Zoznam bodov

Keď sa kresťanovi pripomína, že jeho život nemá iný zmysel než poslušnosť Božej vôli, neznamená to oddeliť ho od ostatných. Práve naopak, príkaz prijatý od Pána navzájom sa milovať tak, ako nás on miloval (Porov. Jn 13, 34-35) je v mnohých prípadoch výzvou žiť bok po boku s ostatnými ľuďmi, žiť rovnako ako ostaní, slúžiť oddane Pánovi vo svete a všetkým dušiam umožniť lepšie spoznať Božiu lásku: a povedať im, že sa otvorili Božie cesty na zemi.

Pán sa v láske k nám neobmedzil len na to, aby nám povedal, že nás miluje — dokázal to aj skutkami. Nezabúdajme, že Kristus vzal na seba ľudské telo, aby nám ukázal, ako sa naučiť prežívať život Božích detí. Spomeňte si na úvod k Skutkom apoštolov od evanjelistu svätého Lukáša: Prinum quidem sermonem feci de omnibus, o Theophile, quae coepit Iesus facere et docere: Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil (Sk 1, 1). Prišiel nás učiť, ale učil nás skutkami; prišiel nás učiť, no bol nám vzorom v tom, čo učil, ako Učiteľ nám dal príklad svojím správaním.

Teraz môžeme pred Ježišom — Dieťaťom pokračovať vo svojom osobnom spytovaní svedomia, kladúc si otázky: Sme odhodlaní snažiť sa, aby náš život slúžil ako vzor a príklad pre našich bratov, pre ľudí ako my? Sme rozhodnutí byť druhým Kristom? Len vyznať ústami to nestačí. Pýtam sa seba i každého z vás: Zaslúžiš si ako kresťan, ktorý je povolaný byť druhým Kristom, aby sa o tebe hovorilo, že si prišiel facere et docere — konať vo všetkom ako Božie dieťa, poslušné vôli svojho Otca, a tak viesť duše, aby sa podieľali na dobrých, vznešených božských i ľudských dielach vykúpenia? Žiješ svoj bežný život uprostred sveta, životom Krista?

Konať Božie skutky — to nie je len pekná slovná hračka; je to pozvanie nechať sa stráviť pre lásku. Je potrebné umrieť sebe samému, aby sme sa narodili pre nový život. Pretože takto poslúchal Ježiš: mortem autem crucis. Propter quod et Deus exaltavit illum — až na smrť na kríži. Preto ho Boh povýšil (Flp 2, 8-9). Ak budeme poslušní Božej vôli, kríž bude pre nás zmŕtvychvstaním, povýšením. Krok za krokom sa v nás bude napĺňať Kristov život: bude sa o nás môcť povedať, že v živote sme sa snažili byť dobrými Božími deťmi, že sme ním prešli a robili dobre, napriek našim slabostiam a osobným omylom, nech už boli akokoľvek početné.

A keď príde smrť — a tá príde neúprosne — budeme ju očakávať s radosťou, ako som to videl u toľkých ľudí, ktorí sväto prežívali svoj každodenný život. S radosťou, lebo ak sme napodobňovali Krista v konaní dobra — v poslušnosti a v nesení kríža, i napriek našim biedam — ako Kristus aj vstaneme z mŕtvych: surrexit Dominus vere! — Pán naozaj vstal z mŕtvych! (Lk 24, 34).

Uvážte len: Ježiš, ktorý sa stal dieťaťom, premohol smrť. Ponížením, jednoduchosťou, poslušnosťou; zbožštením obyčajného každodenného života nás stvorení sa Boží Syn stal víťazom.

Toto bolo teda víťazstvom Ježiša Krista. Tým, že zostúpil na našu zem, na úroveň nás, ľudských detí, nás pozdvihol na svoju úroveň — na úroveň Božích detí.

