Cesta viery je cestou obety. Kresťanské povolanie nás nevytrháva z nášho miesta, ale vyžaduje od nás, aby sme sa vzdali všetkého, čo nám prekáža milovať Boha. Svetlo, ktoré sa zapáli, je len začiatok; musíme ho nasledovať, ak túžime, aby sa žiara stala hviezdou a potom slnkom.

„Keď boli mudrci ešte v Perzii, píše svätý Ján Zlatoústy, nevideli nič, len hviezdu, keď však opustili svoju vlasť, uzreli samotné slnko spravodlivosti. Môžeme povedať, že keby boli zostali vo svojej krajine, neboli by viac onú hviezdu videli. Poponáhľajme sa teda i my, a hoci by nám v tom všetci bránili, bežme do domu toho Dieťaťa (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 6, 5 (PG 57, 78))“.

Pevnosť v povolaní

Videli sme hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť. Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním (Mt 2, 2-3). Aj dnes sa opakuje táto scéna. Keď ide o Božiu veľkosť, o vážne ľudské a hlboko kresťanské rozhodnutie dôsledne žiť v súlade so svojou vierou, nikdy nechýbajú ľudia, ktorí sa tomu čudujú, zaráža ich to alebo sa nad tým pohoršujú. Dalo by sa povedať, že nedokážu prijať inú realitu než je tá, čo sa zmestí do ich obmedzených pozemských predstáv. Pri pohľade na veľkorysosť správania tých, čo počúvli Pánovu výzvu, sa buď neprívetivo usmievajú, alebo sa vystrašia, alebo — v prípadoch vyzerajúcich skutočne patologicky — všetko svoje úsilie sústreďujú na zmarenie onoho svätého rozhodnutia, ku ktorému svedomie človeka v najplnšej slobode dospelo.

Pri niektorých príležitostiach som bol svedkom toho, čo by sa dalo nazvať všeobecnou mobilizáciou proti tým, ktorí sa rozhodli odovzdať svoj život službe Bohu a blížnym. Sú totiž takí, čo sú presvedčení, že Boh si nemôže vybrať koho chce bez toho, aby si od nich vypýtal povolenie; a že človek nie je schopný dosiahnuť plnú slobodu odpovedať „áno“ Láske alebo ju odmietnuť. Pre takto zmýšľajúcich ľudí je nadprirodzený život každej duše niečím druhoradým; pripúšťajú síce, že si zasluhuje, aby sa mu venovala pozornosť, ale až potom, čo sú zo strany človeka uspokojené všetky malé pohodlnôstky a ľudský egoizmus. Keby to bolo takto, čo by zostalo z kresťanstva? Sú snáď láskavé a súčasne náročné Ježišove slová len na to, aby sme ich počúvali? Alebo počúvali aj uskutočňovali? On sám povedal: Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5, 48).

Náš Pán sa obracia na všetkých ľudí, aby mu vyšli v ústrety, aby boli svätí. Nepovoláva len mudrcov, ktorí boli vzdelaní a mocní; veď už predtým poslal k pastierom do Betlehema nie síce hviezdu, ale jedného zo svojich anjelov (Porov. Lk 2, 9). Či už bohatí alebo chudobní, múdri alebo menej múdri, všetci si majú udržiavať pokornú dispozíciu duše, ktorá umožňuje počuť Boží hlas.

Uvažujme o Herodesovom prípade: bol mocným tohto sveta a mal možnosť poslúžiť si učenými: zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš (Mt 2, 4). Jeho moc a vedomosti ho nevedú k rozpoznaniu Boha. Pre jeho zaryté srdce sú moc a vedomosti nástrojmi zla: nezmyselnej túžby zničiť Boha a pohŕdania životmi hŕstky nevinných detí.

V svätom Evanjeliu ďalej čítame: Oni mu povedali: V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud Izraela (Mt 2, 5-6). Nie je možné prehliadnuť tieto detaily Božieho milosrdenstva: ten, ktorý mal vykúpiť svet, sa narodí v zapadnutej dedinke. A je to preto, lebo Boh neberie ohľad na osoby, ako nám nástojčivo pripomína Sväté písmo (Porov. 2 Krn 19, 7; Rim 2, 11; Ef 6, 9; Kol 3, 25 atď.). Keď pozýva nejakú dušu, aby naplno žila v súlade s vierou, nevšíma si na bohatstvo, vznešenosť rodiny či vysoký stupeň vedomostí. Povolanie predchádza všetky zásluhy: A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo Dieťa (Mt 2, 9).

Povolanie je to prvé: Boh nás miluje skôr, než sa naučíme k nemu obracať, a vkladá do nás lásku, ktorou sa mu môžeme odplácať. Otcovská dobrota Boha nám vychádza v ústrety (Porov. Ž 79⁷⁸, 8). Náš Pán nie je iba spravodlivý, je omnoho viac — je milosrdný. Nečaká, kým k nemu prídeme; prichádza ako prvý, s nenapodobniteľnými znakmi otcovskej nehy.