Zoznam bodov

Pokúšanie Krista

Pôstne obdobie nám pripomína štyridsať dní, ktoré Ježiš strávil na púšti ako prípravu na svoje roky verejného účinkovania, vrcholiace na kríži a v sláve Veľkej noci. Štyridsať dní modlitby a pokánia. A na ich záver dochádza k scéne, ktorú nám v čítaní svätej omše ponúka na zamyslenie dnešná liturgia: pokúšanie Krista (Porov. Mt 4, 1-11).

Je to scéna plná tajomstva, ktorú sa človek márne snaží pochopiť, keď Boh dáva príležitosť Zlému a nechá sa pokúšať. Môžeme však nad ňou rozjímať a prosiť Pána, aby nám dal spoznať ponaučenie, ktoré obsahuje.

Ježiš Kristus vystavený pokušeniam. Tradícia osvetľuje túto scénu úvahou, že náš Pán, aby nám dal príklad vo všetkom, chcel byť aj pokúšaný. A je to skutočne tak, veď Kristus bol opravdivý človek ako my všetci, okrem hriechu. Po štyridsiatich dňoch pôstu, keď snáď jediný pokrm, ktorý prijímal, boli byliny, korienky a trocha vody, Ježiš cíti hlad: skutočný hlad ako každý iný tvor. No keď mu diabol navrhuje, aby premenil kamene na chlieb, náš Pán nielenže odmietne pokrm, ktorý si jeho telo žiadalo, ale postaví sa aj proti omnoho väčšiemu pokušeniu: pokušeniu použiť božskú moc na vyriešenie — ak to tak môžeme povedať — svojho osobného problému.

V evanjeliách ste určite postrehli, že Ježiš nerobí zázraky vo svoj vlastný prospech. Premení vodu na víno pre novomanželov v Káne (Porov. Jn 2, 1-11), rozmnoží chlieb a ryby, aby nasýtil hladné zástupy (Porov. Mk 6, 33-46). Ale on si celé roky zarába na chlieb vlastnou prácou. A neskôr, keď putuje po izraelskej krajine, žije vďaka pomoci tých, čo ho nasledujú (Porov. Mt 27, 55).

Svätý Ján rozpráva, ako sa Ježiš po dlhej ceste zastavuje pri studni v Sychare a svojich učeníkov posiela nakúpiť do dediny jedlo; a keď potom vidí prichádzať Samaritánku, prosí ju o vodu, lebo sám si ju nemá čím nabrať (Porov. Jn 4, 4n). Jeho telo unavené po dlhej ceste pociťuje vyčerpanosť; inokedy zasa potrebuje obnoviť svoje sily v spánku (Porov. Lk 8, 23). Hľa, veľkodušnosť Pána, ktorý sa ponížil a plne prijal ľudskú prirodzenosť, ktorý nepoužíval svoju božskú moc, aby sa vyhol ťažkostiam a námahe, nás učí byť pevnými, milovať prácu a vážiť si ľudskú i božskú ušľachtilosť, ktorá ochutnáva všetky dôsledky sebaodovzdania sa.

Keď mu pri druhom pokušení diabol navrhuje, aby sa vrhol dolu z vrcholu chrámu, Ježiš opäť odmietne využiť svoju nadprirodzenú moc. Kristus totiž nehľadá márnu slávu, okázalosť a ľudskú komédiu, ktorá by Boha najradšej použila ako kulisu pre vlastnú dokonalosť. Ježiš Kristus chce plniť vôľu Otca bez toho, aby urýchľoval čas alebo predbiehal hodinu vykonania zázraku, a krok za krokom kráča po tvrdej ceste ľudí, po príjemnej ceste kríža.

