Zoznam bodov

Prednedávnom som obdivoval istý mramorový reliéf, znázorňujúci klaňanie sa troch kráľov Božiemu Dieťaťu. Tento reliéf bol orámovaný ďalšími postavami: štyrmi anjelmi, z ktorých každý bol zobrazený s jedným symbolom: diadémom, zemeguľou korunovanou krížom, mečom a žezlom. Takýmto umeleckým stvárnením pomocou známych znakov sa dá priblížiť udalosť, čo si dnes pripomíname, keď sa niekoľkí učenci — podľa tradície králi — prišli pokloniť Dieťaťu, na ktoré sa predtým dopytovali v Jeruzaleme: Kde je ten novonarodený židovský kráľ? (Mt 2, 2).

Táto otázka súri i mňa, a hľadím na Ježiša uloženého v jasliach (Lk 2, 12), na mieste určenom len pre zvieratá. Kde je, Pane, tvoj kráľovský majestát, kde je koruna, meč, žezlo? Patria mu, a on ich nechce; kraľuje zavinutý v plienkach. Je bezmocným kráľom, ktorý sa nám ukazuje ako malé bezbranné dieťa. Ako si nespomenúť na slová Apoštola, keď napísal: zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 7).

Náš Pán prijal ľudské telo, aby nám ukázal Otcovu vôľu. A hľa, hneď od kolísky nás poúča. Ježiš Kristus nás hľadá — skrze povolanie, ktoré je povolaním k svätosti —, aby sme spolu s ním dovŕšili vykúpenie. Zamyslime sa na nad jeho prvým poučením: spolupracovať na vykúpení neznamená triumfovať nad svojimi blížnymi, ale prekonávať samých seba. Tak ako Kristus sa musíme pokoriť a považovať sa za služobníkov iných, aby sme ich priviedli k Bohu.

Tak teda, kde je Kráľ? Nie je to potom azda tak, že Ježiš túži kraľovať predovšetkým v srdci, v tvojom srdci? Preto sa stáva Dieťaťom, lebo veď kto by nemal rád takého malého človiečika? Kde je Kráľ? Kde je Kristus, ktorého sa Duch Svätý snaží sformovať v našej duši? Nemôže byť v pýche, ktorá nás oddeľuje od Boha, nemôže byť v nedostatku lásky, ktorá nás izoluje od ostatných. Tam Kristus byť nemôže, tam sa človek ocitá sám.

Pri nohách Dieťaťa Ježiša, kráľa bez vonkajších znakov svojej kráľovskej dôstojnosti, môžete v deň Zjavenia Pána povedať: Pane, odstráň pýchu z môjho života; znič moje sebectvo, moju túžbu po presadzovaní seba a po nadraďovaní sa nad druhými. Daj, aby podstatou mojej osobnosti bolo stotožnenie sa s tebou.

Cesta viery

Stotožniť sa s Kristom nie je ľahkou úlohou. Ale nie je ani ťažkou, ak žijeme tak, ako nás naučil Pán: ak sa každý deň utiekame k jeho slovu, ak náš život nechávame preniknúť sviatostnou skutočnosťou — Eucharistiou —, ktorú nám zanechal ako pokrm, pretože takto je cesta kresťana schodnou cestou, ako sa spieva v jednej starej piesni mojej krajiny. Boh nás jasne a jednoznačne povolal. Tak ako múdri králi, aj my sme objavili na nebi svojej duše hviezdu, svetlo i smer cesty.

Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť (Mt 2, 2). To je vlastne aj naša skúsenosť. Aj my sme postrehli, ako sa v našej duši krok za krokom zapaľuje nová žiara: túžba byť naozajstnými kresťanmi, dychtivá nedočkavosť — ak to tak môžem nazvať — vziať Boha vážne. Keby teraz každý z vás začal rozprávať o tom, ako to bolo s jeho nadprirodzeným povolaním, my ostatní by sme to považovali za Božie pôsobenie. Ďakujme Bohu Otcovi, Bohu Synovi, Bohu Duchu Svätému a preblahoslavenej Panne Márii, prostredníctvom ktorej k nám prichádzajú všetky nebeské požehnania, za tento najväčší dar, aký môže Pán popri viere dopriať stvoreniu: a to odhodlanú túžbu dosiahnuť plnosť lásky a presvedčenie o tom, že svätosť uprostred pracovných, spoločenských a iných povinností je nielen možná, ale i nevyhnutná.

Pozrite sa, s akou jemnosťou nás Pán pozýva! Vyjadruje sa ľudskými slovami ako zamilovaný človek: po mene ťa zavolám, ty si môj (Iz 43, 1). Boh, ktorý je krása, veľkosť a múdrosť sama, nám hovorí, že mu patríme, že si nás vyvolil za cieľ svojej nekonečnej lásky. Musíme žiť skutočný život viery, ak sa tento vynikajúci dar, ktorý Prozreteľnosť zverila do našich rúk, nemá premárniť. Musíme mať vieru ako oní mudrci a byť presvedčení, že ani púšť, ani búrky, ani pokoj oázy nám nezabránia dôjsť do cieľa večného Betlehema, k definitívnemu životu s Bohom.

