Zoznam bodov

Začína sa nový liturgický rok a introit, vstupná modlitba svätej omše, nás pozýva uvažovať o skutočnosti úzko súvisiacej s počiatkom nášho kresťanského života; totiž o povolaní, ktoré sme dostali. Vias tuas, Domine, demonstra mihi, et semitas tuas edoce me — Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch (Ž 24²⁵, 4). Prosíme Pána, aby nás viedol v svojich šľapajach a aby sme tak mohli dospieť k plnosti jeho prikázaní — k láske (Porov. Mt 22, 37; Mk 12, 30; Lk 10, 27).

Predstavujem si, že vy, keď sa rovnako ako ja zamyslíte nad okolnosťami, ktoré sprevádzali vaše rozhodnutie naplno žiť život viery, budete ďakovať Bohu; s úprimným presvedčením a bez falošnej pokory — že my sami na tom nemáme nijakú zásluhu. Obvykle sme sa už od detstva učili vzývať Boha v modlitbe vďaka našim kresťanským rodičom; neskôr to boli naši učitelia, kamaráti a známi, ktorí nám mnohorakými spôsobmi pomáhali nestratiť Krista z dohľadu.

Jedného dňa — nechcem zovšeobecňovať, ale otvor svoje srdce Pánovi a sám mu rozpovedz svoj príbeh — ti možno priateľ, obyčajný kresťan ako ty, odhalil panorámu hlbokú a novú, no predsa rovnako starú ako samotné Evanjelium. Navrhol ti vážne nasledovať Krista, byť apoštolom apoštolov. Možno si v tej chvíli prišiel o svoj pokoj a nenašiel si ho dovtedy, kým si Bohu slobodne, jednoducho preto, lebo si chcel, neodpovedal áno, čo je dostatočne nadprirodzená pohnútka. A dostavila sa radosť, veľká a trvalá, ktorá sa môže stratiť jedine vtedy, ak sa odvrátiš od Boha.

Nerád hovorím o vyvolených či privilegovaných ľuďoch. No je to sám Kristus, kto o nich hovorí, ktorý si ich vyberá. V Svätom písme stojí výrok svätého Pavla: Elegit nos in ipso ante mundi constitutionem ut essemus sancti — Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1, 4). Viem, že ťa to nezvedie k pýche a že sa kvôli tomu nebudeš cítiť nadradený nad ostatnými. Toto vyvolenie, ktoré je koreňom povolania, musí byť základom tvojej pokory. Postavili snáď niekedy pamätník na počesť štetcov patriacich veľkému maliarovi? Prispeli síce k vytvoreniu majstrovských diel, no zásluha patrí umelcovi. Tak aj my — kresťania — sme iba nástrojmi v rukách Stvoriteľa sveta, Vykupiteľa všetkých ľudí.

Pokúšanie Krista

Pôstne obdobie nám pripomína štyridsať dní, ktoré Ježiš strávil na púšti ako prípravu na svoje roky verejného účinkovania, vrcholiace na kríži a v sláve Veľkej noci. Štyridsať dní modlitby a pokánia. A na ich záver dochádza k scéne, ktorú nám v čítaní svätej omše ponúka na zamyslenie dnešná liturgia: pokúšanie Krista (Porov. Mt 4, 1-11).

Je to scéna plná tajomstva, ktorú sa človek márne snaží pochopiť, keď Boh dáva príležitosť Zlému a nechá sa pokúšať. Môžeme však nad ňou rozjímať a prosiť Pána, aby nám dal spoznať ponaučenie, ktoré obsahuje.

Ježiš Kristus vystavený pokušeniam. Tradícia osvetľuje túto scénu úvahou, že náš Pán, aby nám dal príklad vo všetkom, chcel byť aj pokúšaný. A je to skutočne tak, veď Kristus bol opravdivý človek ako my všetci, okrem hriechu. Po štyridsiatich dňoch pôstu, keď snáď jediný pokrm, ktorý prijímal, boli byliny, korienky a trocha vody, Ježiš cíti hlad: skutočný hlad ako každý iný tvor. No keď mu diabol navrhuje, aby premenil kamene na chlieb, náš Pán nielenže odmietne pokrm, ktorý si jeho telo žiadalo, ale postaví sa aj proti omnoho väčšiemu pokušeniu: pokušeniu použiť božskú moc na vyriešenie — ak to tak môžeme povedať — svojho osobného problému.

V evanjeliách ste určite postrehli, že Ježiš nerobí zázraky vo svoj vlastný prospech. Premení vodu na víno pre novomanželov v Káne (Porov. Jn 2, 1-11), rozmnoží chlieb a ryby, aby nasýtil hladné zástupy (Porov. Mk 6, 33-46). Ale on si celé roky zarába na chlieb vlastnou prácou. A neskôr, keď putuje po izraelskej krajine, žije vďaka pomoci tých, čo ho nasledujú (Porov. Mt 27, 55).

