Zoznam bodov

Ak budeme žiť takto, uskutočníme vo svete jednu veľkú mierovú úlohu, budeme vedieť druhým ukázať, že služba Pánovi znamená radosť a spríjemniť im ju — a veselého darcu Boh miluje (2 Kor 9, 7). Kresťan žije v spoločnosti ako každý iný človek, no z jeho srdca tryská radosť bytosti, ktorá chce s neustálou pomocou milosti plniť vôľu Otca. A necíti sa byť obeťou, ani inak ponižovaným či obmedzovaným. Kráča so vztýčenou hlavou, pretože je človek a je Boží syn.

Naša viera prikladá veľkú dôležitosť zmieneným cnostiam, ktoré by však nemal prestať zdokonaľovať žiaden človek. No nikto by nemal kresťana prekonať v ľudskosti. A preto je ten, kto nasleduje Krista, schopný — nie pre vlastné zásluhy, ale skrze Božiu milosť — vravieť ľuďom, ktorí ho obklopujú, to, čo síce často už tušia, ale ešte nie sú schopní pochopiť: že pravé šťastie, naozajstná služba blížnemu, prechádzajú srdcom nášho Vykupiteľa, ktorý je perfectus Deus, perfectus homo.

Utiekajme sa k Márii, našej Matke, najdokonalejšiemu stvoreniu, aké kedy vyšlo z Božích rúk. Prosme ju, aby z nás urobila dobrých ľudí a aby sa prirodzené ľudské cnosti, napojené na život milosti, stali najlepšou pomocou pre tých, čo spolu s nami pracujú vo svete pre pokoj a šťastie všetkých.

Raz, zamiešaný medzi davom, jeden zo znalcov zákona, ktorí už nedokázali rozlíšiť učenie zjavené Mojžišovi od toho ich, zamotaného sterilnými kazuistikami, položil Pánovi otázku. Ježiš otvára ústa a rozvážne, presvedčivo učiteľovi zákona odpovedá: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci“ (Mt 22, 37—40).

Pozrite sa teraz na Majstra, ako v dôvernom spoločenstve Večeradla hovorí so svojimi apoštolmi. Blíži sa hodina jeho utrpenia a Kristovo srdce v prítomnosti svojich milovaných vzplanie neopísateľným plameňom: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34—35).

Aby ste sa mohli priblížiť k Pánovi prostredníctvom Svätého Evanjelia, potom vám odporúčam usilovať sa vžiť do danej scény tak, že v nej budete ako ďalšia zúčastnená osoba. A tak — viem to od mnohých ľudí, ktorí to takisto robia — sa zamyslíte ako Mária, dychtivo načúvajúca Ježišovým slovám, alebo sa ako Marta úprimne a od srdca odvážite zveriť Kristovi so svojimi starosťami, dokonca i s tými najbanálnejšími (Porov. Lk 10, 39—40).

Pane, prečo nazývaš toto prikázanie novým? Ako sme práve počuli, láska k blížnemu bola predpísaná už v Starom zákone a iste si spomínate, že Ježiš hneď na začiatku svojho verejného účinkovania túto požiadavku s božskou veľkorysosťou ešte viac rozširuje. „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú…“ (Mt 5, 43—44).

Dovoľ Pane, aby sme sa znovu spýtali: prečo stále nazývaš toto prikázanie novým? V tú noc, niekoľko hodín pred obeťou na kríži, v srdečnom rozhovore s tými, ktorí ťa aj napriek svojim osobným slabostiam a biede sprevádzali až do Jeruzalema. Ty si nám odhalil netušenú mieru, ako je možné milovať: ako som ja miloval vás. Ako by tomu mohli apoštoli neporozumieť, veď sami boli svedkami tvojej bezodnej lásky!

Majstrov príkaz a takisto jeho príklad sú jasné a zrozumiteľné. Svoje učenie potvrdzoval skutkami. No aj tak si zavše myslím, že i po dvadsiatich storočiach je to ešte stále prikázanie nové, pretože len málo ľudí sa obťažovalo uskutočňovať ho. Zvyšok, vlastne väčšina, dala prednosť tomu, že ho vôbec nevzala na vedomie. Úplne sebecky prichádzajú k záveru: načo ešte ďalšie komplikácie, keď toho svojho mám akurát tak dosť.

