Zoznam bodov

Končí sa liturgický rok a vo Svätej obete oltárnej sprítomňujeme obetu Otcovi, obetu Krista, kráľa svätosti a milosti, kráľa spravodlivosti, lásky a pokoja, ako to budeme o chvíľu čítať v prefácii (…regnum sanctitatis et gratiae, regnum iustitiae, amoris et pacis (omšová prefácia zo slávnosti Ježiša Krista Kráľa)). Keď sa zamýšľate nad Najsvätejším Človečenstvom nášho Pána, všetci vo svojich dušiach prežívate nesmiernu radosť: je to kráľ so srdcom z mäsa, takým, ako je aj to naše, je tvorcom vesmíru a každého jedného stvorenia: a pritom nevnucuje svoju vládu, ale žobre aspoň o trochu lásky, mlčky nám ukazujúc svoje prebodnuté ruky.

Prečo ho teda ešte toľko ľudí neuznáva? Prečo ešte stále počuť ten zatvrdilý vzdor: Nolumus hunc regnare super nos, nechceme, aby tento nad nami kraľoval (Lk 19, 14). Na zemi sú milióny ľudí, ktorí takto odmietajú Ježiša Krista, alebo, lepšie povedané, skôr tieň Ježiša Krista, pretože Krista nepoznajú a nevideli ani krásu jeho tváre, ani nič nevedia o nádhere jeho učenia.

Pri pohľade na toto smutné predstavenie cítim potrebu prinášať Pánovi zadosťučinenie. Keď počúvam tento krik, ktorý neprestáva a ktorý sa viac ako slovami prejavuje málo šľachetnými činmi, najradšej by som nahlas zvolal: oportet illum regnare! (1 Kor 15, 25), lebo on musí kraľovať!

Odpor voči Kristovi

Mnoho ľudí neznesie, aby Kristus kraľoval; stavajú sa proti nemu tisícimi spôsobmi, prejavujúcimi sa vo všeobecnom vnímaní sveta, v medziľudských vzťahoch, v zvyklostiach, vo vede, v umení. A dokonca aj v živote Cirkvi! Nemám na mysli – píše svätý Augustín – tých zlomyseľníkov, ktorí sa rúhajú Kristovi jazykom. Takýchto je v skutočnosti málo, zato je veľa tých, ktorí sa rúhajú svojím konaním (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 27, 11 (PL 35, 1621)).

Niektorým ľuďom dokonca prekáža samotný výraz Kristus Kráľ: a ide pritom len o otázku vhodných slov, ako keby sa Kristovo kráľovstvo dalo zameniť s politickými frázami; alebo odmietajú prijať Pánovu kráľovskú hodnosť, pretože by tak museli uznávať aj nejaký zákon. A oni nie sú ochotní uznávať nijaký zákon, dokonca ani milovaniahodné prikázanie lásky, pretože sa nechcú priblížiť k Božej láske. Ich jedinou ambíciou je slúžiť svojmu vlastnému sebectvu.

Pán ma už dlhý čas vedie k tomu, aby som v nemom výkriku opakoval: serviam!, budem slúžiť. Nech v nás on roznieti túžbu po odovzdanosti, po vernosti jeho božskému volaniu — prirodzene, bez okázalosti, bez hluku — aj uprostred ulice. Poďakujme sa mu z hĺbky srdca. Obráťme sa na neho s modlitbou poddaných — detí! — a jazyk a ústa sa nám naplnia mliekom a medom, a ako medový plást budú chutiť naše slová o Božom kráľovstve, ktoré je kráľovstvom slobody; tej slobody, ktorú pre nás on vydobyl (Porov. Gal. 4, 31).