Cesta viery je cestou obety. Kresťanské povolanie nás nevytrháva z nášho miesta, ale vyžaduje od nás, aby sme sa vzdali všetkého, čo nám prekáža milovať Boha. Svetlo, ktoré sa zapáli, je len začiatok; musíme ho nasledovať, ak túžime, aby sa žiara stala hviezdou a potom slnkom.

„Keď boli mudrci ešte v Perzii, píše svätý Ján Zlatoústy, nevideli nič, len hviezdu, keď však opustili svoju vlasť, uzreli samotné slnko spravodlivosti. Môžeme povedať, že keby boli zostali vo svojej krajine, neboli by viac onú hviezdu videli. Poponáhľajme sa teda i my, a hoci by nám v tom všetci bránili, bežme do domu toho Dieťaťa (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 6, 5 (PG 57, 78))“.

Pevnosť v povolaní

Videli sme hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť. Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním (Mt 2, 2-3). Aj dnes sa opakuje táto scéna. Keď ide o Božiu veľkosť, o vážne ľudské a hlboko kresťanské rozhodnutie dôsledne žiť v súlade so svojou vierou, nikdy nechýbajú ľudia, ktorí sa tomu čudujú, zaráža ich to alebo sa nad tým pohoršujú. Dalo by sa povedať, že nedokážu prijať inú realitu než je tá, čo sa zmestí do ich obmedzených pozemských predstáv. Pri pohľade na veľkorysosť správania tých, čo počúvli Pánovu výzvu, sa buď neprívetivo usmievajú, alebo sa vystrašia, alebo — v prípadoch vyzerajúcich skutočne patologicky — všetko svoje úsilie sústreďujú na zmarenie onoho svätého rozhodnutia, ku ktorému svedomie človeka v najplnšej slobode dospelo.

Pri niektorých príležitostiach som bol svedkom toho, čo by sa dalo nazvať všeobecnou mobilizáciou proti tým, ktorí sa rozhodli odovzdať svoj život službe Bohu a blížnym. Sú totiž takí, čo sú presvedčení, že Boh si nemôže vybrať koho chce bez toho, aby si od nich vypýtal povolenie; a že človek nie je schopný dosiahnuť plnú slobodu odpovedať „áno“ Láske alebo ju odmietnuť. Pre takto zmýšľajúcich ľudí je nadprirodzený život každej duše niečím druhoradým; pripúšťajú síce, že si zasluhuje, aby sa mu venovala pozornosť, ale až potom, čo sú zo strany človeka uspokojené všetky malé pohodlnôstky a ľudský egoizmus. Keby to bolo takto, čo by zostalo z kresťanstva? Sú snáď láskavé a súčasne náročné Ježišove slová len na to, aby sme ich počúvali? Alebo počúvali aj uskutočňovali? On sám povedal: Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5, 48).

Náš Pán sa obracia na všetkých ľudí, aby mu vyšli v ústrety, aby boli svätí. Nepovoláva len mudrcov, ktorí boli vzdelaní a mocní; veď už predtým poslal k pastierom do Betlehema nie síce hviezdu, ale jedného zo svojich anjelov (Porov. Lk 2, 9). Či už bohatí alebo chudobní, múdri alebo menej múdri, všetci si majú udržiavať pokornú dispozíciu duše, ktorá umožňuje počuť Boží hlas.

Uvažujme o Herodesovom prípade: bol mocným tohto sveta a mal možnosť poslúžiť si učenými: zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš (Mt 2, 4). Jeho moc a vedomosti ho nevedú k rozpoznaniu Boha. Pre jeho zaryté srdce sú moc a vedomosti nástrojmi zla: nezmyselnej túžby zničiť Boha a pohŕdania životmi hŕstky nevinných detí.

V svätom Evanjeliu ďalej čítame: Oni mu povedali: V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud Izraela (Mt 2, 5-6). Nie je možné prehliadnuť tieto detaily Božieho milosrdenstva: ten, ktorý mal vykúpiť svet, sa narodí v zapadnutej dedinke. A je to preto, lebo Boh neberie ohľad na osoby, ako nám nástojčivo pripomína Sväté písmo (Porov. 2 Krn 19, 7; Rim 2, 11; Ef 6, 9; Kol 3, 25 atď.). Keď pozýva nejakú dušu, aby naplno žila v súlade s vierou, nevšíma si na bohatstvo, vznešenosť rodiny či vysoký stupeň vedomostí. Povolanie predchádza všetky zásluhy: A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo Dieťa (Mt 2, 9).

Povolanie je to prvé: Boh nás miluje skôr, než sa naučíme k nemu obracať, a vkladá do nás lásku, ktorou sa mu môžeme odplácať. Otcovská dobrota Boha nám vychádza v ústrety (Porov. Ž 79⁷⁸, 8). Náš Pán nie je iba spravodlivý, je omnoho viac — je milosrdný. Nečaká, kým k nemu prídeme; prichádza ako prvý, s nenapodobniteľnými znakmi otcovskej nehy.