Podobný postoj však nemá u kresťana čo hľadať. Ak vyznávame tú istú vieru, ak naozaj chceme kráčať v zreteľných šľapajach, čo na zemi zanechali Kristove kroky, nemali by sme sa uspokojiť s tým, že budeme chrániť ostatných od zla, ktoré by sme si nepriali pre seba. Áno, to samotné je už mnoho, no zároveň je to ešte stále veľmi málo, ak si uvedomujeme, že miera našej lásky je daná Kristovým správaním. Ba dokonca viac. On nám nenavrhuje túto normu správania sa ako nejaký vzdialený cieľ, ako zavŕšenie celoživotného úsilia. Je to, musí to byť — znovu to opakujem, aby ste to mohli previesť na konkrétne predsavzatia — východiskový bod, pretože náš Pán lásku kladie na prvé miesto ako neklamné znamenie: podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci.

Náš Pán Ježiš Kristus vzal na seba naše telo a našu prirodzenosť, aby dal seba ľudstvu za vzor všetkých cností. „Učte sa odo mňa, pobáda, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29).

Neskôr, keď apoštolom vysvetľuje znamenie, podľa ktorého ich spoznajú ako kresťanov, nevraví: pretože ste pokorní. On je tá najdokonalejšia čistota, nepoškvrnený baránok. Nič nemôže porušiť jeho dokonalú svätosť, ktorá je bez poškvrny (Porov. Jn 8, 46). A predsa nehovorí: ľudia si uvedomia, že ste mojimi učeníkmi, lebo ste nevinní a čistí.

Svoj pozemský život prežil v absolútnej odpútanosti od svetských statkov. On, stvoriteľ a Pán vesmíru, nemal dokonca ani miesto, kde by hlavu sklonil (Porov. Mt 8, 20). A predsa netvrdí: budú vedieť, že patríte ku mne, lebo neľpiete na bohatstve. Pred hlásaním Evanjelia strávi štyridsať dní a nocí na púšti v prísnom pôste, no nehovorí apoštolom: pochopia, že slúžite Bohu, lebo nie ste pažravci ani pijani.

To, čo malo odlíšiť apoštolov a čo odlíši i skutočných kresťanov v každom čase, sme práve počuli: „Podľa toho — práve podľa toho — spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Porov. Mt 4, 2).

Zdá sa mi úplne logické, že na Božie deti — ako na teba a na mňa dnes — toto Majstrovo naliehanie veľmi pôsobí. „ Pán neustanovuje ako skúšku vernosti pre svojich učeníkov zázraky či neslýchané divy, hoci im dal moc konať ich v Duchu Svätom. Čo im teda vraví? Spoznajú, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať “ (Sv. Bazil Veľký, Regulae fusius tractatae, 3, 1 (PG 31, 918).

Božská pedagógia

Nemať v nenávisti nepriateľa, neodplácať zlým za zlé, vzdať sa pomsty a odpúšťať bez hnevu sa vtedy považovalo — a považuje sa i dnes, nič si nenahovárajme — za konanie neobvyklé, priveľmi hrdinské, nenormálne. Až sem zájde ľudská nedokonalosť. Ježiš Kristus, ktorý prišiel, aby spasil všetkých ľudí a ktorý mal v úmysle zapojiť kresťanov do svojho vykupiteľského diela, chcel svojim učeníkom ukázať — tebe i mne — veľkú, pravdivú, šľachetnú a mocnú lásku: máme sa navzájom milovať tak, ako Kristus miluje každého jedného z nás. Iba týmto spôsobom, keď budeme — popri svojej vlastnej ľudskej nedokonalosti — napodobňovať spôsoby božské, podarí sa nám otvoriť svoje srdce všetkým ľuďom a milovať ich spôsobom vyšším, úplne novým.

