Zoznam bodov

Niečo podobné sa stalo aj s nami. Bez veľkej námahy by sme v našej rodine, medzi priateľmi a známymi — ak už nemáme hovoriť o obrovskej panoráme sveta — mohli nájsť toľko iných ľudí, ktorí by boli oveľa schopnejší než my prijať Kristovo povolanie. Oveľa jednoduchší, múdrejší, vplyvnejší, dôležitejší, vďačnejší a veľkorysejší.

Keď sa nad tým zamýšľam, cítim sa zahanbene. Ale som si tiež vedomý, že naša ľudská logika nie je schopná vysvetliť skutočnosti týkajúce sa poriadku milosti. Boh si obyčajne volí slabé nástroje, aby sa jasne ukázalo, že dielo je jeho. Svätý Pavol si s chvením spomína na svoje povolanie: A poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne. Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev (1 Kor 15, 8-9). Takto píše Šavol z Tarzu, človek, ktorého osobnosť a energickosť nás v priebehu dejín napĺňajú stále rastúcou úctou.

Bez toho, že by z našej strany išlo o nejaké zásluhy, som vám vravieval, že základ nášho povolania tkvie v uvedomení si vlastnej úbohosti a v poznaní, že svetlo viery, ktoré osvecuje našu dušu, dobročinná láska, ktorou milujeme, a nádej, ktorá v nás udržiava túžbu po Bohu, sú nezaslúženými Božími darmi. Nerásť v pokore by preto znamenalo stratiť zo zreteľa cieľ Božieho vyvolenia: ut essemus sancti — osobnú svätosť.

Až na základe pokory sa dá teraz pochopiť celý zázrak Božieho povolania. Ruka Krista nás vybrala z pšeničného poľa; rozsievač zviera vo svojej prebodnutej dlani priehrštie pšenice. Zrno sa skropí a nasiakne Kristovou krvou. Napokon Pán túto pšenicu rozhodí do vzduchu, aby sa skrz odumretie stala životom a padnutím do zeme bola schopná priniesť znásobenú úrodu zlatých klasov.

Keď prídu Vianoce, vždy rád zotrvávam v kontemplácii zobrazení malého Ježiška. Tieto figúrky stelesňujúce Pána, ktorý sa pokoruje mi pripomínajú, že Boh nás volá; že on, Všemohúci, sa nám chcel zjaviť ako niekto bezmocný, ako niekto, kto chce byť závislý od ľudí. Z betlehemských jaslí Kristus mne i tebe hovorí, že nás potrebuje, a volá nás ku kresťanskému životu bez výhrad, k životu odovzdanosti, práce a radosti.

Nikdy nedosiahneme pravý vnútorný optimizmus, ak nebudeme Ježiša skutočne nasledovať, ak nebudeme, ako on, pokorní. Znovu naliehavo opakujem: videli ste, kde sa ukrýva veľkosť Boha? V jasliach, v plienkach, v maštali. Vykupiteľská účinnosť nášho života sa môže rozvíjať len vďaka pokore, keď prestaneme myslieť na seba samých a pocítime zodpovednosť za pomoc iným.

Občas sa stáva, a to aj medzi dobromyseľnými dušami, že vyvolajú osobné konflikty, ktoré prerastú do vážnych starostí, no v skutočnosti nemajú žiaden reálny základ. Ich pôvod tkvie v nedostatočnom sebapoznaní, ktoré vedie k pýche: keď sa túžime stať stredobodom pozornosti a dostať uznanie od všetkých; keď máme sklon zariadiť veci tak, aby sme nevyzneli v zlom svetle; keď sme neochotní ihneď sa po vykonaní dobra stiahnuť do úzadia; keď túžime po osobnej istote. A tak mnohé duše, ktoré by sa mohli tešiť úžasnému pokoju, ktoré by mohli zakúšať nesmiernu radosť, sa kvôli pýche a domýšľavosti stávajú nešťastnými a duchovne neplodnými.

Kristus bol pokorný srdcom (Porov. Mt 11, 29). Počas svojho života na zemi nevyžadoval pre seba nič mimoriadne, nijaké výsady. Začal tým, že hneď na začiatku, a s krajnou prirodzenosťou ako všetci ľudia, strávil deväť mesiacov v lone svojej Matky. Pán veľmi dobre vedel, že ho ľudstvo naliehavo potrebuje a aj sám veľmi túžil prísť na zem a zachrániť všetky duše, no nepredbiehal svoj čas. Prišiel v svoju hodinu, ako prichádzajú na svet ostatní ľudia. Od počatia až po narodenie si nikto okrem svätého Jozefa a svätej Alžbety nevšimol ten zázrak, že Boh prichádza, aby prebýval medzi ľuďmi.

Jeho narodenie bolo obklopené obdivuhodnou jednoduchosťou: Pánov príchod bol nenápadný, nikým nepoznaný. Na zemi sa na tomto božskom dobrodružstve zúčastnili iba Mária a Jozef, a až potom pastieri, ktorým to anjeli zvestovali; a neskôr i mudrci z Východu. Takto došlo k transcendentálnej udalosti, ktorou sa spojilo nebo so zemou a Boh s človekom.

Ako je možná taká tvrdosť srdca, čím to je, že sme si na tieto udalosti zvykli ako na samozrejmosť? Boh sa ponížil, aby sme sa my mohli priblížiť k nemu a na jeho láskou mohli odpovedať našou láskou, a aby sa naša sloboda sklonila nielen pred majestátom jeho moci, ale aj pred nádherou jeho pokory.

