Zoznam bodov

Druhým nepriateľom, píše svätý Ján, je žiadostivosť očí, prvotná chamtivosť, ktorá nám dovoľuje oceňovať len to, čoho sa môžeme dotknúť. Oči akoby prilepené k časným veciam sú očami neschopnými objavovať nadprirodzené skutočnosti. Slová Svätého písma sa teda môžu vzťahovať na prehnanú túžbu po pozemských dobrách, ale aj na deformáciu, ktorá nás núti dívať sa na všetko okolo — na druhých ľudí, na životné podmienky nášho života i našej doby — čisto ľudským pohľadom.

Oči duše sa otupia; rozum sa považuje za schopný všetko pochopiť a vystačiť si aj bez Boha. Je to jemné pokušenie, odvolávajúce sa na dôstojnosť ľudského rozumu, ktorý náš nebeský Otec Boh dal človeku, aby ho spoznával a miloval slobodne. Zmietaný týmto pokušením, rozum sa považuje za stred vesmíru a opäť sa opája oným budete ako Boh (Gn 3, 5), a plný lásky k sebe sa odvracia od Božej lásky.

Týmto spôsobom môžeme ľahko padnúť do rúk tretieho nepriateľa: pýchy života, superbia vitae. Nejde pri tom len o prchavé myšlienky márnivosti alebo egoizmu, ale o celkovú povýšenosť. Neklamme sa. Je to najhoršie zlo a pôvod všetkých bludných ciest. Neustále musíme bojovať proti pýche, lebo nie nadarmo ktosi výstižne poznamenal, že táto vášeň zomiera až deň po smrti každého človeka. Je to nadradenosť farizeja, ktorého Boh nemôže ospravedlniť, pretože v ňom naráža na bariéru jeho sebestačnosti. Je to arogancia, ktorá vedie k pohŕdaniu inými ľuďmi, k ich ovládaniu a k zlému zaobchádzaniu s nimi; lebo ak príde pýcha, príde aj hanba (Prís 11, 2).

Nezabúdajte, že občas sa medzi manželmi nedá vyhnúť sporom. Pred deťmi sa však nikdy nehádajte: jednak by tým trpeli, a potom by sa pridali sa na stranu jedného z vás, čím by mohli nevedomky prispieť k prehĺbeniu vašej nejednoty. Spory, ak nim nedochádza príliš často, sú tiež prejavom lásky, ba dokonca takmer potrebou. Príležitosť na ne — nie dôvod — sa naskytne, keď manžel príde domov unavený z práce, a keď je žena vyčerpaná (dúfajme, že nie unudená) potom, čo musela celý deň bojovať s deťmi a domácnosťou, a často aj so svojou vlastnou, nie vždy stálou povahou. Hoci vy ženy, ak chcete, dokážete byť charakterovo pevnejšie než muži.

Vyhýbajte sa pýche, ktorá je najväčším nepriateľom vášho manželského života: vo vašich drobných hádkach nik z vás dvoch nemá pravdu. Ten, čo sa dokáže lepšie ovládnuť a zachovať pokoj, nech povie zopár slov na dočasné upokojenie zlej nálady. A neskôr — medzi štyrmi očami — si to vybavte, veď sa zase hneď uzmierite.

Vy manželky by ste sa mali zamyslieť, či tak trochu nezanedbávate svoj zovňajšok, pretože ako hovorí jedno príslovie, upravená žena odťahuje svojho muža od cudzích vrát. Povinnosť vyzerať pekne ako v čase zásnub je stále aktuálna a navyše vychádza z princípu spravodlivosti, lebo patríte svojmu mužovi, pričom on tiež nesmie zabúdať na to isté: že je váš a že po celý život má byť k vám nežný a láskavý ako keď bol váš snúbenec. Bolo by zlým znamením, keby ste sa pri čítaní týchto riadkov ironicky usmievali; bol by to zjavný dôkaz toho, že vaša manželská láska sa premenila na chladnú nevšímavosť.

