Zoznam bodov

Soľ umŕtvovania

Aby sa mohol posvätiť, normálny kresťan — ktorý nie je rehoľník — a ktorý sa neuchyľuje zo sveta, pretože miestom stretávania sa s Kristom je preňho práve ten — nepotrebuje žiaden vonkajší habit alebo iný odlišovací znak. Jeho odlíšenie je vnútorné: stála Božia prítomnosť a duch umŕtvovania. V skutočnosti je to jedna a tá istá vec, pretože umŕtvovanie nie je ničím iným než modlitbou zmyslov.

Kresťanské povolanie je povolaním k obete, k pokániu, k odčiňovaniu. Musíme prinášať zadosťučinenie jednak za svoje hriechy — veď koľkokrát sme odvrátili tvár, len aby sme nevideli Boha! —, a jednak za hriechy všetkých ľudí. Je treba, aby sme Krista nasledovali zblízka: Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie — jeho obetovanie sa, jeho vysilenie na kríži —, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život (2 Kor 4, 10). Naša cesta je cestou obety a v zriekaní sa samého seba potom nachádzame gaudium cum pace, radosť a pokoj.

Nehľadíme na svet so smutným výrazom na tvári. Možno neúmyselne, ale slabú službu urobili katechéze tí životopisci svätých, ktorí sa za každú cenu snažili nájsť u Božích služobníkov výnimočné veci už od ich útleho detstva. O niektorých rozprávajú, že ako deti nikdy neplakali, alebo že ako umŕtvovanie v piatky nepili z matkiných pŕs… Ty a ja sme sa narodili s plačom, ako Boh káže, a matkin prsník sme sali bez ohľadu na pôst alebo kántrové dni.

Teraz sme sa s Božou pomocou i v slede zdanlivo jednotvárnych dní naučili odhaľovať spatium verae poenitentiae — čas pravého pokánia; a v týchto chvíľach si robíme predsavzatie emendatio vitae — zlepšenia nášho života. To je cesta, ako sa otvoriť milosti a vnuknutiam Ducha Svätého v duši. A s touto milosťou — znovu zdôrazňujem — prichádza gaudium cum pace — radosť, pokoj a vytrvalosť na našej ceste (Porov. Rímsky breviár, Prípravná modlitba k svätej omši: Gaudium cum pace, emendationem vitae, spatium verae poenitentiae, gratiam et consolationem Sancti Spiritus, perseverantiam in bonis operibus, tribuat nobis omnipotens et misericors Dominus. Amen).

Umŕtvovanie je soľou nášho života. A najlepšie umŕtvovanie je také, ktoré — v maličkostiach, počas celého dňa — bojuje proti žiadostivosti tela, žiadostivosti očí a pýche života. Umŕtvovania, ktoré neumŕtvujú iných, a ktoré nás robia jemnocitnejšími, chápavejšími a otvorenejšími voči ostatným. Neumŕtvuješ sa, ak si urážlivý, ak sa necháš viesť iba svojím egoizmom, ak zotročuješ iných, ak sa nedokážeš zriecť zbytočností — a niekedy i potrebných vecí —, ak zosmutnieš, keď veci nevychádzajú tak, ako si si predstavoval. Naopak, umŕtvuješ sa práve vtedy, keď sa vieš stať pre všetkých všetkým, aby si získal všetkých (1 Kor 9, 22).

Vstúpili sme do Pôstneho obdobia: času pokánia, očisty, obrátenia. Nie je to ľahká úloha. Kresťanstvo nie je pohodlnou cestou: nestačí len byť v Cirkvi a nechať, nech roky plynú. V našom živote, v živote nás kresťanov je prvé obrátenie — tá jedinečná chvíľa, na ktorú každý spomína a v ktorej sa nám jasne ukáže všetko, čo od nás Pán žiada — veľmi dôležité. No ešte dôležitejšie a náročnejšie sú obrátenia, ktoré nasledujú po tom prvom. A ak chceme uľahčiť pôsobenie Božej milosti v týchto nasledujúcich obráteniach, je treba si zachovať dušu mladú, vzývať Pána, vedieť počúvať a odhaľovať, čo je zlé, prosiť o prepáčenie.

