Zoznam bodov

Nech je tento Ježišov postoj pre nás poučením. Za svojho pozemského života nechcel dokonca ani slávu, ktorá mu právom patrila: pretože hoci mal právo byť uctievaný ako Boh, prijal prirodzenosť sluhu, otroka (Porov. Flp 2, 6-7). Kresťan tak vie, že všetka sláva patrí Bohu a že nemôže využívať vznešenosť a veľkosť Evanjelia ako nástroj ľudských záujmov a ambícií.

Učme sa od Ježiša. Jeho postoj odmietania akejkoľvek ľudskej slávy je v dokonalom súlade s veľkosťou jeho jedinečného poslania: poslania milovaného Božieho Syna, ktorý sa vtelil, aby spasil ľudí; poslania, ktoré Otcova láska zahrnula starostlivosťou plnou nehy: Filius meus es tu, ego hodie genui te. Postula a me et dabo tibi gentes hereditatem tuam — Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy (Ž 2, 7).

Kresťan, ktorý nasleduje Krista a žije s postojom dokonalej adorácie Otca, takisto od Pána začuje slová láskyplnej starostlivosti: Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno (Ž 91⁹⁰, 14).

Akú zvláštnu schopnosť má človek zabúdať aj na tie najúžasnejšie veci a nechať si zovšednieť tajomstvo! Počas tohto pôstneho obdobia si znovu pripomeňme, že kresťan nemôže byť povrchný. Aj keď je naplno zaujatý svojou bežnou prácou medzi ostatnými ľuďmi, hoci je vyťažený, zaneprázdnený, napätý, kresťan má byť zároveň úplne ponorený v Bohu, pretože je Božím synom.

Božie detstvo je radostná pravda, útechu prinášajúce tajomstvo. Božie detstvo napĺňa celý náš duchovný život, lebo nás učí stýkať sa s naším nebeským Otcom, spoznávať ho a milovať, a tak naplní náš vnútorný boj nádejou a nám dá dôverčivú jednoduchosť malého dieťaťa. Ba čo viac, práve skutočnosť, že sme Božími deťmi, nás vedie k tomu, aby sme s láskou a obdivom kontemplovali všetky tie veci, ktoré vyšli z rúk Boha, Otca a Stvoriteľa. A takýmto spôsobom sa stávame kontemplatívnymi dušami uprostred sveta, ktorý milujeme.

V pôstnom období nám liturgia pripomína dôsledky Adamovho hriechu pre ľudský život. Adam nechcel byť dobrým Božím synom a vzbúril sa. Neustále nám však v ušiach znie aj ozvena onoho felix culpa — ó, šťastná vina (Rímsky misál, Veľkonočný chválospev na Veľkonočnú vigíliu), ktoré celá Cirkev, naplnená radosťou, zaspieva v chválospeve Veľkonočnej vigílie.

Keď prišla plnosť času, poslal Boh na svet svojho Jednorodeného Syna, aby znovunastolil pokoj; aby, vykupujúc človeka z hriechu adoptionem filiorum reciperemus — sme my ľudia dostali adoptívne synovstvo (Gal 4, 5), aby sme sa stali Božími deťmi, oslobodenými spod jarma hriechu a schopnými mať účasť na vnútornom živote Najsvätejšej Trojice. A tak sa tomuto novému človeku, tomuto novému štepu Božích detí (Porov. Rim 6, 4-5) umožnilo, aby oslobodil celé tvorstvo z neporiadku, a obnovil všetky veci v Kristovi (Porov. Ef 1,5-10), ktorý ho zmieril s Bohom (Porov. Kol 1, 20).

Nuž teda, je tu čas pokánia. Ako sme však videli, nie je to žiadna negatívna úloha. Pôstne obdobie sa má prežívať v duchu Božieho detstva, ktoré nám Kristus sprostredkoval a ktoré pulzuje v našom srdci (Porov. Gal 4, 6). Pán nás volá, aby sme sa k nemu priblížili a aby sme túžili byť ako on: Napodobňujte Boha ako milované deti (Ef 5, 1); a aby sme pokorne, ale zato horlivo spolupracovali na Božom pláne zjednocovať, čo sa rozdelilo, zachraňovať, čo sa stratilo, naprávať, čo hriešny človek narušil, privádzať naspäť na cestu to, čo zblúdilo, aby sa tak obnovila božská svornosť všetkého stvoreného.

Liturgia pôstneho obdobia niekedy naberá tragický podtón ako dôsledok rozjímania nad tým, čo pre človeka znamená odlúčiť sa od Boha. Tento záver však nemá posledné slovo. Posledné slovo patrí Bohu a je to slovo jeho vykupiteľskej a milosrdnej lásky, slovo o našom Božom detstve. Preto vám dnes so svätým Jánom opakujem: Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme (1 Jn 3, 1). Sme Božie deti, bratia vteleného Slova, o ktorom je napísané: V ňom bol život a život bol svetlom ľudí (Jn 1, 4). Deti svetla, bratia svetla — to sme. Nositelia jediného plameňa schopného zapáliť ľudské srdcia.

