Zoznam bodov

Od včasného rána

„Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice.“ (Mt 20, 1). Iste ten príbeh už poznáte: onen človek sa niekoľkokrát počas dňa vracia na námestie, aby najal robotníkov: jedni boli povolaní zavčas rána, iní až navečer.

Všetci dostávajú denár: „ Mzdu, ktorú som ti sľúbil, to znamená môj obraz a podobu. Na denári je totiž vyrazená podobizeň kráľa. “ (Sv. Hieronym, Commentariorum in Matthaeum libri, 3, 20 (PL 26, 147). Také je Božie milosrdenstvo, volajúce každého podľa jeho osobných okolností, pretože chce, aby boli všetci ľudia spasení (1 Tim 2, 4). No my sme sa narodili ako kresťania, boli sme vychovaní vo viere a Pán si nás veľmi jasne vyvolil. Taká je skutočnosť. Keď sa teda budete cítiť volaní, aby ste odpovedali, hoci by to bolo i v poslednej hodine, ostanete vari na námestí a budete sa tam opaľovať ako tí robotníci, čo mali času nazvyš?

My by sme nemali mať času nazvyš, ani sekundu, a to nepreháňam. Práce je dosť; svet je veľký a v ňom milióny ľudí, ktorí ešte nepočuli o Kristovom učení. Obraciam sa preto na každého jedného z vás: ak ti zvyšuje čas, popremýšľaj trochu. Je totiž dosť možné, že žiješ vlažne, alebo že si v nadprirodzenom zmysle mrzák. Nehýbeš sa, stojíš, si neplodný, nerozvíjaš všetko to dobré, čo by si mal odovzdávať tým, čo sú okolo teba, v tvojom prostredí, v tvojej práci, v tvojej rodine.

Oprite sa o to, že ste Božie deti. Boh je nežný, láskyplný Otec. Nazývaj ho otcom mnohokrát za deň a povedz mu — sám, vo svojom srdci — že ho máš rád, že ho miluješ, že sa cítiš hrdý a silný, pretože si jeho synom. Predpokladá to naozajstný program vnútorného života, usmerňovaný tvojimi prejavmi zbožnosti voči Nemu — stačí ich málo, ale musia byť vytrvalé — a ktoré ti pomôžu cítiť sa a správať sa ako dobré dieťa.

Avšak ešte predtým cítim potrebu upozorniť ťa na nebezpečenstvo rutiny, skutočného hrobu zbožnosti. Často býva zamaskovaná snahou konať dôležité činy a človek pritom pokojne zanedbáva svoje každodenné povinnosti. Keď také nutkanie pocítiš, úprimne sa obráť k Pánovi a popremýšľaj, či ťa náhodou neomrzelo bojovať stále s tým istým, lebo si nehľadal Boha; zamysli sa, či nepoklesla tvoja vytrvalosť v práci, pretože si nemal dostatok veľkorysosti a ducha obety. Potom sa totiž tvoje normy zbožnosti, malé umŕtvovania a apoštolská aktivita, ktorá nenesie okamžité plody, zdajú byť neskutočne neužitočné. Sme prázdni a možno začíname snívať o nových plánoch, len aby sme umlčali hlas nášho nebeského Otca, žiadajúceho od nás úplnú vernosť. A s týmito snami v duši — lepšie povedané nočnou morou — zabúdame na tú najistejšiu skutočnosť, na cestu, ktorá nás bezpochyby vedie priamo k svätosti. Jasný znak toho, že sme stratili nadprirodzený zmysel a presvedčenie, že sme malými deťmi; presvedčenie, že náš Otec v nás vykoná úžasné veci, keď s pokorou začneme znovu.

Pri rybníku Siloe

Chcel by som, aby nám Ježiš hovoril o viere, aby bol Ježiš tým, kto nám dá lekciu z viery. Preto si otvorme Nový zákon a spolu s Ježišom prežime niektoré úseky jeho života. Lebo on sám si dal tú námahu, aby naučil svojich učeníkov odovzdať sa a s dôverou plniť vôľu Otca; a učil ich slovami i svojimi činmi.

Pozrime sa na deviatu kapitolu sv. Jána. „Ako šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: ‚Rabbi, kto zhrešil — on, alebo jeho rodičia — , že sa narodil slepý?‘“ (Jn 9, 1—2). Títo muži aj napriek tomu, že sú pri Ježišovi tak blízko, zmýšľajú zle o úbohom slepcovi. To preto, aby ste sa nedivili, keď sa vo svojom živote, pri vašej službe Cirkvi stretnete s učeníkmi Pána, ktorí sa k vám, alebo k iným ľuďom budú správať podobne. Nedbajte na to a rovnako ako ten slepec, nevšímajte si to. Úplne sa zverte do Kristových rúk; On nikoho nenapáda, odpúšťa; neodsudzuje, ale dáva rozhrešenie; neskúma iba ľahostajne chorobu, no s božskou starostlivosťou podáva liek.

Ježiš pristupuje k figovníku, pristupuje k tebe a pristupuje i ku mne. Ježiš, hladný a smädný po dušiach. Z kríža volal: sitio! (Jn 19, 28), žíznim. Má smäd po nás, po našej láske, po našich dušiach a po všetkých dušiach, ktoré by sme k nemu mali priviesť cestou kríža, čo je cesta nesmrteľnosti a nebeskej slávy.