Prednedávnom som obdivoval istý mramorový reliéf, znázorňujúci klaňanie sa troch kráľov Božiemu Dieťaťu. Tento reliéf bol orámovaný ďalšími postavami: štyrmi anjelmi, z ktorých každý bol zobrazený s jedným symbolom: diadémom, zemeguľou korunovanou krížom, mečom a žezlom. Takýmto umeleckým stvárnením pomocou známych znakov sa dá priblížiť udalosť, čo si dnes pripomíname, keď sa niekoľkí učenci — podľa tradície králi — prišli pokloniť Dieťaťu, na ktoré sa predtým dopytovali v Jeruzaleme: Kde je ten novonarodený židovský kráľ? (Mt 2, 2).

Táto otázka súri i mňa, a hľadím na Ježiša uloženého v jasliach (Lk 2, 12), na mieste určenom len pre zvieratá. Kde je, Pane, tvoj kráľovský majestát, kde je koruna, meč, žezlo? Patria mu, a on ich nechce; kraľuje zavinutý v plienkach. Je bezmocným kráľom, ktorý sa nám ukazuje ako malé bezbranné dieťa. Ako si nespomenúť na slová Apoštola, keď napísal: zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 7).

Náš Pán prijal ľudské telo, aby nám ukázal Otcovu vôľu. A hľa, hneď od kolísky nás poúča. Ježiš Kristus nás hľadá — skrze povolanie, ktoré je povolaním k svätosti —, aby sme spolu s ním dovŕšili vykúpenie. Zamyslime sa na nad jeho prvým poučením: spolupracovať na vykúpení neznamená triumfovať nad svojimi blížnymi, ale prekonávať samých seba. Tak ako Kristus sa musíme pokoriť a považovať sa za služobníkov iných, aby sme ich priviedli k Bohu.

Tak teda, kde je Kráľ? Nie je to potom azda tak, že Ježiš túži kraľovať predovšetkým v srdci, v tvojom srdci? Preto sa stáva Dieťaťom, lebo veď kto by nemal rád takého malého človiečika? Kde je Kráľ? Kde je Kristus, ktorého sa Duch Svätý snaží sformovať v našej duši? Nemôže byť v pýche, ktorá nás oddeľuje od Boha, nemôže byť v nedostatku lásky, ktorá nás izoluje od ostatných. Tam Kristus byť nemôže, tam sa človek ocitá sám.

Pri nohách Dieťaťa Ježiša, kráľa bez vonkajších znakov svojej kráľovskej dôstojnosti, môžete v deň Zjavenia Pána povedať: Pane, odstráň pýchu z môjho života; znič moje sebectvo, moju túžbu po presadzovaní seba a po nadraďovaní sa nad druhými. Daj, aby podstatou mojej osobnosti bolo stotožnenie sa s tebou.

Liečivá masť na oči

Hriech farizejov nespočíval v tom, že nevideli v Kristovi Boha, ale v tom, že sa dobrovoľne uzavreli do seba; že nedovolili Ježišovi, ktorý je svetlo, aby im otvoril oči (Porov. Jn 9, 39-41). Takáto tvrdošijnosť sa potom bezprostredne premieta na živote a vzťahoch s našimi blížnymi. Farizej, ktorý sám seba považuje za svetlo a ktorý nepripustí, aby mu Boh otvoril oči, je ten istý, čo sa k svojmu blížnemu správa povýšenecky a nespravodlivo: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik (Lk 18, 11) – modlí sa. A keď slepý od narodenia nástojí na tom, že sa chce držať pravdy o svojom zázračnom uzdravení, urazia ho: Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?! A vyhnali ho von (Jn 9, 34).

Medzi tými, čo nepoznajú Krista, je veľa čestných ľudí, ktorí sa vďaka základnej ohľaduplnosti dokážu správať s citom: sú úprimní, srdeční, vychovaní. Ak ani oni, ani my nebudeme brániť Kristovi, aby vyliečil slepotu, ktorá ešte stále zakrýva naše oči; ak dovolíme, aby Pán na ne naniesol blato, ktoré sa v jeho rukách mení na liečivú masť, pochopíme časné a vytušíme večné skutočnosti v novom svetle, vo svetle viery: získame čistý pohľad.