Ako dobre len prví kresťania vedeli praktizovať túto horúcu lásku, ktorá ďaleko presahuje obyčajnú ľudskú solidaritu či láskavosť. Milovali sa navzájom, nežne i silno zároveň, z celého — Kristovho — srdca. Tertulián zaznamenal v druhom storočí komentár pohanov, obdivujúcich správanie vtedajších kresťanov, natoľko plné ľudskej i nadprirodzenej príťažlivosti. „ Pozrite, ako sa milujú “ (Tertulián, Apologeticum, 39 (PL 1, 471),opakovali.

Ak cítiš, že si teraz v mnohých detailoch každodenného života túto chválu nezaslúžiš, že tvoje srdce nereaguje na Božie požiadavky ako by malo, snaž sa to napraviť. Prijmi výzvu sv. Pavla: „robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich“ (Gal 6, 10), Kristovmu mystickému Telu.

Nedojíma vás, že apoštol Ján nás už vo veľmi pokročilom veku vo väčšine svojich listov nabáda, aby sme konali podľa tohto Božského učenia? Láska, ktorá by mala panovať medzi kresťanmi, sa rodí z Boha, ktorý je Láskou. „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4, 7—8). Apoštol sa pristavuje sa pri bratskej láske, lebo skrze Krista sme sa stali Božími deťmi: „pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božíme deťmi a nimi aj sme“ (1 Jn 3, 1).

A zatiaľ čo rozhodne búši na naše svedomie, aby sa stalo citlivejším na Božiu milosť, kladie zvláštny dôraz na to, že sme dostali nádherný dôkaz Otcovej lásky k ľuďom. „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4, 9). Pán sa chápe iniciatívy a vychádza nám v ústrety. Dal nám tento príklad, aby sme spolu s ním slúžili druhým a aby — rád to opakujem — sme veľkoryso položili svoje srdce na zem, aby ostatní mohli šliapať po mäkkom a spríjemnili im tak ich boj. Mali by sme sa takto správať, pretože sme deťmi toho istého Otca, Otca, ktorý neváhal vydať nám svojho milovaného Syna.

Lásku nevytvárame my; zaplavuje nás s milosťou Božou: „pretože On nás miloval prvý“ (Porov. 1 Jn 4, 10). Je treba nechať sa touto nádhernou pravdou predchnúť: „ Ak môžeme milovať Boha, je to preto, že Boh si zamiloval nás “ (Origenes, Commentarii in Epistolam ad Romanos, 4, 9 (PG 14, 977). Všetci, ty i ja teda môžeme priam rozhadzovať lásku pre tých, čo nás obklopujú, pretože sme boli skrze lásku Otca zrodení k viere. Proste Pána smelo o tento poklad, o nadprirodzenú cnosť lásky, aby ste ju mohli uskutočňovať i v tých najmenších detailoch.

My kresťania sme často nevedeli na tento dar odpovedať; často sme ho znevažovali, ako by sa jednalo iba o akúsi bezduchú, chladnú almužnu; alebo sme ho zredukovali na viac či menej formálnu dobročinnosť. Dobre to vystihla istá chorá žena, keď si rezignovane povzdychla: No áno, tu so mnou zaobchádzajú milosrdne, ale moja matka sa o mňa starala s láskou. Láska vychádzajúca z Kristovho srdca nemôže zadať príčinu takémuto rozlišovaniu.

Aby ste si túto pravdu dobre zapamätali, mnohokrát som kázal, že nemáme jedno srdce, aby sme milovali Boha, a druhé, aby sme milovali ľudí: naše úbohé srdce z mäsa miluje láskou ľudskou, ktorá je i nadprirodzená, ak je spojená s láskou Kristovou. Takáto a nie iná je láska, ktorú by sme mali pestovať v duši a ktorá nás povedie k tomu, že budeme v druhých vidieť obraz nášho Pána.

Univerzálnosť lásky

Svätý Lev Veľký hovorí, že „ za svojich blížnych by sme nemali považovať ľudí, s ktorými nás pojí priateľské či príbuzenské puto; ale všetkých ľudí, s ktorými máme spoločnú podstatu… Stvoril nás jeden a ten istý Stvoriteľ; jeden a ten istý Stvoriteľ nám dal dušu. Všetci sa tešíme z toho istého neba a z toho istého vzduchu, z tých istých dní a z tých istých nocí; a hoci jedni sú dobrí a druhí zlí, jedni spravodliví a iní nespravodliví, Boh je veľkorysý a láskavý ku všetkým “ (Sv. Lev Veľký, Sermo XII, 2 (PL 54, 170).