Invocabit me et ego exaudiam eum — Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším (Úvodný spev svätej omše: Ž 91⁹⁰, 15) — čítame v liturgii dnešnej nedele. Zamyslime sa nad tým, akým nádherným spôsobom sa o nás Boh stará, ako je vždy ochotný počúvať nás, a v každej chvíli pozorný pre slovo človeka. Kedykoľvek, no predovšetkým teraz, keď je naše srdce dobre pripravené a rozhodnuté očistiť sa, nás počúva a nepohrdne srdcom skrúšeným a poníženým (Úvodný spev svätej omše: Ž 51⁵⁰, 19).

Pán nás počúva, aby zasiahol a aby vstúpil do nášho života, aby nás oslobodil od zla a naplnil dobrom. Eripiam eum et glorificabo eum, zachránim ho i oslávim (Ž 91⁹⁰, 15), hovorí Pán o človekovi. Máme teda nádej na slávu a — ako už veľakrát predtým — stojíme na začiatku onej vnútornej cesty, ktorou je duchovný život. Nádej na oslávenie upevňuje našu vieru a roznecuje našu lásku. Tri božské cnosti, ktoré nás pripodobňujú nášmu Bohu Otcovi, sa začínajú rozvíjať.

Akým lepším spôsobom by sme teda mohli začať Pôstne obdobie než obnovením si viery, nádeje a lásky, ktoré sú zdrojom ducha pokánia a túžby po očistení? Pôst nie je len príležitosťou na zintenzívnenie našich vonkajších skutkov umŕtvovania: ak by sme si mysleli, že ide iba o to, úplne by nám unikol hlboký zmysel umŕtvovania v kresťanskom živote, pretože tieto vonkajšie prejavy sú — opakujem — až ovocím viery, nádeje a lásky.

Sviatosti Božej milosti

Kto chce bojovať, volí si prostriedky. A prostriedky sa za týchto dvadsať storočí kresťanstva nezmenili: modlitba, umŕtvovanie a časté pristupovanie k sviatostiam. Keďže umŕtvovanie je tiež modlitbou — modlitbou zmyslov — , môžeme tieto prostriedky zhrnúť len do dvoch slov: modlitba a sviatosti.

Bol by som rád, keby sme teraz pouvažovali o tom prameni Božej milosti, o sviatostiach, nádhernom prejave Božieho milosrdenstva. Rozjímajme pomaly nad ich definíciou, ktorú zachytáva Katechizmus svätého Pia V.: „Sviatosti sú určité viditeľné znaky, ktoré udeľujú milosť a zároveň ju naznačujú, keď ju stavajú pred náš zrak (Rímsky katechizmus Tridentského koncilu, II, c, I, 3)“. Boh, náš Pán je nekonečný, jeho láska je nevyčerpateľná, jeho dobrotivosť a milosrdenstvo voči nám nepozná hraníc. A hoci nám udeľuje svoju milosť aj rôznymi inými spôsobmi, predsa výslovne a slobodne ustanovil — len on to mohol urobiť — týchto sedem účinných znakov, aby stálym, jednoduchým a pre všetkých dostupným spôsobom mohli mať ľudia účasť na zásluhách vykúpenia.

Ak sa prestanú prijímať sviatosti, zanikne aj pravý kresťanský život. Bohužiaľ, nedá sa prehliadnuť, že zvlášť v dnešnej dobe je mnoho tých, ktorí, zdá sa, zabúdajú na tento prúd Kristovej milosti a pohŕdajú ním. Je síce bolestné hovoriť o tejto rane spoločnosti, ktorá sa nazýva kresťanskou, je to však nutné, aby sa v našich dušiach posilnila túžba pristupovať s väčšou láskou a vďačnosťou k tomuto prameňu posväcovania sa.

