Zoznam bodov

„Possumus!“ (Mt 20, 22) aj my môžeme s pomocou Božou vyhrať túto bitku. Vravím vám, že premeniť prácu na dialóg modlitby nie je ťažké. Stačí ju len ponúknuť Bohu a pustiť sa do diela: a Boh vás zaraz od toho okamihu počúva a povzbudzuje. Áno, staneme sa kontemplatívnymi dušami uprostred každodennej práce. Staneme sa nimi, pretože nás napĺňa istota, že On nás vidí a zároveň od nás žiada, aby sme sa premáhali: drobná obeta, úsmev pre človeka, ktorý obťažuje, to, že najskôr začneme s najmenej príjemnou, no naliehavejšou úlohou, dbanie na poriadok, vytrvalosť v práci, hoci by bolo oveľa jednoduchšie nechať ju tak, to, že neodložíme na zajtra to, čo by sme mali dokončiť dnes: a to všetko preto, len aby sme potešili Jeho, nášho Boha Otca! A možno si na svoj stôl alebo nejaké iné diskrétne miesto môžeš položiť kríž, ktorý nepúta pozornosť a ktorý bude slúžiť ako budík pre tvojho kontemplatívneho ducha. Kríž, učebnica pre tvoje srdce a tvoju myseľ, z ktorej sa budeš učiť lekcie služby.

Ak sa rozhodneš — bez toho, žeby si robil niečo zvláštne, alebo musel opúšťať tento svet — vydať sa pri svojej bežnej práci na cestu kontemplácie, ihneď pocítiš, že si Učiteľov priateľ, poverený úlohou otvoriť Božie cesty na zemi celému ľudstvu. Áno, svojou prácou prispeješ k rozšíreniu Kristovho kráľovstva na všetky kontinenty. A budú nasledovať, jedna za druhou, hodiny práce, ktorú obetuješ za ďaleké národy, rodiace sa pre vieru, za národy Východu, ktorým sa surovo bráni slobodne vyznávať vieru, za krajiny so starou kresťanskou tradíciou, v ktorých sa zdá, že Evanjelium už stratilo svoj lesk a ľudia sa zmietajú v nevedomosti… Akú veľkú hodnotu potom získava jedna hodina práce! To, že vydržíš pokračovať s rovnakým úsilím ešte chvíľku, ešte niekoľko minút, až dokým svoju úlohu neskončíš. Jednoducho a prakticky tak premeníš modlitbu na apoštolát, naliehavú potrebu srdca, ktoré bije narovnako s najsladším a milosrdným srdcom Ježiša, nášho Pána.

Zišli sme sa tu, consummati in unum! (Jn 17, 23), zjednotení v modlitbe a úmysloch, pripravení začať túto chvíľu rozhovoru s Pánom s obnovenou túžbou byť účinnými nástrojmi v jeho rukách. Pred sviatostným Ježišom — ako radostne vyznávam vieru v skutočnú prítomnosť Pána v Eucharistii! — modlitbou rozmnožte vo vašich srdciach túžbu rozniesť ich silný tlkot do všetkých končín zeme, až do posledného kútika tejto planéty, všade, kde by sa mohli nachádzať ľudia, čo by veľkoryso vydali svoj život službe Bohu a dušiam. Vďaka neopísateľnej skutočnosti spoločenstva svätých máme totiž všetci účasť — sme spolupracovníkmi, hovorí sv. Ján (Porov. 3 Jn, 8) — na úlohe šíriť Pánovu pravdu a pokoj.

Mali by sme sa zamyslieť nad tým, ako budeme práve my napodobňovať nášho Majstra; ak naozaj túžime rozšíriť Kristovo kráľovstvo, zastavme sa teda a pouvažujme, ako by sme sa priamo od Pána mohli naučiť niektorým cnostiam, ktoré by sa mali skvieť aj v našom živote.

Evanjeliová scéna pokračuje: „Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ…“ (Mt 22, 16). Všimnite si, s akou falšou ho oslovujú Učiteľ; tvária sa, že sú jeho obdivovateľmi a priateľmi, oslovujú ho ako autoritu, od ktorej očakávajú nejaké poučenie. Magister, scimus quia verax es (Mt 22, 16), vieme, že vždy vravíš pravdu… Aká bezcharakterná prešibanosť! Videli ste už niekedy väčšiu neúprimnosť? Dávajte si vo svete pozor. Nebuďte opatrnícki ani nedôverčiví, no na svojich pleciach by ste mali cítiť váhu stratenej ovečky, s ktorou býva v katakombách zobrazovaný Dobrý Pastier — a nie je to iba jedna osamotená duša, je to celá Cirkev, celé ľudstvo.

Ak na seba túto zodpovednosť veľkomyseľne vezmete, budete zároveň odvážnymi i rozvážnymi pri obraňovaní a hlásaní Božích práv. A potom, vďaka jednote konania vás mnohí budú považovať za učiteľov a budú vás tak aj nazývať, bez toho, aby ste sa o to usilovali; nehľadáme predsa pozemskú slávu. Nečudujte sa však, ak sa medzi tých, čo sa k vám priblížia, vmiesia aj takí, čo vám budú chcieť iba pochlebovať. Dobre si zapamätajte to, čo ste ma už veľakrát počuli opakovať: žiadne ohováranie, žiadne klebety, ani ľudské ohľady, ani „čo povedia ľudia“ a tým menej pokrytecké chvály nám nikdy nesmú zabrániť robiť to, čo máme.

Do hĺbky duše nás dojíma, keď pozorne počúvame slová sv. Pavla: „lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3).Dnes si to opäť raz pripomínam a rád by som to pripomenul i vám a všetkým ľuďom: lebo to je Božia vôľa, aby sme boli svätí.

Aby sme ostatným mohli prinášať pravý pokoj, aby sme zmenili svet, aby sme v ňom a skrze jeho skutočnosti hľadali Boha, nášho Pána, na to je nevyhnutná osobná svätosť. Keď hovorím s ľuďmi z rôznych krajín a z najrozmanitejších spoločenských prostredí, často sa ma pýtajú: A čo poviete nám, ženatým a vydatým? A čo nám, ktorí pracujeme na poli? A vdovám? A mladým?

Sústavne na to odpovedám, že mám iba jeden hrniec. A obvykle zdôrazňujem, že náš Pán Ježiš Kristus hlásal radostnú zvesť všetkým bez rozdielu. Jeden hrniec a jeden pokrm: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4, 34). Každého jedného Boh volá ku svätosti, od každého žiada, aby mal lásku: či už sme mladí alebo starí, slobodní alebo ženatí, zdraví či chorí, vzdelaní či nevzdelaní, nech pracujeme kdekoľvek, nech sme kdekoľvek. Existuje iba jediný spôsob, ako spoznávať Boha a rásť s ním v dôvernom priateľstve: stýkať sa s ním v modlitbe, hovoriť s ním a z celého srdca mu prejavovať svoju náklonnosť.