Kristus, Pán celého sveta

Bol by som rád, keby sme teraz uvažovali nad tým, akým spôsobom je Kristus — milé Dieťa, ktoré sme videli narodiť sa v Betleheme — Pánom sveta. Skrze neho bolo všetko stvorené na nebi a na zemi, on zmieril s Otcom všetko, navrátil pokoj nebu i zemi prostredníctvom krvi, ktorú vylial na kríži (Porov. Kol 1, 11-16). Teraz Kristus kraľuje po pravici Otca; dvaja anjeli v bielom odeve to oznamujú učeníkom, ktorí po Nanebovstúpení Pána uprene hľadeli k nebu: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať (Sk 1, 11).

Skrze neho kraľujú králi (Porov. Prís 8, 15), no s tým rozdielom, že oni sa ako ľudské autority pominú; ale Pán bude kraľovať naveky a navždy (Ex 15, 18), jeho kráľovstvo je večné a jeho vláda z pokolenia na pokolenie (Dan 3, 100).

Kristovo kráľovstvo nie je len nejaké ustálené slovné spojenie, ani rečnícky zvrat. Kristus žije, a žije aj ako človek, s tým istým telom, aké prijal pri Vtelení, s ktorým vstal z mŕtvych po umučení na kríži a oslávený pretrváva v osobe Slova so svojou ľudskou dušou. Kristus, pravý Boh a pravý človek, žije a kraľuje a je Pánom sveta. Len skrze neho má život všetko, čo žije.

Prečo sa teda teraz nezjaví v celej svojej sláve? Pretože jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (Jn 18, 36), hoci je vo svete prítomné. Ježiš odpovedal Pilátovi: Som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas (Jn 18, 37). Tí, ktorí očakávali od Mesiáša viditeľnú svetskú moc, sa mýlili: Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (Rim 14, 17).

Pravda a spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. To je Kristovo kráľovstvo: božské pôsobenie, ktoré prináša spásu ľuďom a ktoré vyvrcholí na konci čias, keď Pán zo svojho najvyššieho miesta na nebesiach príde, aby definitívne súdil ľudstvo.

Keď Kristus začína svoje kázanie na zemi, neponúka nejaký politický program, ale hovorí: Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo (Mt 3, 2; 4, 17). Posiela svojich učeníkov, aby hlásali túto dobrú zvesť (Porov. Lk 10, 9), a učí, že v modlitbe treba za príchod tohto kráľovstva prosiť (Porov. Mt 6, 10). Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, svätý život, to je to, čo máme v prvom rade hľadať (Porov. Mt 6, 33), to je to jediné skutočne potrebné (Porov. Lk 10, 42).

Spása, ktorú ohlasuje náš Pán, Ježiš Kristus, je pozvanie adresované všetkým: Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu (Mt 22, 2-3). Preto nám Pán zvestuje, že Božie kráľovstvo je medzi vami (Lk 17, 21).

Z diela spásy nie je vylúčený nikto, ak sa dobrovoľne podvolí Kristovým láskyplným požiadavkám: znovu sa narodiť (Porov. Jn 3, 5); byť ako dieťa v prostote ducha (Porov. Mk 10, 15; Mt 18, 3; 5, 3); vypudiť zo srdca všetko, čo odvádza od Boha (Veru hovorím vám: Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva (Mt 19, 23)). Ježiš chce skutky, nielen slová (Porov. Mt 7, 21). Vyžaduje rozhodné úsilie, pretože len tí, ktorí bojujú, si zaslúžia večné dedičstvo (Nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú (Mt 11, 12)).

K naplneniu tohto kráľovstva, teda ku konečnému súdu rozhodujúcemu o spáse alebo odsúdení však nedôjde na tejto zemi. Teraz je toto kráľovstvo ako sejba (Porov. Mt 13, 24), ako rast horčičného zrna (Porov. Mt 13, 31-32). Na konci sa bude podobať rybárskej sieti, ktorá bude vytiahnutá na breh, a v nej budú pre odlišný osud vyčlenení tí, ktorí konali spravodlivo, od tých, ktorí páchali neprávosti (Porov. Mt. 13, 47-48). Ale dokiaľ žijeme tu na zemi, toto kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vzala, vmiesila do troch mier múky, až sa všetko prekvasilo (Porov. Mt 13, 33).

