Zoznam bodov

Pokúsili sme sa zhrnúť a vysvetliť niektoré charakteristiky domovov, v ktorých sa odráža Kristovo svetlo, a preto sú — opakujem — plné svetla a radosti, a v ktorých sa harmónia medzi rodičmi prenáša na deti, na celú rodinu i na všetky ostatné oblasti života. Takto sa v každej skutočne kresťanskej rodine istým spôsobom opakuje tajomstvo Cirkvi, vyvolenej Bohom a poslanej, aby svetu ukazovala cestu.

Na každého kresťana, nech by bol jeho životný stav akýkoľvek — kňaz či laik, ženatý či žijúci v celibáte — sa v plnosti vzťahujú slová Apoštola z čítania k sviatku Svätej rodiny: Boží vyvolenci, svätí a milovaní (Kol 3, 12). To sme my všetci, každý na svojom mieste a vo svojich okolnostiach vo svete: muži a ženy, vyvolení Bohom, aby sme — napriek našim chybám a v snahe bojovať proti nim — vydávali svedectvo o Kristovi a prinášali všetkým blížnym radosť plynúcu z vedomia, že sme Božími deťmi.

Je veľmi dôležité, aby zmysel manželstva ako povolania nechýbal v katechéze ani v kázaní, ako aj vo vedomí tých, ktorých Boh chce mať na tejto ceste, pretože sú skutočne povolaní zapojiť sa do Božieho plánu spásy pre všetkých ľudí.

Preto sa snáď kresťanským manželom ani nemôže ponúknuť lepší vzor než je vzor rodiny z čias apoštolov: rodinu stotníka Kornélia, učenlivého Božej vôli, v dome ktorého sa uskutočnilo otvorenie Cirkvi pohanom (Sk 10, 24-48); rodinu Akvilu a Priscilly, ktorí šírili kresťanstvo v Korinte a Efeze a spolupracovali so svätým Pavlom v jeho apoštoláte (Sk 18, 1-26); rodinu Tabity, ktorá svojou dobročinnou láskou pomáhala núdznym v Joppe (Sk 9, 36). A toľko iných rodín spomedzi židov i pohanov, Grékov i Rimanov, v ktorých sa kázanie prvých Pánových učeníkov ujalo.

Rodiny, ktoré žili z Krista a umožnili iným spoznať Krista. Malé kresťanské spoločenstvá, ktoré slúžili ako centrá šírenia evanjeliového posolstva. Domovy podobné iným v tých časoch, ale oživené novým duchom, ktorým nakazili všetkých, čo ich spoznali a stretávali sa s nimi. Takí boli prví kresťania, a takými musíme byť aj my, kresťania dneška: rozsievačmi pokoja a radosti; toho pokoja a tej radosti, ktoré nám priniesol Ježiš.

Kristova smrť nás volá k plnému kresťanskému životu

Práve sme opäť prežívali drámu Kalvárie, ktorú by som si dovolil nazvať prvou a pôvodnou Svätou omšou, slávenou Ježišom Kristom. Boh Otec vydáva svojho Syna na smrť. Ježiš, Jednorodený Syn, objíma drevo, na ktorom má byť popravený, a jeho obeta je prijatá Otcom: ovocím Kríža je vyliatie Ducha Svätého na ľudstvo (Porov. Rim 3, 24n; Hebr 10, 5n; Jn 7, 39).

V tragédii umučenia sa napĺňa aj náš vlastný život a celé dejiny ľudstva. Svätý týždeň nemôžeme zredukovať len na obyčajnú spomienku, pretože je to rozjímanie nad tajomstvom Ježiša Krista, ktoré pokračuje v našich dušiach: kresťan má povinnosť byť alter Christus, ipse Christus — druhý Kristus, sám Kristus. Krstom sme boli všetci ustanovení za kňazov svojho vlastného života, aby sme prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista (1 Pt 2, 5), a každý jeden z našich činov konali v duchu poslušnosti voči Božej vôli, robiac tak večnou úlohu Bohočloveka.