Ľudia sa dnes bez škrupúľ rozhodnú odložiť krst novonarodených detí a týmto vážnym útokom voči spravodlivosti a láske ich okrádajú o milosť viery, neoceniteľný poklad prebývania Najsvätejšej Trojice v duši, ktorá prichádza na svet poškvrnená dedičným hriechom. Snažia sa tiež oslabiť pravú povahu sviatosti birmovania, ktorú Tradícia vždy jednomyseľne vnímala ako posilu pre duchovný život, tiché a plodné vyliatie Ducha Svätého, aby duša, posilnená nadprirodzeným spôsobom, mohla bojovať ako miles Christi — Kristov vojak vo vnútornom boji proti sebectvu a žiadostivosti.

Ak človek stratí citlivosť na Božie veci, len ťažko dokáže chápať sviatosť pokánia. Sviatostná spoveď nie je dialógom ľudským, ale nadprirodzeným rozhovorom; je to súd neomylnej Božej spravodlivosti a, predovšetkým, milosrdenstva, vedený láskyplným sudcom, ktorý nemá záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil (Ez 33, 11).

Nežnosť nášho Pána je naozaj nekonečná. Len sa pozrite, s akým jemnosťou zaobchádza so svojimi deťmi. Z manželstva urobil posvätný zväzok, obraz zjednotenia sa Krista s jeho Cirkvou (Porov. Ef 5, 32), a veľkú sviatosť, na ktorej sa zakladá kresťanská rodina, ktorá má byť s pomocou Božej milosti prostredím pokoja a svornosti, školou svätosti. Rodičia sú spolupracovníkmi Boha. Z toho plynie milá povinnosť ctiť si ich, ktorá prináleží deťom. Právom by sme štvrté Božie prikázanie mohli nazvať — ako som už pred mnohými rokmi napísal — najsladším prikázaním Desatora. Ak sa manželstvo prežíva tak, ako to chce Boh, totiž sväto, z domova sa stane útočisko pokoja, svetla a radosti.

Chlieb a žatva: spoločenstvo so všetkými ľuďmi

Ježiš, ako som spomenul na začiatku, je rozsievač a prostredníctvom kresťanov pokračuje vo svojej Božskej sejbe. Kristus stláča pšenicu vo svojich prebodnutých rukách, zmáča ju svojou krvou, očisťuje ju a rozhadzuje do brázdy, ktorou je tento svet. Rozsieva jedno zrno za druhým, aby každý kresťan vo svojom vlastnom prostredí vydával svedectvo o plodnosti smrti a zmŕtvychvstania Pána.

Ak sme v Kristových rukách, mali by sme sa nechať preniknúť jeho vykupiteľskou krvou, nechať sa rozsievať a prijímať svoj život taký, aký si ho pre nás želá Boh. Mali by sme tiež pochopiť, že zrno, ktoré má prinášať úrodu, musí najskôr padnúť do zeme a odumrieť (Porov. Jn 12, 24-25). Až potom vyrastie steblo a na ňom sa objaví klas. Z klasu je chlieb, ktorý bude Bohom premenený na Kristovo Telo. Takýmto spôsobom sa znovu vraciame k Ježišovi, spájame sa s naším rozsievačom. Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe (1 Kor 10, 17).

Nikdy by sme nemali zabúdať, že bez sejby nemôže byť ani žiadna žatva. Preto je potrebné veľkoryso rozsievať Božie Slovo, pričiniť sa, aby ľudia spoznávali Krista, a keď ho spoznajú, aby po ňom pocítili hlad. Dnešný sviatok Božieho Tela, Kristovho tela, Chleba života, je vhodnou príležitosťou zamyslieť sa nad týmto hladom, ktorý možno pozorovať u ľudí: hladom po pravde, spravodlivosti, jednote a pokoji. Keď sa stretneme s hladom po pokoji, budeme musieť spolu so svätým Pavlom opakovať: Kristus je náš pokoj, pax nostra (Ef 2, 14). Túžba po pravde nám má pripomínať, že Ježiš je cesta, pravda a život (Porov. Jn 14, 6). A tých, ktorí sa usilujú o jednotu, musíme postaviť pred Krista, ktorý za nás prosí, aby sme boli consummati in unum, dokonale jedno (Jn 17, 23). Hlad po spravodlivosti nás zasa musí priviesť k pôvodnému zdroju svornosti medzi ľuďmi: k tomu, že sme a cítime sa byť deťmi jedného Otca, teda bratmi.

