Zoznam bodov

Odpoveď človeka

V takomto ovzduší Božieho milosrdenstva sa odvíja život kresťana. To je prostredie, kde sa má usilovať žiť ako Božie dieťa. A aké sú najdôležitejšie prostriedky, aby sa vo svojom povolaní posilnil? Dnes upriamim tvoju pozornosť na dva, ktoré sú ako nosné piliere kresťanského života: na vnútorný život a doktrinálnu formáciu, čiže hĺbkové poznanie našej viery.

Na prvom mieste, vnútorný život. Ako málo ľudí zatiaľ toto chápe! Keď počujú hovoriť o vnútornom živote, predstavia si prítmie kostola, ak nie rovno zatuchnuté prostredie niektorých sakristií. Už vyše štvrťstoročia opakujem, že ide o niečo iné. Mám na mysli vnútorný život bežných kresťanov, ktorých obvykle stretávame v ruchu mesta alebo v prírode a ktorí, či už na ulici, pri práci, v rodine, alebo vo chvíľach rozptýlenia, upierajú svoj pohľad na Krista počas celého dňa. A čo iné by to bolo, ak nie život neustálej modlitby? Nepocítil si azda aj ty potrebu byť dušou modlitby a mať taký vzťah s Bohom, ktorý ťa dokáže zbožštiť? Toto je kresťanská viera a tak to aj vždy chápali duše modlitby: „Tento človek sa stane Bohom preto — píše Klement Alexandrijský — lebo chce to isté, čo Boh (Klement Alexandrijský, Paedagogus, 3, 1, 1, 5 (PG 8, 556))“.

Spočiatku ťa to bude stáť viac úsilia: treba sa namáhať, aby sme sa upli na Pána a ďakovali mu za konkrétne prejavy jeho otcovskej lásky k nám. Pozvoľna potom pocítiš — aj keď tu vlastne nejde o city —, ako sa Božia láska zmocňuje tvojej duše. Je to sám Kristus, ktorý nás láskyplne prenasleduje: Hľa, stojím pri dverách a klopem (Zjv 3, 20). Ako to vyzerá s tvojím životom modlitby? Nepociťuješ občas v priebehu dňa túžbu dlhšie a v pokoji sa s ním rozprávať? Nevravíš mu: „Poviem ti to neskôr, potom sa s tebou o tom porozprávam?“

Vo chvíľach zvlášť venovaných rozhovoru s Pánom sa rozširuje srdce, upevňuje vôľa, a ľudský rozum — posilnený milosťou — nadprirodzeným pohľadom prenikne do ľudských skutočností. Ako ovocie z toho vždy vzídu jasné a praktické predsavzatia: zlepšiť sa vo svojom správaní, s citlivosťou a láskou pristupovať ku všetkým ľuďom a s horlivosťou dobrého športovca sa dôkladne pustiť do kresťanského boja lásky a pokoja.

Modlitba sa stane nepretržitou ako tlkot srdca, ako tep. Bez Božej prítomnosti nie je možný kontemplatívny život a bez kontemplatívneho života len málo zaváži pracovať pre Krista, lebo ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú (Ž 127¹²⁶, 1).

Riskantná istota kresťana

Qui habitat in adiutorio Altissimi, in protectione Dei coeli commorabitur — Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava (Ž 91⁹⁰, 1). Prebývať pod ochranou Najvyššieho, žiť s Bohom: to je riskantná istota kresťana. Na jednej strane byť presvedčení, že Boh nás počuje a že je tu pre nás; a tak sa naše srdce naplní pokojom. No na strane druhej, život s Bohom nepochybne vyžaduje podstúpiť aj riziko, pretože Pán sa neuspokojí iba s časťou: chce všetko. A aj za najmenšie priblíženie sa k nemu bude vyžadovať ochotu a pripravenosť na nové obrátenie, na novú nápravu, pripravenosť pozornejšie počúvať jeho vnuknutia — tie sväté túžby, ktoré necháva klíčiť v našej duši — a premieňať ich na skutky.