Kto pochopí kráľovstvo, ktoré nám Kristus ponúka, zistí, že stojí za to vsadiť všetko, len aby ho dosiahol: je to perla, ktorú kupec získava za cenu toho, že predá všetko, čo má; je to poklad nájdený na poli (Porov. Mt 13, 44-46). Zmocniť sa nebeského kráľovstva je náročné: nikto si nie je istý, že ho dosiahne, avšak pokorné volanie skrúšeného človeka dokáže otvoriť jeho brány dokorán. Jeden zo zločincov, ukrižovaných spolu s Ježišom, ho prosí: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 42-43)“.

Kristovo kráľovstvo v našej duši

Aký si veľký, Pane a Bože náš! Ty si ten, kto dáva nášmu životu nadprirodzený zmysel a božskú účinnosť. Ty si príčinou toho, že skrze lásku tvojho Syna môžeme z celej sily nášho bytia svojou dušou i telom opakovať: oportet illum regnare! – on musí kraľovať — zatiaľ čo nám znie starý refrén o našej slabosti. Veď ty dobre vieš, že sme len stvorenia — a aké stvorenia! — utvorené z hliny, a to nielen nohy (Porov. Dan 2, 33), ale aj srdce a hlava. To božské v nás môže zaznievať len vďaka tebe.

Kristus musí kraľovať predovšetkým v našej duši. Ako by sme mu však odpovedali, keby sa opýtal: „A ako mi ty dovoľuješ v sebe kraľovať?“ Ja by som mu odpovedal, že na to, aby vo mne mohol kraľovať, potrebujem jeho hojnú milosť. Jedine tak sa môže každý úder môjho srdca, každý nádych, aj ten najobyčajnejší pohľad, aj to najbežnejšie slovo či najzákladnejší pocit zmeniť na hosana môjmu Kristovi Kráľovi.

Ak chceme, aby Kristus kraľoval, musíme byť dôslední: musíme začať tým, že mu dáme svoje srdce. Keby sme to neurobili, naše slová o Kristovom kraľovaní by boli prázdnym krikľúnstvom bez kresťanskej podstaty, vonkajším prejavom viery, ktorá ani neexistuje, a zneužívaním Božieho mena pre svoj vlastný úžitok.

Ak by podmienkou Ježišovho kraľovania v mojej a tvojej duši malo byť to, že tam nájde dokonale pripravené miesto, mali by sme dôvod zúfať si. Ale neboj sa, dcéra sionská. Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice (Jn 12, 15). Vidíte? Ježíš sa uspokojí s úbohým zvieraťom, ktoré mu slúži ako trón. Neviem ako ste na tom vy, ale mňa neponižuje uznať, že som v Pánových očiach ako osol: Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. Ale ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu (Ž 72, 22-24), ty ma vedieš za ohlávku.

Zamyslite sa nad vlastnosťami takého osla, ktorých je už dnes tak málo. Nemám však na mysli staré, tvrdohlavé a zlostné zviera, čo sa vie pomstiť zákerným kopancom, ale mladého somárika s nastraženými ušami, ktorý je nenáročný na potravu, vytrvalý v práci a dokáže svižne a veselo klusať. Áno, existujú stovky iných zvierat, ktoré sú krajšie, obratnejšie a vzbudzujú väčší rešpekt. No Kristus si vybral práve osla, aby sa ako kráľ predstavil ľudu, čo mu prevolával na slávu. Ježiš totiž nepotrebuje vypočítavé chytráctvo a krutosť chladných sŕdc, honosnú a pritom tak prázdnu krásu. Náš Pán si váži radosť mladého srdca, jednoduchý krok, prirodzený hlas, čisté oko a sluch pozorný k jeho slovám plným nehy. Takto kraľuje v ľudskej duši.