Bude vhodné, ak sa budeme snažiť hlbšie chápať to, čo nám zjavuje Kristova smrť, a neostaneme pri vonkajších formách a ošúchaných frázach. Je treba, aby sme sa naozaj vžili do scén, ktoré v tieto dni nanovo prežívame: do Ježišovej bolesti, do sĺz jeho Matky, úteku jeho učeníkov, do odvahy svätých žien a statočnosti Jozefa a Nikodéma, ktorí si od Piláta vyžiadali Kristovo telo.

Priblížme sa — úplne — k mŕtvemu Ježišovi a ku krížu, ktorý sa týči na vrchole Golgoty. Priblížme sa však s úprimnosťou a úsilím o vnútorné sústredenie, ktoré je znakom kresťanskej zrelosti. Udalosti umučenia — tak božské ako i ľudské — preniknú potom do duše ako slová, ktoré nám Boh posiela, aby nám odhalil tajomstvá nášho srdca a zjavil, čo od nášho života očakáva.

Už pred mnohými rokmi som videl istý obraz, ktorý sa mi vryl hlboko do duše. Bol na ňom znázornený Kristov kríž a pri kríži traja anjeli. Jeden neutíšiteľne plakal, druhý držal v ruke klinec, akoby sa chcel presvedčiť, že všetko je skutočné; a tretí bol pohrúžený do modlitby. Program stále aktuálny pre každého z nás: plakať, veriť a modliť sa.

Ako sa teda budeme správať pred krížom? Budeme cítiť bolesť nad našimi hriechmi a nad hriechmi všetkých ľudí, ktoré doviedli Ježiša na smrť; budeme veriť, aby sme sa priblížili k vznešenej pravde, ktorá presahuje všetko chápanie a núti nás žasnúť nad Božou láskou; a napokon sa budeme modliť, aby sa Kristov život a smrť stali naším vzorom a podnetom pre náš život a odovzdanosť. Jedine tak sa budeme môcť nazývať víťazmi: pretože vzkriesený Kristus v nás zvíťazí a smrť sa premení v život.

Teraz ukončíme túto chvíľu modlitby. Pripomeňme si — vychutnávajúc v hĺbke duše nekonečnú Božiu dobrotu —, že pri slovách premenenia sa Kristus stáva skutočne prítomným v hostii, so svojím Telom, so svojou Krvou, so svojou Dušou a so svojou Božskou prirodzenosťou. Klaňajte sa mu s úctou a oddanosťou; znovu mu v jeho prítomnosti ponúknite svoju lásku; nebojte sa mu povedať, že ho milujete; poďakujte sa mu za každodenný prejav jeho nežného milosrdenstva a roznecujte v sebe túžbu s dôverou pristupovať k svätému prijímaniu. S bázňou sa skláňam pred týmto tajomstvom lásky: Pán si vyberá moje úbohé srdce ako svoj trón, aby ma nikdy neopustil, ak sa ja od neho nevzdialim.

Potešení Kristovou prítomnosťou a posilnení jeho Telom, dokážeme byť v tomto pozemskom živote verní, a potom v nebi, spolu s Ježišom a jeho Matkou, sa budeme nazývať víťazmi. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň? Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista (1 Kor 15, 55 a 57).

Kristov pokoj

Musím sa však s vami podeliť ešte o jednu myšlienku: a to, aby sme bez oddychu bojovali o konanie dobra, práve preto, že vieme, ako ťažko sa my ľudia rozhodujeme presadzovať spravodlivosť, pričom ešte veľa chýba k tomu, aby bolo spolužitie medzi ľuďmi preniknuté láskou, a nie nenávisťou a ľahostajnosťou. Takisto je nám jasné, že aj keď sa nám podarí dosiahnuť rozumné rozdelenie spoločenských dobier a harmonickú organizáciu spoločnosti, nezmizne z nej bolesť spôsobená chorobami, neporozumením, osamelosťou, smrťou milovaných osôb, a skúsenosťou z vlastnej ohraničenosti.

