Zoznam bodov

Je veľa kresťanov presvedčených o tom, že Spása sa uskutoční všade na svete a že musia byť nejaké duše — nevedno aké —, ktoré k nej spolu s Kristom prispievajú. Vidia ju však v čase stáročí, mnohých stáročí …: bola by to večnosť, keby sa uskutočňovala mierou ich odovzdanosti.

Tak si uvažoval aj ty, kým ťa „neprebudili.“

Odovzdanosť je prvým krokom na ceste obety, radosti, lásky, spojenia s Bohom. A tak sa celý život naplní tým požehnaným bláznovstvom, ktoré nachádza šťastie tam, kde ľudská logika vidí len nedostatok, utrpenie, bolesť.

„Proste za mňa“ povedal si mi: „aby som bol veľkodušný, aby som napredoval, aby som sa zmenil tak, že by som jedného dňa mohol byť v niečm užitočný.“ Dobre. — Ale aké prostriedky používaš na to, aby boli tvoje predsavzatia účinné?

Veľakrát sa pýtaš, prečo duše, ktoré mali to šťastie poznať skutočného Ježiša už od svojho detstva, natoľko váhajú odpovedať tým najlepším, čo majú: svojím životom, svojou rodinou, svojimi plánmi.

Pozri sa, ty práve preto, že si dostal „všetko“ naraz, si povinný preukazovať veľkú vďačnosť Pánovi; tak by reagoval slepý, ktorý by náhle nadobudol zrak, zatiaľ čo ostatných vôbec nenapadne ďakovať za to, že vidia.

Lenže … to nestačí. Denne musíš pomáhať tým, čo ťa obklopujú, aby prejavovali svoju vďačnosť za to, že sú Božími deťmi. Ak to tak nie je, nevrav mi, že si vďačný.

Pomaly nad tým rozjímaj: je veľmi málo toho, čo sa odo mňa žiada, v porovnaní s tým, čo dostávam.

Ty, ktorý sa nedokážeš vzchopiť, uvažuj o tom, čo mi napísal jeden tvoj brat: „Stojí to mnoho úsilia, ale ak sa raz človek rozhodne, ako šťastne si vydýchne, keď sa cíti istý na ceste!“

Tieto dni — povedal si mi — boli také šťastné ako nikdy. — Odpovedal som ti bez váhania: pretože si „žil“ o trochu odovzdanejšie než obvykle.

Pánovo volanie — povolanie — znie vždy takto: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Áno, povolanie si vyžaduje sebazaprenie a obetu. No aká šťastná je to obeta, „gaudium cum pace“ — radosť a pokoj, keď je sebadarovanie úplné!

Keď mu hovorili o osobnej zaangažovanosti, jeho reakcia bola takáto: „… v takom prípade by som mohol to… musel by som urobiť tamto…“

– Odpovedali mu: „Tu sa nejednáme s Pánom. Boží zákon, Pánovo pozvanie, sa buď prijíme alebo nechá tak. Treba sa rozhodnúť: vpred, bez akýchkoľvek výhrad a s veľkým nadšením, alebo odísť od toho. ‚Qui non est mecum…‘ — Kto nie je so mnou, je proti mne.“

Od nedostatku veľkodušnosti je len krok k vlažnosti.

Aby si sa nedopustil niečoho podobného, odpisujem ti z jedného listu príklad zbabelosti: „Samozrejme som Vám veľmi vďačný za to, že sa za mňa modlíte, pretože potrebujem veľa modlitieb. Bol by som Vám však vďačný aj za to, keď budete prosiť Pána, aby sa zo mňa stal apoštol, nesnažte sa ho prosiť, aby odo mňa požadoval vzdať sa svojej slobody.“

Tvoj známy, veľmi inteligentný, dobrý mešťan a dobrý človek, vravieval: „Dodržiavať zákony, ale s mierou, bez preháňania, čo najstručnejším možným spôsobom.“

A dodával: „Hrešiť? Nie; ale odovzdať sa, tiež nie.“

Takíto úzkoprsí, vypočítaví ľudia, neschopní obetovať sa, odovzdať sa pre šľachetný ideál, sú skutočne poľutovaniahodní.

„Aure audietis, et non intelligetis: et videntes videbitis, et non perspicietis.“ Jasné slová Ducha Svätého: Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte.

Prečo sa znepokojuješ, keď niektorí, hoci „vidia“ apoštolát a poznajú jeho veľkoleposť, sa neodovzdajú? Pokojne sa modli a vytrvaj na svojej ceste: keď sa neodovzdajú títo, prídu iní!

Odkedy si mu povedal „áno“, čas postupne mení farbu horizontu, ktorý je každým dňom krajší, žiari mocnejšie a jasnejšie. Musíš však pokračovať vo svojom „áno.“

Panna Mária, učiteľka bezhraničného odovzdania sa. Spomínaš si? Jej sú určené slová chvály Ježiša Krista: kto plní vôľu môjho Otca, je… i mojou matkou!

Pros túto dobrú Matku, nech v tvojej duši silnie — sila lásky a oslobodenia — jej odpoveď príkladnej veľkodušnosti: „ecce ancilla Domini!“ — Hľa, služobnica Pána!

Hovoril som ti o horizonte, ktorý sa otvára pred našimi očami, a o ceste, ktorú musíme prejsť. — Nemám nijaké prekážky!, vyhlásil si akoby začudovane, že ich „nemáš“… — Dobre si vštep do mysle: ani nesmú byť!

Možno aj pre teba bude vhodná nadprirodzená pomôcka — jemnosť oddanej lásky — ktorú si pri rozličných náročných požiadavkách opakovala jedna Božia duša: „Už je čas, aby si sa naozaj rozhodol urobiť niečo, čo stojí za to.“

Zľakol si sa cesty Božích detí, keď na teba v mene Pána naliehali, aby si si plnil svoje povinnosti, aby si sa zapieral, aby si vyšiel zo svojej veže zo slonoviny. Vyhováral si sa… a ja sa ti priznám, že ma neprekvapuje to bremeno, čo ťa tak ťaží: je to súbor komplexov, pokrivenosti, váhavosti a škrupúl, ktoré ťa nechávajú neužitočným.

Nenahnevaj sa, keď ti poviem, že si prejavil menšiu odvahu — ako by si bol horší alebo podradnejší — než skazení ľudia, čo odvážne hlásajú zlo. „Surge et ambula!“ — vstaň a choď, rozhodni sa! Ešte sa môžeš zbaviť toho nešťastného bremena, ak sa otvoríš Božej milosti a budeš počúvať to, čo od teba žiada, no predovšetkým, ak s Ním budeš oddane spolupracovať.