Naopak, na pozadí tejto skutočnosti si hlbšie uvedomíme našu úbohosť, naše osobné omyly. Toto zistenie nás však nesmie odradiť, nesmieme zaujať skeptický postoj toho, čo sa už vzdal veľkých ideálov. Pretože Pán nás volá takých, akí sme, aby sme sa zúčastňovali na jeho živote, aby sme bojovali o svätosť. Svätosť. Koľkokrát vyslovujeme toto slovo, akoby to bola len prázdna fráza! Pre mnohých je dokonca iba nedosiahnuteľným ideálom, rozprávaním o askéze, nie však konkrétnym cieľom a živou skutočnosťou. Prví kresťania tak nezmýšľali, keď sa s úplnou prirodzenosťou a veľmi často navzájom oslovovali výrazom „svätí“. Pozdravujú vás všetci svätí (Porov. Rim 16, 15), pozdravte každého svätého v Kristovi Ježišovi (Porov. Flp 4, 21).

Teraz, keď máme pred očami Kalváriu, keď je Ježiš už mŕtvy a ešte sa nezjavila sláva jeho víťazstva, je to dobrá príležitosť na to, aby sme preskúmali svoje túžby po kresťanskom živote, po svätosti; aby sme úkonom viery reagovali na naše slabosti, aby sme si s dôverou v Božiu moc predsavzali vkladať lásku do našich každodenných činností. Skúsenosť hriechu v nás musí vzbudzovať bolesť, musí nás viesť k zrelšiemu a hlbšiemu rozhodnutiu byť vernými, k naozajstnému stotožneniu sa s Kristom, k vytrvalosti — nech by to stálo čokoľvek — v kňazskom poslaní, ktoré on zveril všetkým svojim učeníkom bez výnimky, a ktoré nás pobáda, aby sme boli soľou a svetlom sveta (Porov. Mt 5, 13-14).

Život modlitby

… a modlím sa k Bohu môjho života (Ž 41, 9). Ak je Boh pre nás životom, nech nás neprekvapuje, že celý náš kresťanský život by mal byť pretkaný modlitbou. Nepredstavujme si však modlitbu ako jednorazový akt, ktorý sa vykoná a potom sa naň zabudne. Spravodlivý v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou (Ž 1, 2). Ráno myslím na teba (Porov. Ž 63, 7) a večer sa vznáša moja modlitba k tebe ako kadidlo (Porov. Ž 14, 12). Celý deň môže byť pre nás časom modlitby: od večera do rána a od rána do večera. Sväté písmo nám dokonca pripomína, že aj spánok má byť modlitbou (Porov. Dt 6, 6-7).

Spomeňte si na to, čo o Ježišovi rozprávajú Evanjeliá. Niekedy strávil celú noc v dôvernom rozhovore so svojím Otcom. Akou láskou napĺňala učeníkov postava modliaceho sa Krista! A keď sledovali, ako sa ich Učiteľ neustále modlí, poprosili ho: Domine, doce nos orare (Lk 11, 1), Pane, nauč nás modliť sa.

Svätý Pavol na všetky strany šíri živý príklad Krista. Oratione instantes (Rim 12, 12), buďte v modlitbe vytrvalí. A svätý Lukáš majstrovským ťahom vykresľuje správanie prvých učeníkov: všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách (Sk 1, 14).

Charakterová pevnosť dobrého kresťana sa s pomocou milosti kalí vo vyhni modlitby. Ale pokrm modlitby, keďže má byť životom, nerozvíja sa len jedným smerom. Ľudské srdce zvyčajne nájde úľavu v slovách, v ústnych modlitbách, ktoré nás naučil sám Boh — Otče náš, alebo jeho anjeli — Zdravas Mária. Inokedy si pomôžeme starými, osvedčenými modlitbami, do ktorých je vliata zbožnosť miliónov bratov vo viere: sú to liturgické modlitby — lex orandi — ktoré sa zrodili z vášne zamilovaného srdca, ako napríklad známe mariánske antifóny: Sub tuum praesidium… Pod tvoju ochranu, Memorare… Spomeň si, svätá Panna Mária, Salve Regina… Zdravas kráľovná.