Predtým, než sa odmlčím a budem pokračovať vo Svätej omši, mal by sa teraz každý z nás zamyslieť nad tým, čo od neho Pán žiada, aké predsavzatia a aké rozhodnutia v ňom chce pôsobenie milosti vzbudiť. A keď si uvedomíte tie nadprirodzené i ľudské požiadavky odovzdania sa a boja, spomeňte si, že Ježiš Kristus je naším vzorom. Že Ježiš, ktorý je Bohom, dovolil, aby ho pokúšali, aby sme sa tak my naplnili nádejou a boli si istí víťazstvom. Lebo on bitky neprehráva a ak sa s ním zjednotíme, nikdy nebudeme porazení, naopak, budeme sa môcť nazývať a vskutku aj byť víťazmi: dobrými Božími deťmi.

Mali by sme žiť spokojne. Ja som spokojný, hoci, keď si robím osobné spytovanie svedomia, ktoré od nás tento liturgický čas pôstu žiada a pozerám sa na svoj život, dôvod na spokojnosť nemám. No predsa sa teším, lebo vidím, že Pán ma znovu hľadá, že stále zostáva mojím Otcom. Viem, že vy i ja, vďaka svetlu a pomoci milosti jasne uvidíme, čo všetko treba spáliť — a spálime to; čo všetko treba vykoreniť — a vykoreníme to; čoho všetkého sa treba vzdať — a aj sa toho vzdáme.

Nie je to ľahká úloha. Máme však k dispozícii jasný ukazovateľ, a to skutočnosť, ktorú by sme nemali a ani nemôžeme stratiť: že Boh nás miluje. A tak dovolíme Duchu Svätému, aby v nás pôsobil a očistil nás, a my sme tak mohli objať Božieho Syna na kríži, a vstať z mŕtvych spolu s ním, pretože radosť zmŕtvychvstania má svoje korene na kríži.

Panna Mária, Matka naša, auxilium christianorum, refugium peccatorum — Pomocnica kresťanov, Útočisko hriešnikov, prihováraj sa za nás u svojho Syna, aby nám zoslal Ducha Svätého, ktorý prebudí v našich srdciach rozhodnutie vykročiť pevným a istým krokom a ktorý až na dne našej duše nechá zaznieť volanie, čo naplnilo pokojom jedného z prvých kresťanských mučeníkov: „Veni ad Patrem — Poď, vráť sa k Otcovi (Sv. Ignác Antiochijský, Epistola ad Romanos, 7, 2 (PG 5, 694))“, ktorý ťa očakáva.

Radosť Zeleného štvrtka

Ako dobre teraz chápeme pieseň, ktorú kresťania všetkých čias neprestajne spievajú na chválu Najsvätejšej Eucharistie:

Sviatosť tela tajomného

veleb jazyk, vďačne chváľ!

Veleb predrahá krv jeho,

ktorú za nás vylieva;

on, plod lona panenského,

slávny, dobrý, večný Pán (Hymnus Pange lingua). Je nutné nábožne sa klaňať Bohu, z lásky k nám ukrytému v Eucharistii (Porov. sv. Tomáš Akvinský, hymnus Adoro te devote — Klaniam sa ti vrúcne): je to ten istý Ježiš Kristus, ktorý sa narodil z Panny Márie; ten istý, ktorý trpel a bol ukrižovaný; ten istý, ktorému z prebodnutého boku vytryskla krv a voda (Porov. Ave verum corpus).

Ó svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy (Hymnus O sacrum convivium). Liturgia Cirkvi takto v krátkych slohách zhrnuje vrcholné kapitoly dejín túžobnej lásky, akou nás zahŕňa Pán.

Boh našej viery nie je vzdialenou bytosťou, ľahostajne pozorujúcou osudy ľudí: ich túžby, ich zápasy, ich úzkosti. Je to Otec, ktorý až tak miluje svoje deti, že posiela Slovo, druhú božskú osobu Najsvätejšej Trojice, aby sa stalo telom, zomrelo za nás a vykúpilo nás. Je to ten istý milujúci Otec, ktorý nás teraz nežne priťahuje k sebe prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého, prebývajúceho v našich srdciach.

Radosť Zeleného štvrtka vlastne pochádza odtiaľ: z poznania, že Stvoriteľ sa rozlieva láskou k svojim stvoreniam. Akoby nestačilo už toľko iných dôkazov jeho milosrdenstva, náš Pán Ježiš Kristus ustanovuje Eucharistiu, aby sme ho mohli mať vždy blízko pri sebe, pretože — nakoľko to vôbec môžeme pochopiť — ten, ktorý nič nepotrebuje, pohnutý láskou sa nechce zaobísť bez nás. Najsvätejšia Trojica si zamilovala človeka, pozdvihla ho do poriadku milosti a urobila ho na svoj obraz a podobu (Gn 1, 26); vykúpila ho z hriechu — z hriechu Adama, ktorý padol na celé ľudské pokolenie, ako aj z osobných hriechov každého jedného z nás — a túži skutočne prebývať v našej duši: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok (Jn 14, 23).