Zoznam bodov

Obyčajná cesta

Hovorili sme o prirodzených ľudských cnostiach. Možno niekto z vás príde s otázkou: keď sa ale budeme takto správať, nevzdialime sa normálnemu prostrediu, nebude to čosi cudzie každodennému svetu? Nie. Nikde nie je napísané, že kresťan by mal byť cudzincom vo vlastnom svete. Náš Pán Ježiš Kristus vzdal svojimi skutkami a slovami chválu inej ľudskej cnosti, ktorá mi je osobne veľmi milá: tou cnosťou je prirodzenosť, jednoduchosť.

Spomeňte si, ako náš Pán prichádza na svet: ako všetci ľudia. Svoje detstvo a mladosť prežil v malej palestínskej dedinke ako jeden z jej obyvateľov. V rokoch jeho verejného pôsobenia sa neustále odráža obyčajný život prežitý v Nazarete. Hovorí o práci, stará sa o odpočinok svojich učeníkov (Porov. Mk 6, 31), všetkým vychádza v ústrety a nevyhýba sa rozhovoru s nikým, dôrazne dohovára tým, čo ho nasledovali, aby nebránili deťom prichádzať k nemu (Porov. Lk 18, 16). Hádam aj preto, vedený spomienkou na detské roky, si vyberie prirovnanie o deťoch hrajúcich sa na námestí. (Porov. Lk 7, 32).

Nie je toto všetko úplne normálne, prirodzené, prosté? Vari nemôžeme žiť obyčajný život? Stáva sa, že ľudia si obvykle zvyknú na to, čo je prosté a obyčajné a podvedome vyhľadávajú to, čo je okázalé a vyumelkované. Určite ste sa s tým stretli i vy: niekto, napríklad, vychvaľuje krásu čerstvo narezaných ruží, s jemnými a voňavými lupeňmi. A odrazu počuť komentár: „Veď vyzerajú ako nejaká handra!“

Prirodzenosť a jednoduchosť sú dve úžasné ľudské cnosti, ktoré robia človeka schopným prijať Kristovo posolstvo. A naopak, všetko zložité a komplikované, neustále analýzy a rozoberanie vlastnej osoby stavajú múr, často zabraňujúci počuť Pánov hlas. Spomeňte si, čo vmietol Kristus do tváre farizejom: uzavreli sa do svojho pokriveného sveta, ktorý vyžaduje platiť desiatky z mäty, kôpru a rasce, a pritom zanedbávajú základné povinnosti zákona — spravodlivosť a vieru; starajú sa o to, aby cedili všetko, čo pijú, len aby neprešiel ani komár, a pritom prehĺtajú ťavu (Porov. Mt 23, 23—24).

Nie. Ani ušľachtilý život človeka, ktorý — nie vlastnou vinou — nepozná Ježiša Krista, ani život kresťana by nemal byť zvláštny, podivný. Všetko, o čom sme dnes hovorili, vedie k jedinému záveru. Skutočným človekom je ten, kto sa snaží o poctivosť, vernosť, úprimnosť, statočnosť, miernosť, veľkorysosť, vyrovnanosť, spravodlivosť, pracovitosť a trpezlivosť. Konať takto môže byť niekedy ťažké, no nikdy nie čudné. Ak by sa aj niekto divil, je to preto, že hľadí so zakaleným zrakom, zahmleným skrytou zbabelosťou a chýbajúcou statočnosťou.