My, Božie deti, rastieme praktizovaním tohto nového prikázania. V Cirkvi sa učíme slúžiť a nie byť obsluhovaní (Porov. Mt 20, 28) a získavame silu milovať ľudí novým spôsobom, v ktorom všetci spoznajú ovocie Kristovej milosti. Naša láska sa potom nebude zamieňať s nejakým sentimentálnym postojom, ani s obyčajným kamarátstvom, dokonca ani s akousi nejasnou snahou pomáhať druhým, len aby sme si dokázali, že sme jednoducho lepší. Láska znamená vedieť spolunažívať s blížnym, ctiť si — znovu to zdôrazňujem — Boží obraz, ktorý je v každom človeku, usilujúc sa o to, aby ho odhalil i on a aby sa dokázal obrátiť ku Kristovi.

Univerzálnosť lásky preto znamená i univerzálnosť apoštolátu, a z našej strany premieňanie na skutky veľké želanie Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4).

Ak máme milovať i svojich nepriateľov — mám na mysli tých, čo nás považujú za svojich nepriateľov: ja necítim nepriateľstvo k nikomu a ničomu — tým viac je treba milovať tých, čo sú nám vzdialenejší, tých, čo sú nám menej sympatickí, tých, ktorí sa svojou rečou, svojou kultúrou alebo svojím vzdelaním zdajú, že sú proti tebe alebo proti mne.

O akú lásku sa teda jedná? Sväté písmo hovorí o dilectio, aby bolo jasné, že nejde iba o prejavy citu. Slovo skôr vyjadruje pevné rozhodnutie vôle. Dilectio je odvodené z electio, zvoliť si. Dodal by som, že milovať kresťansky znamená chcieť milovať, v Kristovi sa rozhodnúť chcieť dobro ľudí bez akejkoľvek diskriminácie, a získať pre nich predovšetkým to najlepšie: aby poznali Krista a zamilovali sa doň.

Pán na nás nalieha: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44). Ľudsky sa nemusíme nevyhnutne cítiť byť priťahovaní k tým, ktorí by nás odmietli, keby sme sa k nim chceli priblížiť. No Ježiš od nás žiada, aby sme sa im neodplácali zlým za zlé, aby sme nepremárnili žiadnu príležitosť týmto ľuďom zo srdca slúžiť, i keď nás to stojí, a aby sme ich nikdy nevynímali zo svojich modlitieb.

Toto dilectio, táto kresťanská láska je vrelšia, keď sa týka bratov vo viere a hlavne tých, čo sú nám z Božej vôle bližšie: rodičia, manžel, manželka, deti a súrodenci, priatelia a kolegovia, susedia. Keby táto šľachetná a čistá ľudská láska podriadená Bohu a na ňom založená neexistovala, neexistovala by ani láska kresťanská.

Cvičiť sa v láske

Bol by veľmi naivný ten, kto by si predstavoval, že nároky kresťanskej lásky sa plnia ľahko. Niečo úplne iného vidíme v každodennej realite a bohužiaľ, dokonca i v prostredí Cirkvi. Keby nás láska nezaväzovala k mlčaniu, hocikto by mohol zoširoka rozprávať o rozdeleniach, útokoch, nespravodlivosti, donášaní a úkladoch. Musíme to jednoducho pripustiť, snažiť sa z našej strany o nápravu a túto snahu premeniť na osobné úsilie nikoho neraniť, k nikomu sa nesprávať zle a dokázať naprávať bez toho, žeby sme pritom niekoho ponížili.

Nie je to nič nového. Iba niekoľko rokov po Kristovom Nanebovstúpení, keď ešte pôsobili takmer všetci apoštoli a všeobecne panovala vrúcna viera a nádej, začalo mnoho ľudí schádzať z pravej cesty a nežilo Majstrovu lásku.