Pokoj, pravda, jednota, spravodlivosť. Aké ťažké nám niekedy pripadá prekonávanie prekážok, ktoré narúšajú ľudské spolužitie! My kresťania sme však povolaní uskutočňovať tento veľký zázrak bratstva: aby sme s pomocou Božej milosti dosiahli, že ľudia sa budú správať kresťansky, vzájomne si niesť bremená (Porov. Gal 6, 2), žiť podľa prikázania lásky, ktoré je zväzkom dokonalosti a podstatou zákona (Porov. Kol 3, 14; Rim 13, 10).

Nemožno skrývať, že toho treba ešte veľa urobiť. Pri istej príležitosti, pravdepodobne pri pohľade na vlniace sa klasy zrelého obilia, povedal Ježiš svojim učeníkom: Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu (Mt 9, 37-38). Podobne ako vtedy, aj dnes chýbajú robotníci, ktorí by chceli znášať bremeno dňa a horúčosť (Porov. Mt 20, 12). A ak my, ktorí pracujeme, nebudeme verní, stane sa to, o čom píše prorok Joel: Spustošené je pole, smúti roľa, veď je znivočené obilie, vyschol mušt, olej uvädol. Roľníci sa hanbia, jajkajú vinári pre pšenicu a jačmeň, lebo žatva je preč z poľa (Joel 1, 10-11).

Z úrody nebude nič, ak nebudeme ochotní veľkoryso prijať sústavnú prácu, možno dlhú a únavnú: obrábať pôdu, zasiať obilie, strážiť pole, zožať a vymlátiť… Božie kráľovstvo sa buduje v dejinnom kontexte, v čase. Pán nám všetkým zveril túto úlohu a nikto sa nemôže tváriť, že sa ho to netýka. Keď sa dnes budeme klaňať Kristovi a hľadieť na neho v Eucharistii, myslime na to, že ešte nenadišiel čas odpočinku a že treba pracovať ďalej.

V Knihe Prísloví sa píše: Kto obrába svoje pole, má chleba nadostač (Prís. 12, 11). Skúsme preniesť tento výrok do duchovnej oblasti: človek, ktorý nepracuje na Božej roli, ktorý nie je verný Božiemu poslaniu odovzdať sa iným a pomáhať im spoznávať Krista, len ťažko pochopí, čím je eucharistický Chlieb. Nikto si neváži to, čo ho nič nestálo. Ak máme vedieť oceniť a milovať Najsvätejšiu Eucharistiu, musíme prejsť Ježišovu cestu: byť zrnom, odumrieť sebe samému, vstať z mŕtvych do plnosti života a priniesť hojnú úrodu — stonásobnú! (Porov. Mk 4, 8).

Túto cestu je možné zhrnúť do jediného slova: milovať. Milovať — to znamená mať veľké srdce, spolucítiť so starosťami tých, ktorí nás obklopujú, vedieť odpúšťať a pochopiť: obetovať sa spolu s Kristom za všetky duše. Ak budeme milovať Kristovým srdcom, naučíme sa slúžiť a budeme obhajovať pravdu jasným a láskavým spôsobom. Aby sme mohli takto milovať, je potrebné, aby každý z nás odstránil zo svojho života všetko, čo prekáža Kristovmu životu v nás: sklony k pohodlnosti, pokušenie sebectva, snahu o vlastné vyniknutie. Len keď budeme na sebe uskutočňovať tento Kristov život, budeme ho môcť prenášať aj na iných; len keď na sebe zakúsime odumieranie obilného zrna, budeme môcť pracovať z hĺbky zeme, premieňať ju zvnútra a zúrodňovať.