Zoznam bodov

Odpoveď človeka

V takomto ovzduší Božieho milosrdenstva sa odvíja život kresťana. To je prostredie, kde sa má usilovať žiť ako Božie dieťa. A aké sú najdôležitejšie prostriedky, aby sa vo svojom povolaní posilnil? Dnes upriamim tvoju pozornosť na dva, ktoré sú ako nosné piliere kresťanského života: na vnútorný život a doktrinálnu formáciu, čiže hĺbkové poznanie našej viery.

Na prvom mieste, vnútorný život. Ako málo ľudí zatiaľ toto chápe! Keď počujú hovoriť o vnútornom živote, predstavia si prítmie kostola, ak nie rovno zatuchnuté prostredie niektorých sakristií. Už vyše štvrťstoročia opakujem, že ide o niečo iné. Mám na mysli vnútorný život bežných kresťanov, ktorých obvykle stretávame v ruchu mesta alebo v prírode a ktorí, či už na ulici, pri práci, v rodine, alebo vo chvíľach rozptýlenia, upierajú svoj pohľad na Krista počas celého dňa. A čo iné by to bolo, ak nie život neustálej modlitby? Nepocítil si azda aj ty potrebu byť dušou modlitby a mať taký vzťah s Bohom, ktorý ťa dokáže zbožštiť? Toto je kresťanská viera a tak to aj vždy chápali duše modlitby: „Tento človek sa stane Bohom preto — píše Klement Alexandrijský — lebo chce to isté, čo Boh (Klement Alexandrijský, Paedagogus, 3, 1, 1, 5 (PG 8, 556))“.

Spočiatku ťa to bude stáť viac úsilia: treba sa namáhať, aby sme sa upli na Pána a ďakovali mu za konkrétne prejavy jeho otcovskej lásky k nám. Pozvoľna potom pocítiš — aj keď tu vlastne nejde o city —, ako sa Božia láska zmocňuje tvojej duše. Je to sám Kristus, ktorý nás láskyplne prenasleduje: Hľa, stojím pri dverách a klopem (Zjv 3, 20). Ako to vyzerá s tvojím životom modlitby? Nepociťuješ občas v priebehu dňa túžbu dlhšie a v pokoji sa s ním rozprávať? Nevravíš mu: „Poviem ti to neskôr, potom sa s tebou o tom porozprávam?“

Vo chvíľach zvlášť venovaných rozhovoru s Pánom sa rozširuje srdce, upevňuje vôľa, a ľudský rozum — posilnený milosťou — nadprirodzeným pohľadom prenikne do ľudských skutočností. Ako ovocie z toho vždy vzídu jasné a praktické predsavzatia: zlepšiť sa vo svojom správaní, s citlivosťou a láskou pristupovať ku všetkým ľuďom a s horlivosťou dobrého športovca sa dôkladne pustiť do kresťanského boja lásky a pokoja.

Modlitba sa stane nepretržitou ako tlkot srdca, ako tep. Bez Božej prítomnosti nie je možný kontemplatívny život a bez kontemplatívneho života len málo zaváži pracovať pre Krista, lebo ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú (Ž 127¹²⁶, 1).

Soľ umŕtvovania

Aby sa mohol posvätiť, normálny kresťan — ktorý nie je rehoľník — a ktorý sa neuchyľuje zo sveta, pretože miestom stretávania sa s Kristom je preňho práve ten — nepotrebuje žiaden vonkajší habit alebo iný odlišovací znak. Jeho odlíšenie je vnútorné: stála Božia prítomnosť a duch umŕtvovania. V skutočnosti je to jedna a tá istá vec, pretože umŕtvovanie nie je ničím iným než modlitbou zmyslov.

Kresťanské povolanie je povolaním k obete, k pokániu, k odčiňovaniu. Musíme prinášať zadosťučinenie jednak za svoje hriechy — veď koľkokrát sme odvrátili tvár, len aby sme nevideli Boha! —, a jednak za hriechy všetkých ľudí. Je treba, aby sme Krista nasledovali zblízka: Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie — jeho obetovanie sa, jeho vysilenie na kríži —, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život (2 Kor 4, 10). Naša cesta je cestou obety a v zriekaní sa samého seba potom nachádzame gaudium cum pace, radosť a pokoj.

