Zoznam bodov

Keď mu hovorili o osobnej zaangažovanosti, jeho reakcia bola takáto: „… v takom prípade by som mohol to… musel by som urobiť tamto…“

– Odpovedali mu: „Tu sa nejednáme s Pánom. Boží zákon, Pánovo pozvanie, sa buď prijíme alebo nechá tak. Treba sa rozhodnúť: vpred, bez akýchkoľvek výhrad a s veľkým nadšením, alebo odísť od toho. ‚Qui non est mecum…‘ — Kto nie je so mnou, je proti mne.“

Od nedostatku veľkodušnosti je len krok k vlažnosti.

Tvoj známy, veľmi inteligentný, dobrý mešťan a dobrý človek, vravieval: „Dodržiavať zákony, ale s mierou, bez preháňania, čo najstručnejším možným spôsobom.“

A dodával: „Hrešiť? Nie; ale odovzdať sa, tiež nie.“

Takíto úzkoprsí, vypočítaví ľudia, neschopní obetovať sa, odovzdať sa pre šľachetný ideál, sú skutočne poľutovaniahodní.

Pokoj! Odvaha! Týmito cnosťami rozdrv piatu kolónu vlažných, zbabelcov, zradcov.

Čľapkáš sa v pokušeniach, vystavuješ sa nebezpečenstvu, pohrávaš sa so zrakom i s predstavivosťou, rozprávaš o… hlúpostiach. — A potom si zhrozený, že ťa prepadajú pochybnosti, škrupule, zmätok, smútok a skleslosť. — Musíš mi dať za pravdu, že si málo dôsledný.

Ako vyjdeš z toho stavu vlažnosti, poľutovaniahodnej malátnosti, keď nepoužívaš prostridky! Bojuješ veľmi málo a keď sa už usiluješ, robíš to akoby zo vzdoru a s nechuťou, takmer so želaním, aby tvoje chabé úsilie nemalo žiaden účinok, a tak sa ospravedlňuješ: aby si na seba nemusel byť náročný a aby sa od teba nevyžadovalo viac. — Plníš svoju vôľu, nie Božiu. Kým sa naozaj nezmeníš, nebudeš ani šťastný, ani nedosiahneš pokoj, ktorý ti teraz chýba. — Pokor sa pred Bohom a snaž sa skutočne chcieť.

To ti uznávam: správaš sa slušne… Dovoľ mi však hovoriť s tebou úprimne: so svojím unaveným krokom —uznaj to — okrem toho, že nie si úplne šťastný, zostávaš veľmi ďaleko od svätosti. Preto sa ťa pýtam: skutočne sa správaš slušne? Nemáš trochu pomýlenú predstavu slušnosti?

Takýmto spôsobom, robiac pochabosti, s tou vnútornou i vonkajšou ľahkomyseľnosťou, s tým váhaním pred pokušením, s tým chcením bez chcenia je nemožné, aby si napredoval vo vnútornom živote.

Povedal si mi s fanfarónskym výrazom a neisto: jedni sú hore, druhí dole… A iní — ako ja!, sa povaľujú pri ceste. Bolo mi smutno z tvojej ľahostajnosti a dodal som: povaľačov ťahajú za sebou tí, čo stúpajú nahor; a obyčajne s ešte väčšou silou tí, čo padajú dole. Mysli na to, aké smutné odbočenie hľadáš! Už svätý biskup z Hippa na to poukazoval: nenapredovať znamená cúvať.

Váhaš dať sa do rozhovoru o Bohu, o kresťanskom živote, o povolaní,… pretože nechceš spôsobiť utrpenie?… Zabúdaš, že ty nie si ten, čo povoláva, ale On: „ego scio quos elegerim“— ja viem, koho som si vyvolil. Okrem toho by sa mi nepáčilo, keby sa za tými falošnými ohľadmi skrývala pohodlnosť alebo vlažnosť: v týchto výšinách uprednostňuješ úbohé ľudské priateľstvo pred priateľstvom s Bohom?

Nechceš ani jedno, ani druhé — ani zlé, ani dobré… A tak, krívajúc na obe nohy, okrem toho, že ideš po nesprávnej ceste, zostáva tvoj život plný prázdnoty.

„In medio virtus…“ — Cnosť je v prostriedku, hovorí múdre príslovie, aby sme sa vyvarovali krajností. Neupadni však do omylu vysvetľovať si túto radu ako eufemizmus na zakrytie svojej pohodlnosti, chytráctva, vlažnosti, bezočivosti, nedostatku ideálov, tuctovosti. Rozjímaj nad slovami Svätého písma: „Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.“