„Nosím pri sebe malý krížik“, písal jeden náš priateľ, „ktorý zdedil môj otec po smrti svojej matky; už tá ho pravidelne nosila; a ktorého vrchná strana je už ošúchaná od toľkého nosenia a bozkov. Keďže je v takom úbohom a ošúchanom stave, už sa ho asi neodvážim nikomu darovať. Ale aj tak pohľad naň posiľňuje vo mne lásku ku krížu.“