Niečo veľmi podobné vidíme aj v treťom pokušení: ponúkajú sa mu kráľovstvá, moc, sláva. Diabol chce dať ľudskej ctižiadosti miesto, ktoré prináleží výlučne Bohu: sľubuje ľahký život tomu, kto sa pred ním a pred jeho idolmi vrhne na kolená. Náš Pán však navracia klaňanie jeho jedinému a pravému cieľu, k Bohu, a znovu potvrdí svoju vôľu slúžiť: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť (Mt 4, 10).

Nech je tento Ježišov postoj pre nás poučením. Za svojho pozemského života nechcel dokonca ani slávu, ktorá mu právom patrila: pretože hoci mal právo byť uctievaný ako Boh, prijal prirodzenosť sluhu, otroka (Porov. Flp 2, 6-7). Kresťan tak vie, že všetka sláva patrí Bohu a že nemôže využívať vznešenosť a veľkosť Evanjelia ako nástroj ľudských záujmov a ambícií.

Učme sa od Ježiša. Jeho postoj odmietania akejkoľvek ľudskej slávy je v dokonalom súlade s veľkosťou jeho jedinečného poslania: poslania milovaného Božieho Syna, ktorý sa vtelil, aby spasil ľudí; poslania, ktoré Otcova láska zahrnula starostlivosťou plnou nehy: Filius meus es tu, ego hodie genui te. Postula a me et dabo tibi gentes hereditatem tuam — Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy (Ž 2, 7).

Kresťan, ktorý nasleduje Krista a žije s postojom dokonalej adorácie Otca, takisto od Pána začuje slová láskyplnej starostlivosti: Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno (Ž 91⁹⁰, 14).

Ježiš sa vzoprel diablovi, kniežaťu tmy. A ihneď sa ukázalo svetlo, diabol.. ho opustil a prišli anjeli a posluhovali mu (Mt 4, 11). Ježiš v skúške obstál. V naozajstnej skúške, pretože, ako vraví svätý Ambróz, „nekonal ako Boh, ktorý používa svoju moc, (veď na čo by nám potom poslúžil jeho príklad?) ale ako človek využil prostriedky, ktoré sú nám všetkým spoločné.( Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 1, 4, 20 (PL 15, 1525))“.

Diabol s pokriveným úmyslom citoval slová Starého zákona: Lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách (Ž 91⁹⁰, 11). No Ježiš, odmietajúc pokúšať svojho vlastného Otca, prinavracia tejto biblickej pasáži jej pravý zmysel. A keď nadíde čas, ako odmena za jeho vernosť sa objavujú poslovia Boha Otca, aby mu posluhovali.

Stojí za to zamyslieť sa nad spôsobom, aký diabol používa voči nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi: argumentuje textami posvätných kníh, prekrúca a rúhačsky znetvoruje ich zmysel. Ježiš sa však nedá oklamať: Slovo, ktoré sa stalo telom dobre pozná Slovo Božie, napísané pre spásu ľudí a nie pre ich pomýlenie a záhubu. Z toho môžeme vyvodiť, že ten, čo je zjednotený s Kristom v láske, sa nikdy nenechá oklamať podvodníckou manipuláciou so Svätým písmom, lebo vie, že je pre diabla príznačné usilovať sa zmiasť svedomie kresťana používaním tých istých výrazov ako večná Múdrosť, a snažiť sa premeniť svetlo na tmu.

Rozjímajme teraz trochu bližšie nad prítomnosťou anjelov v Ježišovom živote, lebo tak lepšie pochopíme ich úlohu — ich anjelské poslanie — v celom živote človeka. Kresťanská tradícia nám anjelov strážcov opisuje ako veľkých priateľov, Bohom postavených po bok každého človeka, aby nás sprevádzali na našich cestách. Preto nás Pán aj pozýva, aby sme sa s nimi spriatelili a hľadali u nich útočište.

