Zoznam bodov

Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý človek

Boží Syn na seba vzal ľudské telo a je perfectus Deus, perfectus homo — dokonalý Boh a dokonalý človek (Symbolum „Quicumque“). V tomto tajomstve je niečo, čo by malo v kresťanoch vzbudzovať svätý nepokoj. I dnes prežívam rovnaké dojatie ako vtedy a túžim sa vrátiť do Loreta. V myšlienkach tam zalietam, aby som znovu prežíval roky Ježišovho detstva, keď si opakujem a rozjímam nad slovami: Hic Verbum caro factum est.

Iesus Christus, Deus Homo — Ježiš Kristus, Bohočlovek. Je to jeden z magnalia Dei — veľkých Božích skutkov (Sk 2, 11), čo má byť témou nášho rozjímania a nášho vzdávania vďaky Pánovi, ktorý prišiel na zem priniesť pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). Všetkým ľuďom, túžiacim spojiť svoju vôľu s dobrou Božou vôľou — nielen bohatým a nielen chudobným; všetkým ľuďom, všetkým bratom! Lebo v Ježišovi sme si všetci bratia, Božie deti, Kristovi bratia: a jeho Matka je i našou Matkou.

Na zemi jestvuje len jedna rasa, a to rasa Božích detí. Všetci máme hovoriť tým istým jazykom, ktorý nás učí náš nebeský Otec: jazykom dialógu Ježiša so svojím Otcom, jazykom srdca i rozumu, jazykom, ktorý teraz používate vo svojej modlitbe. Je to jazyk kontemplatívnych duší, ľudí, ktorí sú duchovní, pretože si uvedomujú skutočnosť svojho Božieho detstva. Je to jazyk, ktorý sa prejavuje v nespočetných podnetoch vôle, v jasnom svetle pre myseľ, v poryvoch srdca, v rozhodnutiach viesť bezúhonný život naplnený dobrom, spokojnosťou a pokojom.

Zahľaďme sa na Dieťa v jasliach, na našu lásku, v kolíske. Mali by sme sa naňho pozerať uvedomujúc si, že stojíme pred tajomstvom. Toto tajomstvo je nevyhnutné prijať vierou a skrze vieru aj prehlbovať jeho obsah. K tomu potrebujeme pokornú dispozíciu kresťanskej duše: nechcieť prispôsobovať Božiu veľkosť našim úbohým predstavám a ľudským vysvetleniam, ale uznať, že toto tajomstvo je vo svojej záhadnosti svetlom, ktoré osvecuje život ľudí.

„Vidíme,“ píše svätý Ján Zlatoústy, „že Ježiš vyšiel z nás a z našej ľudskej podstaty, že sa narodil z panenskej Matky, ale nerozumieme, akým spôsobom k tomuto zázraku došlo. Ani sa to nenamáhajme odhaliť a radšej s pokorou prijmime, čo nám Boh zjavil, a neskúmajme vo svojej zvedavosti to, čo Boh pred nami zahalil (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 4, 3 (PG 57, 43))“. S takýmto postojom úcty budeme vedieť chápať aj milovať; a tajomstvo bude pre nás skvelou lekciou, presvedčivejšou než akákoľvek ľudská argumentácia.

Kresťan si je vedomý, že je vštepený do Krista prostredníctvom krstu; uspôsobený bojovať za Krista prostredníctvom birmovania; povolaný pôsobiť vo svete účasťou na Kristovom kráľovskom, prorockom a kňazskom úrade; úplne zjednotený s Kristom prostredníctvom Eucharistie, sviatosti jednoty a lásky. Preto tak ako Kristus musí svoj život žiť tvárou k iným ľuďom, s láskou hľadiac na všetkých a na každého jedného z tých, čo ho obklopujú, a na celé ľudstvo.

Viera nás vedie, aby sme v Kristovi spoznali Boha, aby sme v ňom videli nášho Spasiteľa, stotožnili sa s ním a konali tak, ako konal on. Keď zmŕtvychvstalý Kristus rozptýli pochybnosti apoštola Tomáša tak, že mu ukáže svoje rany, zvolá: Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili (Jn 20, 29). „Tu — komentuje svätý Gregor Veľký — sa hovorí osobitným spôsobom o nás, pretože my duchovne vlastníme toho, ktorého sme telesne nevideli. Hovorí sa o nás, ale pod podmienkou, že naše skutky budú v súlade s našou vierou. Opravdivo verí len ten, kto aj uskutočňuje to, v čo verí. Preto na adresu tých, ktorí z viery nemajú nič než len slová, svätý Pavol hovorí: Vyznávajú Boha slovami, ale skutkami ho popierajú (Sv. Gregor Veľký, In Evangelia homiliae, 26, 9 (PL 76, 1202))“.