Pri ďalších príležitostiach nám postačia dve či tri slová, vyslané k Pánovi ako šíp, iaculata: strelné modlitby, ktoré sa môžeme naučiť pozorným čítaním o Kristovom živote. Domine, si vis, potes me mundare (Mt 8, 2), Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť; Domine, tu omnia nosti, tu scis quia amo te (Jn 21, 17), Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád; Credo, Domine, sed adiuva incredulitatem meam (Mk 9, 24), Verím, Pane, pomôž mojej nevere!; Domine, non sum dignus (Mt 8, 8), Pane, nie som hoden; Dominus meus et Deus meus (Jn 20, 28), Pán môj a Boh môj!… Môžu to však byť aj iné krátke a vrúcne slovné spojenia, ktoré vytrysknú z vnútornej horlivosti duše ako reakcia na konkrétnu situáciu.

Okrem toho, základom nášho života modlitby by malo byť niekoľko chvíľ, ktoré každodenne venujeme výlučne stretnutiu s Bohom: chvíle rozhovoru bez hluku slov, pred Svätostánkom, vždy keď je to možné, aby sme Pánovi prejavili vďačnosť za to, že nás tam čaká — taký sám! — už dvadsať storočí. Rozjímavá modlitba je rozhovor s Bohom od srdca k srdcu, na ktorom sa zúčastňuje celá duša: rozum i predstavivosť, pamäť i vôľa; je to meditácia, ktorá prispieva k tomu, že sa nášmu úbohému ľudskému a bežnému životu pridáva nadprirodzená hodnota.

Vďaka týmto chvíľam rozjímania, ako aj vďaka ústnym a strelným modlitbám, budeme schopní celkom prirodzene a bez okázalosti premeniť celý náš deň na jedno nepretržité vzdávanie chvály Bohu. Budeme v jeho prítomnosti zotrvávať tak, ako zamilovaní neustále myslia na milovanú osobu; a všetky naše činnosti — aj tie najmenej významné — sa naplnia nadprirodzenou účinnosťou.

A preto keď sa kresťan vydá na túto cestu nepretržitého styku s Pánom — je to cesta je pre všetkých, nielen pre privilegovaných — jeho vnútorný život sa rozvíja, je istejší a pevnejší, a v človeku sa utvrdí odhodlanie neustať v boji — priateľskom ale zároveň náročnom, aby až do konca splnil Božiu vôľu.

A prostredníctvom života modlitby môžeme pochopiť aj ďalší aspekt, ktorý nám odhaľuje dnešný sviatok: apoštolát, teda uskutočňovanie Kristovho poverenia, ktoré odovzdal svojim učeníkom krátko pred Nanebovstúpením: budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme (Sk 1, 8).

Spojenie s Duchom Svätým

Žiť podľa Ducha Svätého znamená žiť z viery, nádeje a lásky; dovoliť Bohu, aby sme sa stali jeho vlastníctvom, aby od základu zmenil naše srdcia a urobil ich podľa svojej miery. Zrelý, hlboký a pevný kresťanský život je niečo, čo sa neimprovizuje, pretože je ovocím rastu Božej milosti v nás. Skutky apoštolov opisujú život prvotnej kresťanskej obce stručnou, ale výstižnou vetou: Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (Sk 2, 42).

Takto žili prví kresťania a takto máme žiť aj my: rozjímať o učení viery, až kým si ho úplne neosvojíme, stretávať sa s Kristom v Eucharistii, viesť osobný rozhovor — v modlitbe bez anonymity — tvárou v tvár k Bohu — toto všetko bude predstavovať najhlbšiu podstatu nášho konania. Ak ale tieto prostriedky chýbajú, potom azda možno hovoriť o učených úvahách, väčšej či menšej aktivite, pobožnosti či praktizovaní viery. Nemožno však hovoriť o autentickom kresťanskom živote, pretože chýba stotožnenie sa s Kristom, skutočná a živá účasť na Božom diele spásy.