Od chvíle nášho prvého vedomého rozhodnutia naplno žiť Kristovo učenie sme na ceste vernosti jeho Slovu iste značne pokročili. Nech už je akokoľvek, nie je pravda, že ešte ostáva veľa vecí, ktoré treba urobiť? A nie je pravda, že je v nás ešte toľko pýchy? Je naozaj potrebná nová premena, väčšia vernosť a hlbšia pokora, aby sa zmenšovalo naše sebectvo a rástol v nás Kristus, lebo: Illum oportet crescere, me autem minui — On musí rásť a mňa musí ubúdať (Jn 3, 30).

Nie je možné zostať stáť na jednom mieste. Je potrebné postupovať ďalej k cieľu, ktorý nám vytyčoval svätý Pavol: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (Gal 2, 20). Ambícia je vysoká a veľmi vznešená: stotožnenie sa s Kristom, svätosť. Niet však inej cesty, ak túžime žiť v súlade s Božím životom, ktorý Pán zasial do našich duší pri krste. Napredovanie je rastom v svätosti; ústup a zaostávanie zasa uzavretím sa normálnemu rozvoju kresťanského života. Pretože oheň lásky k Bohu treba stále živiť, aby každým dňom rástol a hlbšie sa zmocňoval duše; a oheň sa udrží len vtedy, ak sa naň stále prikladá. A preto, ak nemôže rásť, vyhasína.

Spomeňte si na slová svätého Augustína: „Keď si povieš dosť, si stratený. Snaž sa ísť stále ďalej, kráčaj, vždy napreduj. Nezostávaj na mieste, necúvaj, nevybočuj z cesty (Sv. Augustín, Sermo 169, 15 (PL 38, 926))“.

Pôstne obdobie pred nás teraz stavia zásadné otázky: Napredujem vo vernosti Kristovi? V túžbe po svätosti? V apoštolskej veľkorysosti v mojom každodennom živote? V mojej bežnej práci a medzi kolegami?

Nech si každý z nás, bez rušivého zvuku slov, vo svojom vnútri odpovie na otázky a uvidí, do akej miery je potrebná nová premena, aby v nás žil Kristus a aby sa v našom správaní verne odzrkadľoval jeho obraz.

Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Kristus nám znovu hovorí, akoby nám dôverne šepkal do ucha: Kríž, každý deň. „Nielen v čase prenasledovania, píše svätý Hieronym, alebo keď sa vyskytne príležitosť na mučeníctvo, ale v každej situácii, v každom skutku, v každej myšlienke, v každom slove zapierajme to, čím sme boli predtým a vyznávajme to, čím sme teraz, pretože sme sa znovu zrodili v Kristovi (Sv. Hieronym, Epistola 121, 3 (PL 22, 1013))“.

Tieto úvahy nie sú v skutočnosti ničím iným než ozvenou slov Apoštola: Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde. Skúmajte, čo sa páči Pánovi (Ef 5, 8-10).

Obrátenie je otázkou chvíle; posväcovanie je úlohou na celý život. Božie semienko lásky, ktoré Pán vložil do našich duší, chce rásť, prejavovať sa v skutkoch, prinášať ovocie v každej chvíli zodpovedajúce tomu, čo je milé Pánovi. Preto je nevyhnutné, aby sme boli ochotní začínať stále odznova a v každej novej životnej situácii opäť nachádzať svetlo a impulz prvého obrátenia. A to je vlastne dôvod, prečo sa máme pripraviť dôsledným spytovaním svedomia, prosiac Pána o pomoc, aby sme mohli lepšie spoznať jeho a lepšie spoznať i seba samých. Niet inej cesty, ak sa máme znovu obrátiť.