Nie je možné oddeľovať Krista Bohočloveka od jeho poslania Spasiteľa. Slovo sa stalo telom a prišlo na svet ut omnes homines salvi fiant (1 Tim 2, 4), aby boli všetci ľudia spasení. Aj so všetkými svojimi osobnými úbohosťami a obmedzeniami sme druhým Kristom a samým Kristom, a sme tiež povolaní slúžiť všetkým ľuďom.

Znovu a znovu musí znieť príkaz, ktorý aj po stáročiach bude stále nový: Milovaní – píše svätý Ján – nepíšem vám nové prikázanie, ale staré prikázanie, ktoré ste mali od začiatku: staré prikázanie je slovo, ktoré ste počuli. A predsa vám píšem nové prikázanie, ktoré je pravdivé v ňom aj vo vás, lebo tma odchádza a už svieti pravé svetlo. Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí svojho brata, je ešte stále vo tme. Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle a nie je preň pohoršením (1 Jn 2, 7-10).

Náš Pán prišiel, aby priniesol pokoj, dobrú zvesť a život všetkým ľuďom. Nielen bohatým, a nie iba chudobným. Nielen učeným, a nielen prostým. Všetkým. Bratom, lebo sme bratia, keďže sme deti toho istého Boha Otca. Existuje len jedna rasa: rasa Božích detí. Existuje len jedna farba: farba Božích detí. A existuje len jeden jazyk: jazyk, ktorý hovorí k srdcu i rozumu, v tichosti, pričom nám dáva poznať Boha a spôsobuje, že sa navzájom milujeme.

Každodenný život

Zastavili sme sa nad niekoľkými stránkami Evanjelia, aby sme rozjímali nad Ježišovým vzťahom k ľuďom a naučili sa prinášať Krista našim bratom tým, že aj každý z nás bude Kristom. Aplikujme teraz tieto poznatky na náš bežný život, na náš vlastný život. Náš všedný, každodenný život, ktorý prežívame medzi svojimi spoluobčanmi, nie je totiž len niečím plochým a bezvýznamným. Pán chce, aby sa obrovská väčšina jeho detí posväcovala práve v týchto podmienkach.

Je potrebné neustále opakovať, že Ježiš sa neobracal iba na nejakú skupinu privilegovaných ľudí, ale prišiel, aby nám zjavil všeobecnú Božiu lásku. Boh miluje všetkých ľudí a od všetkých očakáva lásku. Od všetkých, akákoľvek by bola ich osobná situácia, spoločenské postavenie, povolanie či remeslo. Bežný, každodenný život nie je niečím, čo má malú hodnotu: všetky pozemské cesty sa môžu stať príležitosťou stretnúť sa s Kristom, ktorý nás vyzýva, aby sme sa s ním stotožnili a tak uskutočňovali — práve tam, kde sme — jeho Božské poslanie.

Boh nás povoláva skrze udalosti každodenného života, trápenia i radosti ľudí, s ktorými žijeme, ľudské starosti našich známych, v maličkostiach rodinného života. Boh nás tiež volá prostredníctvom závažných problémov, konfliktov a úloh, ktoré charakterizujú dané historické obdobie, a ktoré si vyžadujú úsilie a nádej veľkej časti ľudstva.

Rozsievať pokoj a radosť

Čo máme teda robiť? Ako som už povedal, nejde mi o analýzu spoločenských či politických kríz, kultúrnych chorôb a deformácií. Hovorím o zle z kresťanského hľadiska, v jeho presnom význame ako urážky Boha. Kresťanský apoštolát nie je ani politickým programom, ani kultúrnou alternatívou: znamená šírenie dobra, šírenie túžby milovať, zasievanie pokoja a radosti v konkrétnych podmienkach. Je nepochybné, že z tohto apoštolátu vzíde duchovný úžitok pre všetkých: bude viac spravodlivosti, viac porozumenia, viac úcty človeka k človeku.