Na všetky tieto trápenia má kresťan len jednu hodnovernú odpoveď: odpoveď, ktorá je definitívna. Je ňou Kristus na kríži, Boh, ktorý trpí a umiera, Boh, ktorý nám dáva svoje srdce, kopijou prebodnuté z lásky ku všetkým ľuďom. Nášmu Pánovi sa protiví nespravodlivosť a odsudzuje každého, kto ju pácha. Dopúšťa ju však, pretože rešpektuje slobodu každého jednotlivca. Boh, náš Pán, nespôsobuje utrpenie ľudí, no dovoľuje ho, pretože následkom dedičného hriechu sa stalo súčasťou ľudskej prirodzenosti. Predsa však ho jeho srdce naplnené láskou k ľuďom viedlo k tomu, aby vzal na seba — spolu s krížom — všetky tie muky: naše utrpenie, náš smútok, náš nepokoj, náš hlad a smäd po spravodlivosti.

Kresťanské učenie o utrpení nie je súborom lacných útech. Je to v prvom rade učenie o prijatí utrpenia, ktoré je fakticky neodmysliteľné od života každého človeka. Nemôžem pred vami skrývať — s radosťou, pretože vždy som kázal a snažil sa žiť podľa toho, že kde je kríž, tam je aj Kristus, láska —, že bolesť sa v mojom živote objavovala často a neraz sa mi chcelo plakať. Inokedy som zasa cítil, ako vo mne narastá znechutenie z nespravodlivosti a zla, a pociťoval som hnev z toho, že som nemohol nič urobiť a že — napriek môjmu úsiliu — som nebol schopný bezprávnu situáciu zlepšiť.

Keď vám teraz rozprávam o bolesti, nie sú to len teórie. A takisto sa nechcem obmedziť len na skúsenosti iných, keď vám potvrdím, že ak niekedy cítite, že vaša duša pred utrpením kolíše, vtedy je jediným liekom pohľad na Krista. Scéna na Kalvárii všetkým ohlasuje, že naše trápenia budú posvätené, ak žijeme zjednotení s krížom.

Pretože všetky naše po kresťansky prežívané trápenia sa premenia na zadosťučinenie, odprosenie, na účasť na osude a živote Ježiša, ktorý z lásky k ľuďom dobrovoľne zakúsil všetky druhy bolesti a múk. Narodil sa, žil a umrel v chudobe; bol napádaný, urážaný, zneucťovaný, očierňovaný a nespravodlivo odsúdený; poznal zradu a útek svojich učeníkov; zakúsil samotu a trpkosť trestu a smrti. Teraz Kristus ďalej trpí vo svojich údoch, v celom ľudstve na tejto zemi, ktorého je Hlavou, Prvorodeným a Vykupiteľom.

Utrpenie má v Božích plánoch tiež svoje miesto. Taká je skutočnosť, hoci nás stojí pochopiť ju. Aj Ježišovi Kristovi ju ako človekovi bolo ťažko znášať: Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! (Lk 22, 42). V napätí medzi utrpením a prijatím Otcovej vôle ide Ježiš na smrť s pokojom a odpúšťa tým, ktorí ho pribíjajú na kríž.

A práve toto nadprirodzené prijatie utrpenia je zároveň najväčším víťazstvom. Ježiš, umierajúc na kríži, premohol smrť. Boh zo smrti získava život. Postoj Božieho dieťaťa neznamená rezignáciu pred tragickým osudom, ale je to pocit uspokojenia toho, kto už cíti predchuť víťazstva. V mene tejto víťaznej Kristovej lásky sa my kresťania musíme vydať na všetky cesty zeme, aby sme tam svojimi slovami a skutkami rozsievali pokoj a radosť. Musíme bojovať — v boji pokoja — proti zlu, proti nespravodlivosti, proti hriechu, a tak ohlasovali, že súčasná podoba ľudského života nie je konečná; a že Božia láska, prejavená v Kristovom Srdci, prinesie ľuďom slávne duchovné víťazstvo.