„Veď keď je medzi vami žiarlivosť a svár — píše sv. Pavol v liste Korinťanom — to nie ste telesní a nežijete len po ľudsky? Keď jeden hovorí: ‚Ja som Pavlov‘, a druhý: ‚Ja som Apollov‘, či nie ste ľudia (1 Kor 3, 3—4), ktorí nechápu, že Kristus prišiel, aby podobné rozdiely odstránil? Veď čože je Apollo? A čo Pavol? Služobníci, prostredníctvom ktorých ste uverili, a každý taký, ako mu dal Pán“(1 Kor 3, 5).

Apoštol však nezavrhuje rozdielnosť: každý má od Boha svoj vlastný dar, jeden tak, druhý inak (Porov. 1 Kor 7, 7). No tieto rozličné dary musia slúžiť dobru Cirkvi. Chcel by som teraz poprosiť Pána — ak chcete, môžete sa pridať k mojej modlitbe — nech nedopustí, aby nedostatok lásky zasieval v Cirkvi a v ľuďoch svoj kúkoľ. Láska je soľou kresťanského apoštolátu, a ak soľ stratí chuť, ako sa potom budeme môcť postaviť pred svet a so vztýčenou hlavou vysvetľovať, že tu je Kristus?

Preto vám so sv. Pavlom opakujem: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 1—3).

Pri týchto slovách apoštola národov nechýbajú takí, čo reagujú ako oní Kristovi učeníci, potom, čo im hovoril o sviatosti svojho Tela a Krvi. Vraveli: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 61). Je to pravda, je tvrdá. Lebo láska, ktorú apoštol opisuje, nie je filantropia, ani humanizmus, a ani pochopiteľný súcit k cudziemu utrpeniu: sv. Pavol vyžaduje praktizovať teologálnu cnosť lásky k Bohu a z lásky k nemu aj lásku k ostatným ľuďom. A preto láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie… A tak teraz ostáva viera, nádej a láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska (1 Kor 13, 8, 13).

Jediná cesta

Presvedčili sme sa, že láska nemá nič spoločné s karikatúrou, akou sa často táto ústredná kresťanská cnosť vyobrazuje. Tak prečo oná požiadavka, aby sa o nej neustále kázalo? Vari je to povinná téma, no s málo možnosťami pretaviť ju v konkrétne skutky?

Keby sme sa okolo seba rozhliadli, možno by sme našli dôvody myslieť si, že láska je len iluzórnou cnosťou. No ak veci posúdime z nadprirodzeného hľadiska, odhalíme i koreň tejto iluzórnosti: nedostatok neustáleho dôverného a intenzívneho styku s naším Pánom Ježišom Kristom a neznalosť pôsobenia Ducha Svätého v duši, ktorého prvým plodom je práve láska.

Jeden z cirkevných otcov vyberá niekoľko rád apoštola: „Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2) a dodáva: „ Ak budeme milovať Krista, budeme potom ľahšie znášať slabosti ostatných, dokonca i toho, ktorého ešte nemilujeme, lebo jeho skutky nie sú dobré “ (Sv. Augustín, De diversis quaestionibus LXXXIII, 71, 7 (PL 40, 83).

Tadiaľ sa vinie nahor cesta, ktorou rastieme v láske. Ak by sme si mysleli, že najskôr sa musíme cvičiť v humanitných aktivitách a sociálnej práci, no bez Pánovej lásky, mýlili by sme sa. „ Nezanedbávajme Krista kvôli starosti o chorého blížneho, lebo máme milovať chorého kvôli Kristovi “ (Sv. Augustín, Tamže).

Hľaďte neustále na Ježiša, ktorý sa bez toho, žeby prestal byť Bohom, ponížil a vzal na seba prirodzenosť sluhu (Porov. Flp 2, 6—7), aby nám mohol slúžiť, lebo len sledovaním tohto smeru objavíme ideály, ktoré za to stoja. Láska hľadá spojenie, túži po zjednotení sa s milovanou osobou; a my, keď sa zjednotíme s Kristom, zmocní sa nás túžba napodobňovať jeho život odovzdanosti, nezmernej lásky, obete až na smrť. Kristus nás stavia pred rozhodujúcu dilemu: prežiť svoj život sebecky a samotársky, alebo ho zasvätiť službe zo všetkých síl.