Pri svätej omši sme čítali úryvok z Evanjelia podľa Jána, kde sa opisuje zázračné uzdravenie slepého od narodenia. Myslím, že nás všetkých opäť dojala moc a milosrdenstvo Boha, ktorý sa nepozerá ľahostajne na ľudské nešťastie. Rád by som sa však teraz zameral na iné rysy: konkrétne na to, aby sme videli, že keď kresťana pohýna láska k Bohu, tiež sa nestavia ľahostajne k osudu iných ľudí a takisto sa vie správať ku všetkým s úctou. Ak však táto láska začne živoriť, hrozí nebezpečenstvo fanatického a nemilosrdného vpádu do svedomia druhých.

Ako šiel – hovorí sa v Evanjeliu – videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý (Jn 9, 1). Ježiš, ktorý ide okolo. Veľakrát som žasol nad týmto jednoduchým spôsobom rozprávania o Božom milosrdenstve. Ježiš ide okolo a ihneď spozoruje utrpenie. Naopak, všimnite si, aké odlišné boli v tej chvíli myšlienky jeho učeníkov, keď sa ho pýtajú: Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý? (Jn 9, 2).

Nespravodlivé posudzovanie

Nesmie nás udivovať, že mnoho ľudí, a dokonca i tí, ktorí sa považujú za kresťanov, sa správa podobným spôsobom; skôr ako na čokoľvek iné myslia na zlé veci. Predpokladajú niečo bez dôkazu, a nielenže si to myslia, ale tento predčasný úsudok sa aj odvážia vysloviť nahlas pred druhými.

Správanie učeníkov by sa dalo označiť, mierne povedané, za nehanebné. V tamojšej spoločnosti jestvovali — a jestvujú i dnes, lebo v tomto ohľade sa len málo zmenilo — určití ľudia, farizeji, ktorí z tohto postoja urobili normu. Len si spomeňte, ako ich Ježiš obžalúva: Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: Je posadnutý zlým duchom. Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov! (Mt 11, 18-19).

Systematické útoky na dobrú povesť, znevažovanie bezúhonného konania — takúto uštipačnú a zraňujúcu kritiku musel vytrpieť Ježiš Kristus, a nezriedka niektorí uplatňujú rovnakú metódu aj voči tým, ktorí – síce si vedomí svojich logických a prirodzených nedostatkov a osobných omylov, častých a kvôli ľudskej slabosti neodmysliteľných – túžia nasledovať Učiteľa. Avšak skúsenosť s onými skutočnosťami nás nesmie viesť k ospravedlňovaniu hriechov a priestupkov – s podozrivým pochopením ich nazývajú klebetami — voči dobrému menu kohokoľvek. Ježiš síce vraví, že ak pána domu nazvali Belzebulom, nemožno očakávať, že domáci dopadnú lepšie (Porov. Mt 10, 25), ale tiež vysvetľuje, že kto by povedal svojmu bratovi: ‚Ty bohapustý blázon,’ pôjde do pekelného ohňa (Mt 5, 22).

Odkiaľ sa berie toto nespravodlivé posudzovanie druhých? Vyzerá to, akoby niektorí ľudia neustále nosili na očiach klapky, ktoré im skresľujú videnie. Zo zásady pochybujú, že existuje bezúhonnosť, alebo aspoň neustály boj o dobré správanie sa. Všetko posudzujú podľa seba, a ako hovorí jedna stará filozofická poučka: ad modum percipientis — podľa prijímateľa; na základe ich predtým získanej deformácie. Pre takýchto aj ten najúprimnejší postoj – napriek všetkému – odzrkadľuje vlka v ovčom rúchu. „Keď jasne odhalia pred sebou dobro, píše svätý Gregor Veľký, sliedia, aby zistili, či sa v ňom predsa len neskrýva nejaké zlo (Sv. Gregor Veľký, Moralia, 6, 22 (PL 36, 243))“.