Zoznam bodov

Boh Otec nám v srdci svojho Syna láskavo udeľuje infinitos dilectionis thesauros (Vstupná modlitba z omše na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho), nevyčerpateľné poklady lásky, milosrdenstva a dobroty. Ak chceme nájsť dôkaz o tom, že Boh nás miluje — že nielen vypočuje naše modlitby, ale že ich aj predchádza —, stačí si prečítať argumentáciu svätého Pavla: Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? (Rim 8, 32).

Milosť obnovuje človeka zvnútra a mení ho — z hriešnika a rebela — na dobrého a verného sluhu (Porov. Mt 25, 21). A prameňom všetkých milostí je láska, ktorou nás Boh miluje a ktorú nám zjavil, nielen slovami, ale aj skutkami. Bola to Božia láska, ktorá viedla druhú osobu Najsvätejšej Trojice, Slovo, Syna Boha Otca, aby vzal na seba naše telo, čiže našu ľudskú prirodzenosť, s výnimkou hriechu. A Slovo, Slovo Boha, je Verbum spirans amorem (Sv. Tomáš Akvinský, S.TH. I, q. 43, a. 5 (cituje sv. Augustína, De Trinitate IX, 10)), Slovo, z ktorého pochádza láska.

Láska sa nám zjavuje vo vtelení, vo vykupiteľskom putovaní Ježiša Krista po našej zemi, až po jeho najväčšiu obetu na kríži. A na kríži sa prejavuje prostredníctvom nového znaku: jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda (Jn 19, 34). Voda a krv Ježiša, ktoré nám hovoria o odovzdanosti dovedenej až do krajnosti, až po consummatum est (Jn 19, 30), je dokonané, z lásky.

Keď sa v dnešný sviatok znovu zamýšľame nad hlavnými tajomstvami našej viery, žasneme nad tým, ako tie najhlbšie pravdy — láska Boha Otca, ktorý dáva svojho Syna, a láska Syna, ktorá ho s pokojom privádza až na Golgotu — sú vyjadrené gestami veľmi blízkymi ľuďom. Boh sa na nás neobracia s autoritou a mocou; ale približuje sa k nám tak, že si vzal prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ľuďom (Porov. Flp 2, 7). Ježiš sa nikdy nespráva odmerane či povýšenecky, hoci ho počas rokov jeho kázania niekedy vidíme nespokojného, pretože ho bolí ľudská zloba. No pri trochu pozornejšom skúmaní však ihneď zistíme, že jeho pobúrenie a hnev vychádzajú z lásky: sú pre nás opätovnou výzvou vymaniť sa z hriechu a nevernosti. Veď nemám záľubu v smrti zomierajúceho, hovorí Pán, Jahve, preto sa obráťte a budete žiť (Ez 18, 32). Tie slová nám objasňujú celý Kristov život a umožňujú nám pochopiť, prečo k nám prišiel so srdcom z mäsa, so srdcom, ako je to naše, a že je to presvedčivý dôkaz lásky a stále svedectvo nevýslovného tajomstva Božieho milosrdenstva.

Spoznávať Srdce Ježiša Krista

Musím sa vám zveriť s niečím, čo je pre mňa na jednej strane dôvodom k smútku, no na strane druhej výzvou k činnosti. Je to predstava, že ešte toľko ľudí nepozná Krista, a nemajú ani potuchy o nesmiernej blaženosti, ktorá nás čaká v nebi. Po zemi chodia ako slepci, naháňajúci sa za radosťou, ktorú nevedia pomenovať, alebo blúdia po cestách, ktoré ich vzďaľujú od pravého šťastia. Veľmi dobre sa dá pochopiť, čo musel cítiť Apoštol Pavol v tú noc, keď mal v meste Troade videnie: Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“ Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im Evanjelium (Sk 16, 9-10).

Necítite aj vy, že Boh nás volá, že — skrze všetko, čo sa okolo nás deje — nás vyzýva hlásať dobrú zvesť o Ježišovom príchode? My kresťania však máme tendenciu zľahčovať svoje povolanie, upadáme do povrchnosti, strácame čas neplodnými debatami a spormi. A čo je ešte horšie, nájdu sa aj ľudia, ktorí sa pokrytecky pohoršujú nad tým, ako iní ľudia prežívajú niektoré aspekty svojej viery alebo určité prejavy zbožnosti. Namiesto toho, aby sami ukázali cestu a snažili sa žiť tak, ako to považujú za správne, uchyľujú sa k deštrukcii a kritike. Samozrejme, že v živote kresťanov sa môžu vyskytovať a aj sa vyskytujú nedostatky. Dôležití však nie sme my a naša bieda: jediné, na čom záleží, je on, Ježiš. O Kristovi máme hovoriť, nie o sebe.

Úvahy, ktorými sme sa teraz zaoberali, sú vyvolané istými tvrdeniami o údajnej kríze v úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Žiadna taká kríza neexistuje. Pravá úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu vždy bola a je stále živá, plná ľudského i nadprirodzeného zmyslu. Jej plody boli a sú sladkými plodmi obrátenia, odovzdanosti, plnenia Božej vôle a láskyplného prenikania do tajomstiev vykúpenia.

