Zoznam bodov

Poďme teraz na chvíľu zauvažovať nad textami dnešnej Svätej omše, z utorka Veľkého týždňa, aby sme vedeli rozlíšiť správne „byť rovným Bohu“ od nesprávneho „byť ako Boh.“ Budeme hovoriť o pokore, pretože pokora je cnosť, ktorá nám pomáha spoznať ako našu úbohosť, tak zároveň aj našu veľkosť.

Ľudská bieda je až príliš do očí bijúca. Nemám teraz na mysli našu prirodzenú obmedzenosť: mnoho veľkých projektov, o ktorých človek sníva, sa nikdy neuskutoční hoci len pre nedostatok času. Mám na mysli to, čo robíme zle, naše pády, pochybenia, ktorým by sme sa mohli vyhnúť a nevyhneme sa. Neustále pociťujeme našu osobnú nedokonalosť. Niekedy sa však zdá, akoby sa to všetko spojilo a slabosť sa prejavuje neobyčajne výrazne; je to preto, aby sme si uvedomili, ako málo znamenáme. Čo v takom prípade robiť?

Expecta Dominum (Ž 26, 14), dúfaj v Pána a buď statočný, ži z nádeje, radí nám Cirkev, v láske a viere. Viriliter age (Ž 26, 14), správaj sa ako muž. Čo na tom záleží, že sme stvorení z hliny, keď máme svoju nádej v Bohu? A ak človek niekedy padne alebo zaostane — nie je nutné, aby sa to stalo — môže dostať liek, ako sa to normálne deje v bežnom živote, keď ide o naše telesné zdravie. A  začať odznova!

„Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1 Pt 5, 5),učí sv. apoštol Peter. V žiadnom čase, v žiadnom ľudskom postavení neexistuje iná cesta, aby sme žili Boží život, než je cesta pokory. Teší sa Boh z nášho pokorenia? Nie. Čo by dosiahol naším ponížením ten, ktorý všetko stvoril a ktorý ochraňuje a riadi všetko, čo existuje? Boh si praje jedine našu pokoru, praje si, aby sme sa vyprázdnili od seba samých a mohol nás tak naplniť on; chce, aby sme mu nekládli prekážky, aby sa — ľudsky povedané — do nášho úbohého srdca vošlo viac jeho milosti. Pretože Boh, ktorý nás povzbudzuje k pokore, je ten istý, čo mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu (Fil 3, 21). Náš Pán nás robí svojimi, zbožšťuje nás tým, že nás robí rovnými sebe.

Pokora a radosť

„Zachráň ma pred zločincom a neverným človekom“ (Ž 42, 1).Text omše nám znovu hovorí o tom správnom „byť rovným Bohu,“ stavia nám pred oči, z akého zlého cesta sme utvorení a pripomína všetky zlé sklony. A potom prosí: emitte lucem tuam, zošli nám svoje svetlo a svoju pravdu, ony nech ma sprevádzajú a privedú na tvoj svätý vrch (Ž 42, 3). Nemusím vám ani hovoriť, aký dojatý som bol, keď som tieto slová medzispevu čítal.

Ako máme konať, aby sme dosiahli ono „byť rovní Bohu?“ V Evanjeliu sa dočítame, že Ježiš nechcel ísť do Judey, lebo Židia ho chceli zabiť (Jn 7, 1). Ten, ktorý by iba želaním svojej vôle mohol odstrániť nepriateľov, používal ľudské prostriedky. Ten, ktorý bol Bohom a ktorého jediné rozhodnutie stačilo na to, aby sa zmenili okolnosti, nám zanechal nádherné ponaučenie: nešiel do Júdska. „Jeho bratia mu povedali: Odíď odtiaľto a choď do Judey, aby aj tvoji učeníci videli, aké skutky konáš!“ (Jn 7, 3).Chceli, aby urobil zázrak. Vidíte? Vidíte, že toto je lekcia správneho a nesprávneho „byť rovným Bohu?“

Byť rovným Bohu — na teba sa spoľahnú tí — spieva sa v ofertóriu — čo tvoje meno poznajú, veď ty, Pane, neopúšťaš tých, čo ťa hľadajú (Ž 9, 11). A naša zdrôtovaná hlinená nádoba sa naplní radosťou, pretože On nezabúda na nárek bedárov (Ž 9, 13), na volanie pokorných.

Stačí niekoľko prejavov lásky Boha, ktorý sa vteľuje a jeho veľkomyseľnosť sa dotkne našej duše, zapáli nás a jemne nás povedie ku kajúcej bolesti nad naším zlým a častokrát egoistickým správaním. Ježiš Kristus sa nebránil tomu, aby sa ponížil a tak nás z našej úbohosti pozdvihol do dôstojnosti Božích detí, svojich bratov. Ty a ja sa naopak neraz hlúpo pyšníme schopnosťami a talentami, ktoré sme dostali, až si z nich spravíme piedestál a z neho sa vyvyšujeme nad ostatných, akoby zásluhy za skutky, ktorých dokonalosť je značne relatívna, boli jedine naše. „Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7).

Keď budeme uvažovať nad tým, ako sa Boh celkom odovzdal a ponížil — vravím to preto, aby sme o veci rozjímali a každý sám pritom myslel na seba — potom sa chvastúnstvo a domýšľavosť pyšného javia ako strašný hriech, lebo jeho počínanie je presným opakom vzoru, ktorý nám Ježiš Kristus ukázal svojim príkladom. Dobre o tom popremýšľajte: On, ktorý je Bohom, sa pokoril. A človek, pyšný na vlastné „ja“, sa snaží povyšovať za každú cenu a nechce si priznať, že je stvorený iba z nedobrej hliny.