Toto je učenie, ktoré sa vzťahuje na každého kresťana, pretože všetci sme rovnako povolaní k svätosti. Neexistujú kresťania druhej kategórie, povinní praktizovať iba nejakú zľahčenú verziu Evanjelia. Všetci sme prijali ten istý krst a hoci existuje široká škála rozličných darov a ľudských situácii, je len jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje Božie dary, je jedna a tá istá viera, je jedna a tá istá nádej, jedna je láska (Porov. 1 Kor 12, 4-6; 13, 1-13).

Môžeme teda na seba vzťahovať otázku vyslovenú Apoštolom Pavlom: Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? (1 Kor 3, 16), a prijať ju ako výzvu k osobnejšiemu a bezprostrednejšiemu styku s Bohom. Žiaľ, pre niektorých kresťanov je Tešiteľ Veľkým Neznámym: menom, ktoré sa síce vyslovuje, ale nie je to Niekto — jedna z troch osôb jediného Boha — nie je niekým, s kým možno hovoriť a z koho možno žiť.

Práve preto sa s ním musíme stýkať s vytrvalou jednoduchosťou a dôverou, ako nás to prostredníctvom liturgie učí Cirkev. Tak budeme lepšie spoznávať nášho Pána a súčasne si viac uvedomíme nesmierny dar, že sa môžeme nazývať kresťanmi: budeme vnímať všetku veľkosť a pravdu toho zbožštenia, tej účasti na Božom živote, o ktorej som sa už predtým vyjadroval.

Pretože Duch Svätý nie je umelec, ktorý do nás kreslí obraz Božskej podstaty, akoby on bol niečím iným, odlišným – toto nie je spôsob, ktorým by nás viedol k podobnosti s Bohom; on sám, ktorý je Boh a z Boha vychádza, vtláča svoju pečať do sŕdc, ktoré ho prijímajú, ako pečať do vosku, a tak dávajúc samého seba a svoju podobnosť, obnovuje prirodzenosť podľa krásy Božského vzoru a prinavracia človeku Boží obraz (Svätý Cyril Antiochijský, Thesaurus de sancta et consubstantiali Trinitate, 34 (PG 75, 609)).

Stretávať sa s Ježišom v Slove a v Chlebe

Ježiš sa ukrýva v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, aby sme sa odvážili stýkať sa s ním, aby bol naším pokrmom, aby sme sa s ním stali jedno. Slovami bezo mňa nemôžete nič urobiť (Jn 15, 5), neodsudzuje kresťana na neúčinnosť, ani ho nezaväzuje, aby ho úporne a zložito vyhľadával. Zostal s nami a úplne sa nám dáva k dispozícii.

Keď sa zhromažďujeme pred oltárom, na ktorom sa slávi Najsvätejšia obeta omše; keď kontemplujeme Najsvätejšiu hostiu vystavenú v monštrancii, alebo sa jej klaniame skrytej vo Svätostánku, mali by sme si oživovať našu vieru, myslieť na nový život, ktorý sa nám dáva a byť dojatí Božou láskou a nehou.

Vytrvalo sa všetci zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (Sk 2, 42). Takto nám Sväté písmo opisuje prvých kresťanov: boli zhromaždení vo viere apoštolov v dokonalej jednote, účasťou na Eucharistii, jednomyseľne zotrvávajúc v modlitbe. Viera, Chlieb, Slovo.

Ježišova prítomnosť v Eucharistii je pevnou zárukou jeho prítomnosti v našich dušiach; zárukou jeho moci, ktorá udržiava svet; zárukou jeho prísľubov vykúpenia, vďaka ktorým bude ľudská rodina — na konci čias — naveky prebývať v nebeskom domove spolu s Bohom Otcom, Bohom Synom a Bohom Duchom Svätým: s Najsvätejšou Trojicou, Jedným Bohom. Tam je celá naša viera, vyjadrená skutkami, keď veríme v Ježiša a v jeho skutočnú prítomnosť pod spôsobom chleba a vína.