Niečím úplne iným sú naopak prejavy prehnaného a neužitočného sentimentalizmu, bez opory v učení Cirkvi a presiaknuté pietizmom. Ani mne sa nepáčia gýčovité obrazy, také stvárnenia Najsvätejšieho Srdca, ktoré nemôžu vzbudzovať žiadnu oddanosť u ľudí so zdravým rozumom a nadprirodzeným kresťanským cítením. Nebolo by však prejavom zdravej logiky, keby sa z týchto prešľapov — ktoré sa tak či onak prežijú — vytvárali doktrinálne a teologické problémy.

Ak existuje nejaká kríza, potom je to kríza v ľudských srdciach, ktoré nedokážu — kvôli krátkozrakosti, sebectvu či obmedzenému obzoru — zachytiť nezmerateľnú lásku nášho Pána Ježiša Krista. Odvtedy, čo bola ustanovená dnešná slávnosť, nám liturgia Svätej Cirkvi ponúka pokrm pre pravú zbožnosť, keď nám v čítaní Svätej omše v texte svätého Pavla predkladá celý program kontemplatívneho života — poznanie a lásku, modlitbu a život —, ktorý sa začína úctou k Ježišovmu Srdcu. Sám Boh nás ústami Apoštola pozýva vydať sa na túto cestu: aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka tajomstva, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá (Porov. Ef 3, 17-19).

Božia plnosť sa nám zjavuje a dáva v Kristovi, v Kristovej láske, v Kristovom Srdci. Veď je to srdce toho, v ktorom telesne prebýva celá plnosť Božstva (Kol 2, 9). Preto keď sa stráca zo zreteľa tento veľký Boží zámer — prúd lásky daný svetu vo vtelení, vykúpení a na Turíce — , nie je možné pochopiť ani nežnú lásku Srdca nášho Pána.

Už sme si pripomenuli udalosti z Naimu. Mohli by sme uviesť aj ďalšie, pretože Evanjeliá sú plné podobných scén. Tieto príbehy dojímali a vždy budú dojímať ľudské srdcia: neznázorňujú len úprimné gesto človeka, ktorý sa zľutuje nad svojimi blížnymi, ale predovšetkým predstavujú zjavenie nesmiernej Pánovej lásky. Ježišovo Srdce je srdcom vteleného Boha, Emanuela, Boha s nami.

Cirkev zjednotená s Kristom sa rodí z jeho prebodnutého Srdca (Por. hymnus k 1. vešperám zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Liturgia horarum, sv. 3. Typis Polyglottis Vaticanis)). Z tohto dokorán otvoreného srdca sa nám dáva život. Ako na tomto mieste nespomenúť, čo i len krátko, sviatosti, skrze ktoré v nás Boh pôsobí a robí nás účastnými na Kristovej vykupiteľskej moci? Ako si s osobitnou vďačnosťou nespomenúť na Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, svätú obetu Kalvárie, na jej neustále nekrvavé sprítomňovanie v našej omši? Ježiš sa nám dáva za pokrm; a pretože k nám prichádza, všetko sa mení a naše bytie získava nové sily — pomoc Ducha Svätého — ktoré napĺňajú dušu, prenikajú naše činy, náš spôsob myslenia a cítenia. Kristovo Srdce je pokojom kresťanov.

Odovzdanosť, ktorú od nás Pán žiada, sa nezakladá len na našich túžbach a našich silách, často nedostatočných a slabých: opiera sa predovšetkým o milosti, ktoré pre nás získala láska srdca Boha, ktorý sa stal Človekom. Preto môžeme a musíme vytrvať vo svojom vnútornom živote detí nášho Otca, ktorý je na nebesiach, bez toho, aby sme dali priestor malomyseľnosti a skleslosti. Rád povzbudzujem k rozjímaniu nad tým, ako kresťan vo svojom každodennom, všednom živote, v tých najobyčajnejších detailoch, v bežných okolnostiach svojho normálneho dňa praktizuje vieru, nádej a lásku. Práve tu spočíva podstata konania duše, ktorá počíta s Božou pomocou, a ktorá v uskutočňovaní týchto teologálnych čností nachádza radosť, silu a vyrovnanosť.

Takéto sú plody Kristovho pokoja, pokoja, ktorý nám prináša jeho Najsvätejšie Srdce. Pretože — povedzme to ešte raz — Ježišova láska k ľuďom je jednou nepreskúmateľnou súčasťou Božieho tajomstva, lásky Syna k Otcovi a Duchu Svätému. Duch Svätý, zväzok lásky medzi Otcom a Synom, nachádza v Slove ľudské srdce.

O týchto základných skutočnostiach našej viery nie je možné hovoriť bez toho, aby sme neupozornili na ohraničenosť nášho rozumu a veľkosť Zjavenia. No hoci nemôžeme tieto pravdy obsiahnuť, hoci nad nimi náš rozum zostane v úžase stáť, pokorne a pevne im veríme: vieme, opierajúc sa o Kristovo svedectvo, že je to tak. Že láska sa z lona Najsvätejšej Trojice rozlieva na všetkých ľudí skrze lásku Ježišovho Srdca.