Prišiel k figovníku, ale nenašiel na ňom nič, len lístie (Mt 21, 19). Aké poľutovaniahodné. Je tomu azda tak aj v našom živote? Stáva sa, že nám chýba viera a prispôsobivosť pokory, že chýbajú obete aj skutky? Že zostáva len kresťanská fasáda, no neprinášame žiaden úžitok? To je vskutku hanebné. Preto Ježiš prikazuje: „Nech sa na tebe už nikdy neurodí ovocie!“ A figovník hneď vyschol (Mt 21, 19). Tento úryvok zo Svätého písma nám síce pôsobí zármutok, no zároveň nás povzbudzuje k snahe roznietiť svoju vieru a žiť v súlade s ňou, tak, aby z nás mal Kristus stále úžitok.

Neklamme sa: náš Pán nie je závislý na našich ľudských plánoch; aj tie najambicióznejšie projekty sú preňho iba detskými hračkami. On chce duše, chce lásku, chce, aby všetci dosiahli večnú blaženosť v jeho kráľovstve. Musíme tu na zemi pracovať veľa a musíme pracovať dobre, pretože naša bežná práca má byť tým, čo máme posväcovať. Nikdy ju však nezabúdajme robiť pre Boha. Keby sme ju vykonávali iba pre seba, z pýchy, produkovali by sme iba lístie: ani Boh a ani ľudia by nenašli na strome plnom lístia jediný kus sladkého ovocia.

Pozemské nádeje a nádej kresťanská

Mnoho ľudí monotónne omieľa už trochu otrepanú frázu, že „nádej zomiera posledná,“ ako keby nádej bola len nejakou pomôckou k životu bez komplikácii a výčitiek svedomia, alebo aby človeku umožnila odkladať na neurčito nápravu svojho konania a úsilia o dosiahnutie vznešených cieľov — a predovšetkým cieľa najvyššieho — nášho spojenia s Bohom.

Povedal by som, že je to cesta, ako zamieňať nádej za pohodlnosť. V podstate nejde o snahu dosiahnuť skutočné dobro, tak oprávnené hmotné, ako aj duchovné. Najvyššie úsilie niektorých osôb sa obmedzuje na to vyhnúť sa čomukoľvek, čo by mohlo narušiť ich pokoj — zdanlivý pokoj priemerného života. Títo bojazliví, uzavretí a leniví ľudia plní malých sebeckostí sa časom uspokoja s tým, že ich dni a roky budú plynúť sine spe nec metu, bez akýchkoľvek ašpirácií vyžadujúcich nejakú snahu, bez znepokojujúceho zápasu: to hlavné, na čom záleží, je vyhnúť sa riziku nepríjemností a sĺz. Ako ďaleko sme od dosiahnutia niečoho, keď sme premárnili prianie onú vec mať, iba zo strachu, že dosiahnuť ju bude náročné!

Potom je tu povrchný prístup tých, čo pod pláštikom predstieranej kultúry či vedy redukujú nádej na akúsi lacnú bájku. Neschopní úprimne sa postaviť tvárou v tvár sami sebe a rozhodnúť sa pre dobro, zužujú preto nádej na planú ilúziu, na utopický sen, na jednoduchú útechu v ťažkých životných starostiach. Nádej, táto falošná nádej sa pre nich stáva povrchnou túžbou, ktorá k ničomu nevedie.

Práve tam, kde sa nachádzame, nás Pán vyzýva: buď bdelý! Podporujme preto v svojom svedomí nádejeplné túžby po svätosti, prejavované skutkami. „Daj, syn môj, svoje srdce“ ( Prís 23, 26), šepká nám Pán do ucha. Prestaň si stavať vzdušné zámky, odhodlaj sa otvoriť svoje srdce Bohu, lebo iba v ňom nájdeš ozajstný základ pre svoju nádej a konanie dobra pre druhých. Keď človek nebojuje sám so sebou, keď rezolútne neodmietne nepriateľov, ktorých v sebe má — pýchu, závisť, žiadostivosť tela i očí, spoliehanie sa na seba, streštenú dychtivosť po samopaši, keď neexistuje vnútorný boj, aj tie najušľachtilejšie ideály zvädnú ako kvet trávy: vyjde slnko so svojou páľavou a vysuší trávu, jej kvet odpadne a krása jej zjavu zanikne (Jak 1, 10—11). Potom i v tej najmenšej štrbine vyraší malomyseľnosť a smútok ako škodlivý a útočný plevel.

Ježiš sa neuspokojuje len s nejakým váhavým súhlasom. Chce od nás, a má na to právo, aby sme po svojej ceste kráčali energicky a neustupovali pred ťažkosťami. Vyžaduje rozhodné, konkrétne kroky, pretože iba všeobecné predsavzatia k ničomu nevedú. Mne osobne pripadajú byť málo určité úmysly klamnou ilúziou, snažiacou sa umlčať Božie volanie, ktoré srdce cíti; sú ako plameň bludičky, ktorý ani nepáli, ani nehreje, a ktorý sa vytratí rovnako rýchlo, ako vzplanul.

Iba keď uvidím, že konáš rozhodne, uverím, že tvoje úmysly dosiahnuť cieľ sú úprimné. Konaj dobro, premýšľaj o svojom prístupe ku každodennej práci, usiluj sa o spravodlivosť zvlášť v tom prostredí, kde sa pohybuješ, hoci by si už mal padať od únavy. Usiluj sa o šťastie tých, čo ťa obklopujú, vo svojej práci slúž ostatným s radosťou a snahou o jej čo najväčšiu dokonalosť, svojím pochopením, svojím úsmevom, svojím kresťanským postojom. A to všetko pre Boha, pre jeho slávu, s pohľadom upretým nahor v túžbe po pravej vlasti, pretože iba tento cieľ stojí za všetku námahu.