Zoznam bodov

Odpoveď človeka

V takomto ovzduší Božieho milosrdenstva sa odvíja život kresťana. To je prostredie, kde sa má usilovať žiť ako Božie dieťa. A aké sú najdôležitejšie prostriedky, aby sa vo svojom povolaní posilnil? Dnes upriamim tvoju pozornosť na dva, ktoré sú ako nosné piliere kresťanského života: na vnútorný život a doktrinálnu formáciu, čiže hĺbkové poznanie našej viery.

Na prvom mieste, vnútorný život. Ako málo ľudí zatiaľ toto chápe! Keď počujú hovoriť o vnútornom živote, predstavia si prítmie kostola, ak nie rovno zatuchnuté prostredie niektorých sakristií. Už vyše štvrťstoročia opakujem, že ide o niečo iné. Mám na mysli vnútorný život bežných kresťanov, ktorých obvykle stretávame v ruchu mesta alebo v prírode a ktorí, či už na ulici, pri práci, v rodine, alebo vo chvíľach rozptýlenia, upierajú svoj pohľad na Krista počas celého dňa. A čo iné by to bolo, ak nie život neustálej modlitby? Nepocítil si azda aj ty potrebu byť dušou modlitby a mať taký vzťah s Bohom, ktorý ťa dokáže zbožštiť? Toto je kresťanská viera a tak to aj vždy chápali duše modlitby: „Tento človek sa stane Bohom preto — píše Klement Alexandrijský — lebo chce to isté, čo Boh (Klement Alexandrijský, Paedagogus, 3, 1, 1, 5 (PG 8, 556))“.

Spočiatku ťa to bude stáť viac úsilia: treba sa namáhať, aby sme sa upli na Pána a ďakovali mu za konkrétne prejavy jeho otcovskej lásky k nám. Pozvoľna potom pocítiš — aj keď tu vlastne nejde o city —, ako sa Božia láska zmocňuje tvojej duše. Je to sám Kristus, ktorý nás láskyplne prenasleduje: Hľa, stojím pri dverách a klopem (Zjv 3, 20). Ako to vyzerá s tvojím životom modlitby? Nepociťuješ občas v priebehu dňa túžbu dlhšie a v pokoji sa s ním rozprávať? Nevravíš mu: „Poviem ti to neskôr, potom sa s tebou o tom porozprávam?“

Vo chvíľach zvlášť venovaných rozhovoru s Pánom sa rozširuje srdce, upevňuje vôľa, a ľudský rozum — posilnený milosťou — nadprirodzeným pohľadom prenikne do ľudských skutočností. Ako ovocie z toho vždy vzídu jasné a praktické predsavzatia: zlepšiť sa vo svojom správaní, s citlivosťou a láskou pristupovať ku všetkým ľuďom a s horlivosťou dobrého športovca sa dôkladne pustiť do kresťanského boja lásky a pokoja.

Modlitba sa stane nepretržitou ako tlkot srdca, ako tep. Bez Božej prítomnosti nie je možný kontemplatívny život a bez kontemplatívneho života len málo zaváži pracovať pre Krista, lebo ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú (Ž 127¹²⁶, 1).

Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý človek

Boží Syn na seba vzal ľudské telo a je perfectus Deus, perfectus homo — dokonalý Boh a dokonalý človek (Symbolum „Quicumque“). V tomto tajomstve je niečo, čo by malo v kresťanoch vzbudzovať svätý nepokoj. I dnes prežívam rovnaké dojatie ako vtedy a túžim sa vrátiť do Loreta. V myšlienkach tam zalietam, aby som znovu prežíval roky Ježišovho detstva, keď si opakujem a rozjímam nad slovami: Hic Verbum caro factum est.