Okolo nás je veľa duší a my nemáme právo byť prekážkou ich večnej blaženosti. Máme povinnosť byť plnohodnotnými kresťanmi, byť svätými a nepodvádzať Boha a všetkých tých, ktorí od kresťana očakávajú príklad a slovo náuky.

Náš apoštolát musí byť založený na porozumení. Znovu zdôrazňujem, že láska k blížnemu spočíva skôr v porozumení než v dávaní. Nechcem vám zakrývať, že som na vlastnej koži zažil, čo to znamená byť nepochopený. Vždy som sa snažil, aby mi ľudia porozumeli, no niektorí ma jednoducho nechceli chápať. To je ďalší dôvod, praktický a živý, aby som sa snažil porozumieť všetkým ľuďom. Naša povinnosť mať široké, všeobecné a katolícke srdce sa však neriadi len nejakými chvíľkovými podnetmi. Duch porozumenia je prejavom kresťanskej lásky dobrého Božieho dieťaťa. Pán totiž chce, aby sme boli prítomní na všetkých správnych cestách tejto zeme, aby sme rozsievali semeno bratstva — a nie kúkoľa —, semeno ospravedlnenia, odpustenia, lásky a pokoja. Nikdy nikoho nepovažujte za svojho nepriateľa.

Kresťan by mal byť vždy pripravený spolunažívať so všetkými ostatnými ľuďmi, stýkať sa s nimi a svojím prístupom im umožňovať priblížiť sa k Ježišovi Kristovi. Musí sa ochotne obetovať za všetkých blížnych, bez toho, že by medzi nimi robil rozdiely, bez toho, že by ich škatuľkoval a dával im visačky, ako keby šlo o nejaký tovar, alebo vypreparovaný hmyz. Kresťan sa nesmie oddeľovať od ostatných — bol by to úbohý a sebecký život: Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil všetkých (1 Kor 9, 22).

Keby sme vedeli žiť týmto spôsobom, keby sme dokázali preniknúť naše konanie semenom veľkodušnosti, túžby po porozumení a pokoji! Takto by vzrástla osobná nezávislosť človeka; každý jednotlivec by na seba bral zodpovednosť za úlohy, ktoré sú mu zverené v dočasných záležitostiach. Kresťan by dokázal obhajovať predovšetkým slobodu iných ľudí, aby potom mohol obhajovať aj svoju vlastnú. Mal by dostatok lásky na to, aby prijímal iných takých, akí sú — pretože každý bez výnimky sa borí so svojimi slabosťami a dopúšťa sa chýb — a s Božou milosťou a svojím jemnocitom im pomáhal prekonávať zlo, vytrhávať kúkoľ, aby sme sa mohli všetci navzájom podopierať a dôstojne žiť svoje človečenstvo a svoj stav človeka a kresťana.

Spojenie s Duchom Svätým

Žiť podľa Ducha Svätého znamená žiť z viery, nádeje a lásky; dovoliť Bohu, aby sme sa stali jeho vlastníctvom, aby od základu zmenil naše srdcia a urobil ich podľa svojej miery. Zrelý, hlboký a pevný kresťanský život je niečo, čo sa neimprovizuje, pretože je ovocím rastu Božej milosti v nás. Skutky apoštolov opisujú život prvotnej kresťanskej obce stručnou, ale výstižnou vetou: Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (Sk 2, 42).

Takto žili prví kresťania a takto máme žiť aj my: rozjímať o učení viery, až kým si ho úplne neosvojíme, stretávať sa s Kristom v Eucharistii, viesť osobný rozhovor — v modlitbe bez anonymity — tvárou v tvár k Bohu — toto všetko bude predstavovať najhlbšiu podstatu nášho konania. Ak ale tieto prostriedky chýbajú, potom azda možno hovoriť o učených úvahách, väčšej či menšej aktivite, pobožnosti či praktizovaní viery. Nemožno však hovoriť o autentickom kresťanskom živote, pretože chýba stotožnenie sa s Kristom, skutočná a živá účasť na Božom diele spásy.