Cirkev tým, že nás povzbudzuje uvažovať o týchto udalostiach z Kristovho života, nám chce pripomenúť, že v Pôstnom období, keď vyznávame, že sme hriešnici plní úbohostí a potrebujúci očistenie, má svoje miesto aj radosť. Pretože pôst je časom udatnosti, ale zároveň i radosti. Mali by sme sa naplniť odvahou, lebo Božia milosť nám nebude chýbať: Boh ostane po našom boku a pošle svojich anjelov, aby boli našimi spoločníkmi na ceste, našimi rozvážnymi radcami a spolupracovníkmi vo všetkých našich snahách. In manibus portabunt te, no forte offendas ad lapidem pedem tuum — Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň (Ž 91⁹⁰, 12) — hovorí sa ďalej v žalme.

Musíme sa naučiť s anjelmi vychádzať. Obráť sa na nich v tejto chvíli a povedz svojmu Anjelovi strážcovi, že nadprirodzená voda Pôstu neobmyla tvoju dušu len tak bez stopy, ale že ju prenikla až do hĺbky vďaka pokore tvojho srdca. Pros ich, aby pred Pána predniesli tvoju dobrú vôľu, ktorú milosť nechala vzklíčiť z našej biedy ako ľaliu na hnojisku. Sancti Angeli, Custodes nostri: defendite nos in proelio, ut non pereamus in tremendo iudicio — Svätí anjeli, strážcovia naši, ochraňujte nás v boji, aby sme obstáli pri strašnom súde (Rímsky misál, zo staršej modlitby k svätému Michalovi).

Liturgia pôstneho obdobia niekedy naberá tragický podtón ako dôsledok rozjímania nad tým, čo pre človeka znamená odlúčiť sa od Boha. Tento záver však nemá posledné slovo. Posledné slovo patrí Bohu a je to slovo jeho vykupiteľskej a milosrdnej lásky, slovo o našom Božom detstve. Preto vám dnes so svätým Jánom opakujem: Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme (1 Jn 3, 1). Sme Božie deti, bratia vteleného Slova, o ktorom je napísané: V ňom bol život a život bol svetlom ľudí (Jn 1, 4). Deti svetla, bratia svetla — to sme. Nositelia jediného plameňa schopného zapáliť ľudské srdcia.

Predtým, než sa odmlčím a budem pokračovať vo Svätej omši, mal by sa teraz každý z nás zamyslieť nad tým, čo od neho Pán žiada, aké predsavzatia a aké rozhodnutia v ňom chce pôsobenie milosti vzbudiť. A keď si uvedomíte tie nadprirodzené i ľudské požiadavky odovzdania sa a boja, spomeňte si, že Ježiš Kristus je naším vzorom. Že Ježiš, ktorý je Bohom, dovolil, aby ho pokúšali, aby sme sa tak my naplnili nádejou a boli si istí víťazstvom. Lebo on bitky neprehráva a ak sa s ním zjednotíme, nikdy nebudeme porazení, naopak, budeme sa môcť nazývať a vskutku aj byť víťazmi: dobrými Božími deťmi.

Mali by sme žiť spokojne. Ja som spokojný, hoci, keď si robím osobné spytovanie svedomia, ktoré od nás tento liturgický čas pôstu žiada a pozerám sa na svoj život, dôvod na spokojnosť nemám. No predsa sa teším, lebo vidím, že Pán ma znovu hľadá, že stále zostáva mojím Otcom. Viem, že vy i ja, vďaka svetlu a pomoci milosti jasne uvidíme, čo všetko treba spáliť — a spálime to; čo všetko treba vykoreniť — a vykoreníme to; čoho všetkého sa treba vzdať — a aj sa toho vzdáme.

Nie je to ľahká úloha. Máme však k dispozícii jasný ukazovateľ, a to skutočnosť, ktorú by sme nemali a ani nemôžeme stratiť: že Boh nás miluje. A tak dovolíme Duchu Svätému, aby v nás pôsobil a očistil nás, a my sme tak mohli objať Božieho Syna na kríži, a vstať z mŕtvych spolu s ním, pretože radosť zmŕtvychvstania má svoje korene na kríži.

