 2, 2), ako novonarodené deti… Myslel som na to, že toto pozvanie Cirkvi sa veľmi dobre hodí pre všetkých nás, ktorí sa cítime byť Božími deťmi. Pretože je správne, aby sme boli silní a veľmi pevní, schopní vplývať na prostredie, v ktorom sa nachádzame, a  napriek tomu sa pred Bohom považovať za malé deti.

Sme Božie deti

Quasi modo geniti infantes, rationabile, sine dolo lac concupiscite (Tamže), ako novonarodené deti túžte po nefalšovanom duchovnom mlieku. Aký úžasný je tento verš z listu sv. Petra! Veľmi dobre chápem, prečo liturgia pokračuje takto: exsultate Deo adiutori nostro: iubilate Deo Iacob (Ž 80, 2. (Introit), plesajte Bohu, ktorý nám pomáha, jasajte Bohu Jakubovmu, ktorý je aj naším Pánom a Otcom. Dnes by som však bol rád, keby sme spolu rozjímali o Najsvätejšej sviatosti oltárnej, ktorá v našom srdci roznieti najvyššie chvály Ježišovi, chcel by som, aby sme rozjímali o istote, že sme Božie deti, a z nej plynúcich dôsledkoch pre všetkých, čo chcú so šľachetným úsilím žiť svoju kresťanskú vieru.

Pre našu Matku Máriu nikdy neprestaneme byť malými deťmi, pretože ona otvára cestu do nebeského kráľovstva, ktoré bude dané tým, čo sú ako deti (Porov. Mt 19, 14). Od našej Panej by sme sa nemali nikdy vzdialiť. Ako ju teda budeme uctievať? Tým, že sa k nej budeme utiekať, hovoriť s ňou, prejavovať jej svoju lásku, rozvažovať v srdci o jej živote na zemi, rozprávať jej o svojich zápasoch, úspechoch i prehrách.

Objavíme tak — ako by sme ich odriekali prvýkrát — zmysel mariánskych modlitieb, ktoré sa Cirkev oddávna modlí. Čím sú Zdravas Mária a Anjel Pána, aknie vrúcnou chválou Božieho Materstva? Alebo modlitba Svätého ruženca, nádherný prejav oddanosti, ktorý nikdy neprestanem odporúčať všetkým kresťanom a pri ktorom prechádzajú cez našu hlavu a srdce tajomstvá obdivuhodného Máriinho počínania — a zároveň i základné tajomstvá našej viery.