Musíme mať teda vieru a nedovoliť, aby nás ovládlo znechutenie; neobmedzujme sa len na čisto ľudské kalkulácie. Aby sme prekonali prekážky, musíme sa pustiť do práce a naplno sa vložiť do našich úloh tak, že už samotné toto úsilie pred nami otvorí nové cesty a možnosti. A tu je univerzálny liek na všetky ťažkosti: osobná svätosť, oddanosť Pánovi.

Byť svätým znamená žiť tak, ako to od nás očakáva náš Nebeský Otec. Poviete mi, že je to ťažké. Áno, je to veľmi vysoký ideál. Ale súčasne je to aj ľahké: je to na dosah ruky. Keď niekto ochorie, niekedy sa ťažko hľadá vhodný liek. V nadprirodzenej oblasti to tak nie je. Liek je vždy poruke: je to Ježiš Kristus prítomný v Najsvätejšej Eucharistii, a svoju milosť nám dáva aj v ďalších sviatostiach, ktoré ustanovil.

Opakujme teda slovami i skutkami: „Dôverujem ti, Pane, a stačí mi tvoja prozreteľnosť v obyčajných veciach, tvoja každodenná pomoc.“ Nemáme prečo žiadať od Boha veľké zázraky. Musíme ho však prosiť, aby posilnil našu vieru, osvietil náš rozum, upevnil našu vôľu. Ježiš je vždy pri nás a vždy koná ako ten, kým je.

Od začiatku svojho kázania som vás varoval pred falošným chápaním „byť ako Boh.“ Neznepokojuj sa kvôli poznaniu seba samého: že si z hliny. Nech ťa to netrápi. Pretože ty a ja sme Božie deti — a to je správne chápanie oného „byť ako Boh“ — od večnosti vyvolení Božím povolaním: v Ježišovi Kristovi si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1, 4). My, ktorí patríme osobitným spôsobom Bohu, ktorí sme jeho nástrojmi i napriek našim osobným úbohostiam, budeme účinní, ak nestratíme vedomie svojej vlastnej slabosti. Mieru tej slabosti spoznáme práve vo chvíľach pokušenia.

Ak pociťujete skleslosť potom, čo ste azda osobitne živým spôsobom zakúsili svoju vlastnú malosť, potom je tu chvíľa, aby ste sa úplne a poddajne odovzdali do Božích rúk. Hovorí sa, že Alexandrovi Veľkému raz vyšiel v ústrety jeden žobrák, ktorý prosil o almužnu. Alexander zastal a rozkázal, aby žobráka urobili pánom piatich miest. Ten chudák zostal celý zaskočený a zmätene zvolal: „Ale ja som nežiadal až toľko!“ A Alexander mu odpovedal: „Ty si žiadal podľa svojho a ja ti dávam podľa môjho.“ Aj vo chvíľach, keď si veľmi výrazne uvedomujeme svoje vlastné nedostatky, môžeme a máme hľadieť na Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého s vedomím, že máme účasť na Božom živote. Nikdy neexistuje dostatočný dôvod, aby sme sa obzerali späť (Porov. Lk 9, 62). Pán je vždy pri nás. Musíme byť verní, spoľahliví, plniť si svoje povinnosti a v Ježišovi nachádzať lásku a impulz k pochopeniu chýb iných ľudí a k prekonávaniu vlastných omylov. Takto potom aj všetky duchovné ťažkosti — tvoje, moje a iných ľudí — budú oporou na stavbe Kristovho Kráľovstva.

Priznajme si svoje neduhy, ale súčasne vyznávajme Božiu moc. Kresťanský život musí svedčiť o optimizme, radosti a pevnom presvedčení, že Pán nás chce použiť pre svoje zámery. Ak sa budeme cítiť súčasťou Svätej Cirkvi, ak si budeme uvedomovať, že máme oporu v neochvejnej Petrovej skale a v pôsobení Ducha Svätého, potom sa v každej chvíli budeme rozhodovať plniť si svoje malé povinnosti každého okamihu: každý deň niečo zasiať. A sýpky nebudú stačiť pre toľkú úrodu.