Iesus Christus, Deus Homo — Ježiš Kristus, Bohočlovek. Je to jeden z magnalia Dei — veľkých Božích skutkov (Sk 2, 11), čo má byť témou nášho rozjímania a nášho vzdávania vďaky Pánovi, ktorý prišiel na zem priniesť pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). Všetkým ľuďom, túžiacim spojiť svoju vôľu s dobrou Božou vôľou — nielen bohatým a nielen chudobným; všetkým ľuďom, všetkým bratom! Lebo v Ježišovi sme si všetci bratia, Božie deti, Kristovi bratia: a jeho Matka je i našou Matkou.

Na zemi jestvuje len jedna rasa, a to rasa Božích detí. Všetci máme hovoriť tým istým jazykom, ktorý nás učí náš nebeský Otec: jazykom dialógu Ježiša so svojím Otcom, jazykom srdca i rozumu, jazykom, ktorý teraz používate vo svojej modlitbe. Je to jazyk kontemplatívnych duší, ľudí, ktorí sú duchovní, pretože si uvedomujú skutočnosť svojho Božieho detstva. Je to jazyk, ktorý sa prejavuje v nespočetných podnetoch vôle, v jasnom svetle pre myseľ, v poryvoch srdca, v rozhodnutiach viesť bezúhonný život naplnený dobrom, spokojnosťou a pokojom.

Zahľaďme sa na Dieťa v jasliach, na našu lásku, v kolíske. Mali by sme sa naňho pozerať uvedomujúc si, že stojíme pred tajomstvom. Toto tajomstvo je nevyhnutné prijať vierou a skrze vieru aj prehlbovať jeho obsah. K tomu potrebujeme pokornú dispozíciu kresťanskej duše: nechcieť prispôsobovať Božiu veľkosť našim úbohým predstavám a ľudským vysvetleniam, ale uznať, že toto tajomstvo je vo svojej záhadnosti svetlom, ktoré osvecuje život ľudí.

„Vidíme,“ píše svätý Ján Zlatoústy, „že Ježiš vyšiel z nás a z našej ľudskej podstaty, že sa narodil z panenskej Matky, ale nerozumieme, akým spôsobom k tomuto zázraku došlo. Ani sa to nenamáhajme odhaliť a radšej s pokorou prijmime, čo nám Boh zjavil, a neskúmajme vo svojej zvedavosti to, čo Boh pred nami zahalil (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 4, 3 (PG 57, 43))“. S takýmto postojom úcty budeme vedieť chápať aj milovať; a tajomstvo bude pre nás skvelou lekciou, presvedčivejšou než akákoľvek ľudská argumentácia.

Stretnutie s Ježišom Kristom v Chlebe a Slove

Ak dokážeme kontemplovať tajomstvo Krista, ak sa na neho budeme snažiť hľadieť čistými očami, uvedomíme si, že aj dnes je možné dôverne sa k nemu priblížiť, a to telesne i duchovne. Kristus nám k tomu jasne vyznačil cestu: prostredníctvom Chleba a prostredníctvom Slova, tým, že sa budeme živiť Eucharistiou, že ho budeme poznávať a plniť to, čo nás prišiel naučiť, že sa s ním budeme zhovárať v modlitbe. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6, 56). Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého (Jn 14, 21).

Nie sú to iba sľuby. Je to podstata a realita skutočného života: života milosti, ktorý nás vedie k osobnému a bezprostrednému styku s Bohom. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske (Jn 15, 10). Toto Ježišovo ubezpečenie, ktoré vyriekol pri Poslednej večeri, je tým najlepším úvodom k sviatku Nanebovstúpenia. Kristus vedel, že je potrebné, aby odišiel, pretože po Nanebovstúpení tajomným spôsobom — ktorý my nie sme schopní pochopiť — príde v novom vyliatí lásky tretia osoba Najsvätejšej Trojice: hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám (Jn 16, 7).

Odišiel a poslal nám Ducha Svätého, ktorý vedie a posväcuje naše duše. Tým, že v nás Tešiteľ pôsobí, potvrdzuje to, čo nám zvestoval Kristus: že sme Božie deti, že sme nedostali ducha otroctva, aby sme sa museli zasa báť, ale Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče! (Porov. Rim 8, 15)“.