Toto je kresťanské povolanie: plnosť lásky, ktorá je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží (1 Kor 13, 4-7).

Kristova láska nie je iba náklonnosťou vo vzťahu k blížnemu a neobmedzuje sa len na záľubu v ľudomilnosti. Láska, ktorú Boh vlieva do duše, pretvára zvnútra náš rozum a vôľu: kladie nadprirodzený základ pre priateľstvo a radosť z konania dobra.

Poďme teraz rozjímať nad scénou uzdravenia chromého, ktorú nám rozprávajú Skutky apoštolov. Peter a Ján vystupujú do chrámu a keď prechádzajú popri chrámovej bráne, nájdu tam sedieť človeka, chromého od narodenia. Všetko pripomína oné uzdravenie slepého. Lenže teraz si však už učeníci nemyslia, že nešťastie spôsobili osobné hriechy chromého alebo chyby jeho rodičov. Povedia mu: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď! (Sk 3, 6). Predtým šírili nepochopenie, teraz milosrdenstvo; predtým nerozvážne posudzovali, teraz v Pánovom mene zázračne uzdravujú. Vidíte, vždy je to Kristus, ktorý ide okolo! Kristus, ktorý je ešte stále tu, ktorý prechádza ulicami a námestiami sveta prostredníctvom svojich učeníkov — kresťanov: vrúcne ho prosím, aby prešiel dušou niektorých z tých vás, ktorí ma v tejto chvíli počúvate.

Keď uvažujeme nad dôstojnosťou poslania, ku ktorému nás Boh povoláva, v ľudskej duši sa môže zrodiť domýšľavosť a pýcha. To je ale falošné ponímanie kresťanského povolania, ktoré zaslepuje a spôsobuje, že zabúdame, že sme stvorení z hliny; že sme len prach a bieda. Pamätajme, že zlo nie je len vo svete, okolo nás, ale že je v nás samotných, že sa zahniezdilo v našich vlastných srdciach, a preto sme schopní podlostí a sebectva. Len Božia milosť je pevná skala: my sme piesok, iba sypký piesok.

Keď sa ohliadneme na dejiny ľudstva, alebo aj na súčasný stav sveta, s bolesťou pozorujeme, že po dvadsiatich storočiach je ešte stále málo tých, čo sa nazývajú kresťanmi, a tí, ktorí sa týmto názvom honosia, sú toľkokrát svojmu povolaniu neverní. Pred rokmi mi jeden človek, ktorý nemal zlé srdce, no nebol veriaci, ukázal mapu sveta a povedal: Tu vidíte drvivú porážku Krista. Toľko storočí snáh, aby sa jeho učenie dostalo do ľudských duší, a pozrite sa na výsledok: kresťanov niet.

Ani dnes nechýbajú takí, ktorí takto rozmýšľajú. Lenže Kristus neutrpel porážku: jeho slovo a jeho život neprestajne obohacujú tento svet. Kristovo dielo, úloha, ktorú mu zveril jeho Otec, sa uskutočňuje stále; jeho sila preniká dejinami, prináša pravý život, a keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh všetko vo všetkom (1 Kor 15, 28).

Pri uskutočňovaní tejto úlohy vo svete z nás Boh chcel urobiť svojich spolupracovníkov, chcel podstúpiť riziko našej slobody. Do hĺbky duše ma dojíma pohľad na novonarodeného Ježiša v Betleheme: bezbranné, bezmocné dieťa, neschopné akéhokoľvek odporu. Boh sa odovzdáva do rúk ľudí, približuje sa nám, znižuje sa na našu úroveň.

Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 6-7). Boh prijíma skutočnosť našej slobody, našej nedokonalosti, našej biedy. Dovolí, aby jeho Božské poklady boli uložené v nádobách z hliny, aby sme ich dávali spoznávať aj iným, v zmesi ľudskej slabosti a Božej moci.