Toto je učenie, ktoré sa vzťahuje na každého kresťana, pretože všetci sme rovnako povolaní k svätosti. Neexistujú kresťania druhej kategórie, povinní praktizovať iba nejakú zľahčenú verziu Evanjelia. Všetci sme prijali ten istý krst a hoci existuje široká škála rozličných darov a ľudských situácii, je len jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje Božie dary, je jedna a tá istá viera, je jedna a tá istá nádej, jedna je láska (Porov. 1 Kor 12, 4-6; 13, 1-13).

Môžeme teda na seba vzťahovať otázku vyslovenú Apoštolom Pavlom: Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? (1 Kor 3, 16), a prijať ju ako výzvu k osobnejšiemu a bezprostrednejšiemu styku s Bohom. Žiaľ, pre niektorých kresťanov je Tešiteľ Veľkým Neznámym: menom, ktoré sa síce vyslovuje, ale nie je to Niekto — jedna z troch osôb jediného Boha — nie je niekým, s kým možno hovoriť a z koho možno žiť.

Práve preto sa s ním musíme stýkať s vytrvalou jednoduchosťou a dôverou, ako nás to prostredníctvom liturgie učí Cirkev. Tak budeme lepšie spoznávať nášho Pána a súčasne si viac uvedomíme nesmierny dar, že sa môžeme nazývať kresťanmi: budeme vnímať všetku veľkosť a pravdu toho zbožštenia, tej účasti na Božom živote, o ktorej som sa už predtým vyjadroval.

Pretože Duch Svätý nie je umelec, ktorý do nás kreslí obraz Božskej podstaty, akoby on bol niečím iným, odlišným – toto nie je spôsob, ktorým by nás viedol k podobnosti s Bohom; on sám, ktorý je Boh a z Boha vychádza, vtláča svoju pečať do sŕdc, ktoré ho prijímajú, ako pečať do vosku, a tak dávajúc samého seba a svoju podobnosť, obnovuje prirodzenosť podľa krásy Božského vzoru a prinavracia človeku Boží obraz (Svätý Cyril Antiochijský, Thesaurus de sancta et consubstantiali Trinitate, 34 (PG 75, 609)).

Mária z nás robí bratov

Nemôžeme sa obracať na Máriu ako deti a pritom myslieť len na seba a na svoje vlastné problémy. Nemôžeme sa stýkať s Pannou Máriou, a pritom sa starať len o svoje osobné, sebecké starosti. Mária nás vedie k Ježišovi a Ježiš je primogenitus in multis fratribus (Rim 8, 29), prvorodený medzi mnohými bratmi. Spoznať Ježiša znamená uvedomiť si, že náš život nemôže mať iný zmysel, než dávať sa do služby druhým. Kresťan sa nemôže zdržovať len pri svojich osobných problémoch, lebo predmetom jeho starostlivosti musí byť celá všeobecná Cirkev a myšlienka na spásu všetkých duší.

A tak dokonca aj tie záležitosti, ktoré by sa dali považovať za veľmi súkromné či dôverné — ako napríklad starostlivosť o svoj duchovný rozvoj —, v skutočnosti nie sú osobné, pretože posväcovanie a apoštolát sú ako spojené nádoby. Musíme sa preto starať o rast nášho duchovného života a o rozvoj kresťanských cností, mysliac na dobro celej Cirkvi, lebo by sme nemohli konať dobro a dať iným spoznávať Krista, keby v nás nebolo úprimné úsilie o uskutočňovanie učenia Evanjelia.

Naše modlitby preniknuté týmto duchom — aj keď začínajú témami a predsavzatiami zdanlivo osobnými — budú nakoniec vždy smerovať k úvahám o službe iným ľuďom. A ak sa na tejto ceste necháme viesť za ruku Preblahoslavenou Pannou Máriou, ona sa pričiní, aby sme sa cítili bratmi všetkých ľudí: pretože všetci sme deťmi toho Boha, ktorého je ona Dcérou, Nevestou i Matkou.

Problémy našich blížnych majú byť aj našimi problémami. Kresťanské bratstvo musí byť zakorenené hlboko v našej duši, tak, že nám žiaden človek nebude ľahostajný. Mária, Ježišova matka, ktorá ho vychovala, ktorá sa o neho starala a sprevádzala ho počas jeho pozemského života a ktorá je s ním teraz na nebesiach, nám pomôže spoznať Ježiša, ktorý ide okolo nás a sprítomňuje sa nám v potrebách našich ľudských bratov.