Vidíte? Je to pôsobenie Božskej Trojice v našich dušiach. Každý kresťan má prístup k Bohu, prebývajúcemu v jeho najvnútornejšom bytí, ak odpovie na milosť, ktorá nás vedie k zjednoteniu sa s Kristom v Chlebe a Slove, v Najsvätejšej hostii a v modlitbe. Cirkev nám každodenne ponúka na zamyslenie túto skutočnosť živého Chleba a venuje jej ďalšie dva významné sviatky liturgického roka: Zelený štvrtok a slávnosť Božieho Tela. Dnes, na sviatok Nanebovstúpenia sa pristavíme pri vzťahu k Ježišovi a budeme pozorne načúvať jeho Slovu.

A preto žiť v Ježišovom Srdci a úzko sa s ním zjednotiť znamená stať sa príbytkom Boha. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec (Jn 14, 21), povedal nám Pán. A Kristus i Otec, v Duchu Svätom, prichádzajú do duše a robia si v nej príbytok (Porov. Jn 14, 23).

Ak chápeme — hoci len v malej miere — tieto základné pravdy, náš spôsob života sa zmení. Budeme pociťovať hlad po Bohu a prijmeme za svoje slová žalmu: Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody (Ž 62, 2). A Kristus, ktorý v nás vzbudil tieto túžby, nám vychádza v ústrety a hovorí: Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije (Porov. Jn 7, 37). Ponúka nám svoje Srdce, aby sme v ňom našli náš odpočinok a našu silu. Ak prijmeme jeho volanie, presvedčíme sa, že jeho slová sú pravdivé: náš hlad a smäd vzrastú do takej miery, že zatúžime, aby si Boh v našom srdci urobil miesto odpočinku, a aby od nás neodnímal svoje teplo a svetlo.

Ignem veni mittere in terram, et quid volo nisi ut accendatur? Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! (Lk 12, 49). Trochu sme sa priblížili k ohňu Božej lásky; dovoľme, aby jeho plameň zmenil náš život, pociťujme zápal šíriť tento Boží oheň až na samý kraj zeme a priblížiť ho aj tým, ktorí žijú okolo nás: aby aj oni spoznali Kristov pokoj a s ním našli svoje šťastie. Kresťan, ktorý žije zjednotený s Ježišovým Srdcom, nemôže mať iné ciele, než je pokoj v spoločnosti, pokoj v Cirkvi, pokoj vo vlastnej duši; Boží pokoj, ktorý sa naplní, keď k nám príde jeho kráľovstvo.

Mária, Regina pacis, Kráľovná pokoja, ty si mala vieru a uverila si, že sa splní Anjelovo posolstvo, pomáhaj nám rásť vo viere, byť pevnými v nádeji a prehlbovať našu lásku. Lebo práve to chce dnes od nás tvoj Syn, keď nám ukazuje svoje Najsvätejšie Srdce.

Škola modlitby

Pán vám určite umožnil odhaliť mnohé ďalšie črty vernej odpovede Najsvätejšej Panny, ktoré sa nám samy osebe ponúkajú za vzor hodný nasledovania. Sú nimi jej čistota, jej pokora, jej pevnosť, jej veľkodušnosť, jej vernosť… Chcel by som však hovoriť o jednom aspekte, ktorý zahŕňa aj tie ostatné, pretože vytvára nevyhnutné prostredie pre duchovný rast. Je to život modlitby.

Ak máme využiť milosť, ktorú nám dnes naša Matka ponúka, ak máme byť v každej chvíli schopní odpovedať na vnuknutia Ducha Svätého, pastiera našich duší, musíme byť vážne rozhodnutí stýkať sa s Bohom. Nemôžeme sa skrývať v anonymite; ak vnútorný život nie je osobným stretávaním sa s Bohom, v podstate neexistuje. Povrchnosť nie je kresťanská. Dopustiť v našom asketickom živote rutinu znamená podpísať kontemplatívnej duši úmrtný list. Boh nás hľadá každého osobne, a každý z nás musí aj osobne odpovedať: Tu som, Pane, volal si ma! (1 Sam 3, 5).