Panna Mária, Matka naša, auxilium christianorum, refugium peccatorum — Pomocnica kresťanov, Útočisko hriešnikov, prihováraj sa za nás u svojho Syna, aby nám zoslal Ducha Svätého, ktorý prebudí v našich srdciach rozhodnutie vykročiť pevným a istým krokom a ktorý až na dne našej duše nechá zaznieť volanie, čo naplnilo pokojom jedného z prvých kresťanských mučeníkov: „Veni ad Patrem — Poď, vráť sa k Otcovi (Sv. Ignác Antiochijský, Epistola ad Romanos, 7, 2 (PG 5, 694))“, ktorý ťa očakáva.

Neustály boj

Boj kresťana sa nikdy nekončí, pretože vnútorný život, to znamená stále začínať a znovu začínať; vnútorný život bráni tomu, aby sme sa pyšne považovali za dokonalých. Na tejto ceste nevyhnutne narazíme na mnohé ťažkosti; pretože keby sme sa s nimi nestretávali, neboli by sme stvoreniami z mäsa a kostí. Vždy budeme mať čo do činenia s vášňami, ktoré nás budú sťahovať dolu, a vždy sa budeme musieť brániť proti ich — raz väčším a raz menším —prudkým vzplanutiam.

Nemalo by nás prekvapovať, ak na tele i na duši pocítime osteň pýchy, zmyselnosti, závisti, lenivosti a túžby podrobovať si iných. Je to dávne zlo, systematicky utvrdzované našou osobnou skúsenosťou; je to východiskový bod a  obvyklé prostredie na to, aby sme náš beh do Otcovho domu v tomto vnútornom športe vyhrali. Preto svätý Pavol poúča: Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý (1 Kor 9, 26-27).

Aby sa do tohto zápasu pustil, alebo v ňom pokračoval, kresťan nemôže čakať na vonkajšie znamenia alebo dobrú náladu. Vnútorný život nie je vec pocitov, ale vec Božej milosti a vôle, je vecou lásky. Všetci učeníci boli schopní nasledovať Krista v deň jeho triumfu v Jeruzaleme, no takmer všetci ho opustili v hodine jeho potupnej smrti na kríži.

Pravá láska si totiž vyžaduje statočnosť, vernosť, srdce pevne zakotvené vo viere, nádeji a láske. Len bezobsažná ľahkomyseľnosť rozmarne mení predmet svojej túžby — to však už nie je láska, ale sebecká kompenzácia. Kde je láska, tam je aj rozhodná vôľa: schopnosť odovzdať sa, obetovať sa, zriekať sa. A uprostred utrpenia a protivenstiev nachádzame šťastie a radosť. Radosť, ktorú nám nič a nikto nemôže vziať.

V tomto zápase lásky by nás nemali znechutiť pády, akokoľvek veľké by boli, ak sa budeme utiekať k Bohu vo sviatosti pokánia s kajúcnosťou a pevným predsavzatím polepšiť sa. Kresťan nemôže byť maniackym lovcom nepoškvrnených pracovných výkazov. Nášho Pána Ježiša Krista síce dojíma nevinnosť a vernosť Jána, ale rovnako ho pohol aj Peter ľútosťou po svojom páde. Ježiš má pochopenie pre našu slabosť a priťahuje nás k sebe akoby po naklonenej rovine, túžiac, že sa budeme snažiť posunúť sa každý deň o trochu vyššie. Hľadá nás, ako hľadal učeníkov z Emáuz, keď im vyšiel v ústrety; alebo ako hľadal Tomáša, ktorému ukázal otvorené rany na svojich rukách a svojom boku a vyzval ho, aby sa ich dotkol. Ježiš Kristus vždy očakáva, že sa k nemu vrátime práve preto, lebo pozná našu slabosť.