Hľa, veľkosť Dieťaťa, ktoré je Bohom! Jeho Otcom je Boh, ktorý stvoril nebo i zem, a on je tam, v jasliach, quia non erat eis locus in diversorio (Lk 2, 7), lebo pre Pána všetkého, čo je stvorené, sa na zemi nenašlo iné miesto.

Už sme o tejto téme hovorili dosť pri iných príležitostiach, no dovoľte mi znovu nástojiť na prirodzenosti a jednoduchosti života svätého Jozefa, ktorý sa nijako neodďaľoval od svojich krajanov a ani vo vzťahu k nim nestaval nijaké zbytočné bariéry.

Preto — hoci by to snáď bolo v niektorých momentoch alebo situáciách vhodné — obvykle nerád hovorím o katolíckych robotníkoch, katolíckych inžinieroch, katolíckych lekároch atď., ako keby šlo o nejakú triedu v rámci daného rodu, a ako keby katolíci tvorili akúsi skupinku oddelenú od ostatných, vytvárajúcu dojem, že medzi kresťanmi a zvyškom ľudstva existuje nejaká priepasť. Hoci rešpektujem opačný názor, aj tak si myslím, že je oveľa vhodnejšie hovoriť o robotníkoch, ktorí sú katolíkmi, alebo o katolíkoch, ktorí sú robotníkmi; o inžinieroch, ktorí sú katolíkmi, alebo o katolíkoch, ktorí sú inžiniermi. Pretože veriaci človek, ktorý vykonáva duševnú, odbornú alebo manuálnu prácu, je a cíti sa byť spojený s ostatnými, je rovnaký ako oni, s tými istými právami a povinnosťami, s tou istou túžbou zlepšovať sa, s tou istou snahou čeliť spoločným problémom a nachádzať ich riešenia.

Katolík s týmito predpokladmi bude vedieť premieňať svoj každodenný život na svedectvo viery, nádeje a lásky, svedectvo prosté a normálne, bez potreby okázalých prejavov, poukazujúc tak jednotou svojho života na dôležitosť stálej prítomnosti Cirkvi vo svete, keďže všetci katolíci sú sami Cirkvou, a plnoprávnymi členmi jediného Božieho ľudu.

Niekto sa možno opýta, ako môže toto poznanie ďalej odovzdávať ostatným. Na to vám odpoviem: s prirodzenosťou, s jednoduchosťou, tak, že aj naďalej budete žiť ako žijete, uprostred sveta, naplno sa venovať vašej profesionálnej práci a starostlivosti o svoju rodinu, zúčastňovať sa na ušľachtilých ľudských snaženiach, rešpektovať legitímne právo a legitímnu slobodu každého jednotlivca.

Uplynulo už takmer tridsať rokov odvtedy, čo Boh vložil do môjho srdca túžbu prinášať ľuďom každého stavu, postavenia či povolania učenie, podľa ktorého každodenný život môže byť svätý a naplnený Bohom, a že Boh nás volá, aby sme posväcovali bežné záležitosti vo svojom živote, lebo tam sa nachádza kresťanská dokonalosť. Keď budeme kontemplovať Máriin život, ešte raz sa nad tým zamyslime.

Nezabúdajme, že skoro všetky dni, ktoré Matka Božia strávila na zemi, prebiehali veľmi podobným spôsobom ako dni iných miliónov žien starajúcich sa o svoju rodinu, výchovu detí, domáce práce. Mária posväcuje aj to najmenšie, to, čo mnohí mylne považujú za bezvýznamné a bezcenné: každodennú prácu, drobné prejavy pozornosti milovaným osobám, rozhovory a návštevy príbuzných a priateľov. Požehnaná to normálnosť, ktorá môže byť naplnená takou veľkou Božou láskou!

Práve o tomto je Máriin život, o jej láske. O láske dovedenej až do krajnosti, až do úplného zabudnutia na seba samú, spokojnú s tým, že je tam, kde ju chce mať Boh a svedomito plniacu jeho vôľu. Preto ani jej najmenšie gesto nikdy nie je rutinné, ale vždy sa ukáže byť zmysluplné. Mária, naša Matka, je pre nás príkladom i cestou. Musíme sa snažiť byť ako ona, v konkrétnych podmienkach, ktoré nám Boh určil pre náš život.

Ak budeme takto postupovať, dáme tým, čo nás obklopujú, svedectvo prostého a normálneho života, s chybami a nedostatkami, ktoré sú človeku vlastné, no predsa však uceleného. A keď budú iní ľudia vidieť, že žijeme takým istým životom ako oni, budú sa pýtať: Ako je možné, že máte v sebe toľko radosti? Odkiaľ beriete silu, aby ste prekonali sebectvo a pohodlnosť? Kto vás učí pochopeniu, čistému spolunažívaniu a odovzdanosti, službe ostatným?

To je chvíľa, keď im môžeme odhaliť božské tajomstvo kresťanského života: hovoriť s nimi o Bohu, o Kristovi, o Duchu Svätom, o Márii. Je to chvíľa, keď sa môžeme pokúsiť sprostredkovať im — hoci len našimi úbohými slovami — to bláznovstvo Božej lásky, ktoré milosť vliala do našich sŕdc.