Všetci vieme, že modlitba je rozhovor s Bohom. Možno sa však niekto opýta: rozhovor, ale o čom? Nuž o čom inom, ako o Božích veciach, a o tých, čo vypĺňajú naše dni? O narodení Ježiša, o jeho putovaní po zemi, o jeho skrytom živote a o jeho kázaní, o jeho zázrakoch, o jeho vykupiteľskom utrpení, o jeho kríži a jeho zmŕtvychvstaní. A v prítomnosti Trojjediného Boha, keď je našou prostredníčkou Preblahoslavená Panna Mária, naším orodovníkom svätý Jozef, náš Otec a Pán — ktorého si tak veľmi ctím a milujem —, budeme hovoriť o svojej každodennej práci, o rodine, o našich priateľských vzťahoch, o veľkých plánoch ako aj o všedných maličkostiach.

Témy do modlitby mi poskytuje môj vlastný život. Aspoň ja to tak robím. A pohľad na životnú situáciu potom prirodzeným spôsobom vyústi do pevného a rozhodného predsavzatia zmeniť sa, polepšiť sa, byť poddajnejší voči Božej láske. Predsavzatie úprimné a konkrétne. A nesmie pritom chýbať ani prosba, naliehavá no súčasne plná dôvery, aby nás Duch Svätý neopúšťal, lebo veď Ty, Bože, si moje útočište (Ž 42, 2).

Sme bežní kresťania a pracujeme v najrôznejších profesiách, všetka naša činnosť prebieha zabehaným tempom, všetko sa rozvíja predvídateľným spôsobom. Dni sa nám zdajú byť rovnaké, niekedy dokonca monotónne… Nuž áno; lenže tento spôsob života, zdanlivo taký všedný, má svoju božskú hodnotu, je niečím, čo Boha zaujíma, pretože Kristus sa chcel vteliť do našich záležitosti a zvnútra oživovať aj tie najmenej významné činnosti.

Táto myšlienka je nadprirodzenou, jasnou a neomylnou skutočnosťou; nie je to nejaká utešujúca úvaha na povzbudenie tých nás, ktorí nedokážeme zapísať svoje mená do zlatej knihy histórie. Krista zaujíma práve tá práca, ktorú máme vykonávať — či už je to raz alebo tisíckrát — v kancelárii, v továrni, v dielni, v škole, na poli, pri fyzickom alebo duševnom povolaní. Zaujíma ho tiež naša skrytá obeta, keď napríklad nevylievame žlč z našej zlej nálady na ostatných.

Vráťte sa k týmto myšlienkam vo svojej modlitbe a využite túto príležitosť na to, aby ste Ježišovi povedali, že ho zbožňujete, že budete kontemplatívnymi dušami uprostred sveta, v pouličnom ruchu, všade. To je prvá lekcia v škole dôverného vzťahu s Ježišom. V tejto škole je najlepšou učiteľkou Mária, pretože Božia Matka si vždy zachovávala postoj viery a nadprirodzeného pohľadu na všetko, čo sa okolo nej dialo: zachovávala všetky slová vo svojom srdci (Lk 2, 51).

Prosme dnes Svätú Pannu Máriu, aby z nás urobila kontemplatívne duše, aby nás naučila rozoznávať tie neustále volania, akými Pán klope na dvere nášho srdca. Prosme ju: ty si priniesla na svet Ježiša, ktorý nám zjavuje lásku nášho Boha Otca; pomôž nám nachádzať ho v záležitostiach každého dňa; pohni náš rozum a vôľu, aby sme boli schopní počúvať Boží hlas, podnet milosti.