Nehľadíme na svet so smutným výrazom na tvári. Možno neúmyselne, ale slabú službu urobili katechéze tí životopisci svätých, ktorí sa za každú cenu snažili nájsť u Božích služobníkov výnimočné veci už od ich útleho detstva. O niektorých rozprávajú, že ako deti nikdy neplakali, alebo že ako umŕtvovanie v piatky nepili z matkiných pŕs… Ty a ja sme sa narodili s plačom, ako Boh káže, a matkin prsník sme sali bez ohľadu na pôst alebo kántrové dni.

Teraz sme sa s Božou pomocou i v slede zdanlivo jednotvárnych dní naučili odhaľovať spatium verae poenitentiae — čas pravého pokánia; a v týchto chvíľach si robíme predsavzatie emendatio vitae — zlepšenia nášho života. To je cesta, ako sa otvoriť milosti a vnuknutiam Ducha Svätého v duši. A s touto milosťou — znovu zdôrazňujem — prichádza gaudium cum pace — radosť, pokoj a vytrvalosť na našej ceste (Porov. Rímsky breviár, Prípravná modlitba k svätej omši: Gaudium cum pace, emendationem vitae, spatium verae poenitentiae, gratiam et consolationem Sancti Spiritus, perseverantiam in bonis operibus, tribuat nobis omnipotens et misericors Dominus. Amen).

Umŕtvovanie je soľou nášho života. A najlepšie umŕtvovanie je také, ktoré — v maličkostiach, počas celého dňa — bojuje proti žiadostivosti tela, žiadostivosti očí a pýche života. Umŕtvovania, ktoré neumŕtvujú iných, a ktoré nás robia jemnocitnejšími, chápavejšími a otvorenejšími voči ostatným. Neumŕtvuješ sa, ak si urážlivý, ak sa necháš viesť iba svojím egoizmom, ak zotročuješ iných, ak sa nedokážeš zriecť zbytočností — a niekedy i potrebných vecí —, ak zosmutnieš, keď veci nevychádzajú tak, ako si si predstavoval. Naopak, umŕtvuješ sa práve vtedy, keď sa vieš stať pre všetkých všetkým, aby si získal všetkých (1 Kor 9, 22).

Nechápem, ako môže niekto kresťansky žiť, a pritom nepociťovať potrebu trvalého priateľstva s Ježišom v Slove a v Chlebe, v modlitbe a v Eucharistii. Veľmi dobre však chápem, prečo v priebehu stáročí chceli celé generácie veriacich nejako konkrétne vyjadriť túto eucharistickú úctu. Niekedy masovými pobožnosťami a verejným vyznávaním svojej viery; inokedy zas mlčky, bez slov, v posvätnom tichu chrámu, alebo v dôvernosti svojho srdca.

Predovšetkým by sme mali milovať svätú omšu, ktorá sa má stať stredobodom nášho dňa. Ak budeme dobre prežívať svätú omšu, ako by sme potom netúžili aj celý zvyšok dňa zotrvávať v myšlienkach na Pána, nedychtili po tom nevzdialiť sa z jeho prítomnosti, ako by sme potom nepracovali, ako pracoval on, a nemilovali, ako miloval on? Naučíme sa ďakovať Pánovi aj za jeho ďalšiu láskavosť: za to, že nechcel svoju prítomnosť obmedziť len na chvíľu obety na oltári, ale že sa rozhodol zostať v Najsvätejšej hostii vo Svätostánku.

Poviem vám, že Svätostánok bol pre mňa vždy Betániou; tichým a príjemným miestom, kde prebýva Kristus, kde mu môžeme vyrozprávať všetky svoje starosti, trápenia, nádeje a radosti, s rovnakou prostotou a prirodzenosťou, ako sa s ním rozprávali jeho priatelia Marta, Mária a Lazár. Preto ma vždy poteší, keď v nejakom meste či dedine čo i len z diaľky zbadám siluetu kostola: je to ďalší Svätostánok, ďalšia príležitosť, aby sa duša aspoň túžbou mohla preniesť k Pánovi v Najsvätejšej sviatosti.