Svätý Ján rozpráva, ako sa Ježiš po dlhej ceste zastavuje pri studni v Sychare a svojich učeníkov posiela nakúpiť do dediny jedlo; a keď potom vidí prichádzať Samaritánku, prosí ju o vodu, lebo sám si ju nemá čím nabrať (Porov. Jn 4, 4n). Jeho telo unavené po dlhej ceste pociťuje vyčerpanosť; inokedy zasa potrebuje obnoviť svoje sily v spánku (Porov. Lk 8, 23). Hľa, veľkodušnosť Pána, ktorý sa ponížil a plne prijal ľudskú prirodzenosť, ktorý nepoužíval svoju božskú moc, aby sa vyhol ťažkostiam a námahe, nás učí byť pevnými, milovať prácu a vážiť si ľudskú i božskú ušľachtilosť, ktorá ochutnáva všetky dôsledky sebaodovzdania sa.

Keď mu pri druhom pokušení diabol navrhuje, aby sa vrhol dolu z vrcholu chrámu, Ježiš opäť odmietne využiť svoju nadprirodzenú moc. Kristus totiž nehľadá márnu slávu, okázalosť a ľudskú komédiu, ktorá by Boha najradšej použila ako kulisu pre vlastnú dokonalosť. Ježiš Kristus chce plniť vôľu Otca bez toho, aby urýchľoval čas alebo predbiehal hodinu vykonania zázraku, a krok za krokom kráča po tvrdej ceste ľudí, po príjemnej ceste kríža.

Niečo veľmi podobné vidíme aj v treťom pokušení: ponúkajú sa mu kráľovstvá, moc, sláva. Diabol chce dať ľudskej ctižiadosti miesto, ktoré prináleží výlučne Bohu: sľubuje ľahký život tomu, kto sa pred ním a pred jeho idolmi vrhne na kolená. Náš Pán však navracia klaňanie jeho jedinému a pravému cieľu, k Bohu, a znovu potvrdí svoju vôľu slúžiť: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť (Mt 4, 10).

Byť apoštolom apoštolov

Napĺňať svet svetlom, byť soľou a svetlom (Porov. Mt 5, 13-14): tak opísal Pán poslanie svojich učeníkov. Prinášať až do posledných končín zeme dobrú zvesť o Božej láske. Tomuto by sme mali my kresťania všetci zasvätiť svoj život, či už takým alebo onakým spôsobom.

Pôjdem ešte ďalej. Musíme v sebe pociťovať túžbu nezostávať sami a máme povzbudiť aj ostatných, aby prispeli k božskému poslaniu prinášať ľudským srdciam radosť a pokoj. V takej miere, v akej napredujete, priťahujte za sebou aj iných – píše svätý Gregor Veľký – túžte mať spoločníkov na ceste k Pánovi (Svätý Gregor Veľký, In Evangelia homiliae, 6, 6 (PL 76, 1096)).

Majte však na pamäti, že cum dormirent homines – kým ľudia spali, prišiel rozsievač kúkoľa, ako nám hovorí Pán v jednom podobenstve (Porov. Mt 13, 25). My ľudia sme vystavení nebezpečenstvu, že zaspíme spánkom sebectva, povrchnosti, že svoje srdcia necháme rozptyľovať množstvom prchavých zážitkov, pričom nám bude unikať pochopenie pravého zmyslu pozemských skutočností. Takýto spánok, ktorý zadúša dôstojnosť človeka a robí ho otrokom smútku, nám nič dobrého neprináša.

Obzvlášť by nás mal bolieť postoj kresťanov, ktorí by mohli dať viac, ale váhajú sa rozhodnúť; ktorí by sa mohli úplne odovzdať a prežívať všetky dôsledky svojho povolania Božích detí, no nechcú byť veľkorysí. Musí nás to bolieť, lebo milosť viery nám nebola daná, aby zostala skrytá, ale aby žiarila pred ľuďmi (Porov. Mt 5, 15-16), pretože tu ide o časné a večné šťastie tých, ktorí takto konajú. Kresťanský život je obdivuhodné Božie dielo, ktoré so sebou prináša prísľub naplnenia a pokoja, avšak za predpokladu, že tento Boží dar dokážeme oceniť (Porov. Jn 4, 10) a byť veľkorysými bez miery.

Je teda potrebné prebudiť tých, ktorí mohli upadnúť do tohto zlého spánku: pripomenúť im, že život nie je hra, ale Božský poklad, ktorý má prinášať ovocie. Je treba ukázať cestu aj tým, ktorí síce majú dobrú vôľu a dobré úmysly, ale nevedia, ako ich uskutočňovať. Kristus na nás nalieha. Každý z vás má byť nielen apoštolom, ale apoštolom apoštolov, ktorý pritiahne za sebou ostatných a povzbudí ich, aby aj oni umožnili iným ľuďom spoznávať Ježiša Krista.