Zoznam bodov

Práca nevyhnutne sprevádza život človeka na zemi. S ňou sa objaví aj námaha, únava, vyčerpanosť, teda prejavy bolesti a zápasov, ktoré tvoria súčasť našej terajšej ľudskej existencie a ktoré sú znamením prítomnosti hriechu a zároveň potreby vykúpenia. No práca sama osebe nie je ani trápením, ani prekliatím a ešte menej trestom; tí, ktorí to tvrdia, zrejme dobre nečítali Sväté písmo.

Je načase, aby sme my kresťania nahlas povedali, že práca je Božím darom a že je nezmyslom deliť ľudí na rôzne kategórie podľa druhu práce, považujúc niektoré činnosti za ušľachtilejšie než iné. Práca, každá práca, je svedectvom dôstojnosti človeka a jeho postavenia ako koruny tvorstva. Je príležitosťou na rozvíjanie vlastnej osobnosti. Je putom jednoty s ostatnými jedincami, zdrojom príjmov pre zabezpečenie rodiny; prostriedkom ako prispieť k zveľaďovaniu spoločnosti, v ktorej žijeme, a k pokroku celého ľudstva.

Pre kresťana sa tieto perspektívy ešte rozširujú a zväčšujú, pretože práca sa ukazuje ako účasť na stvoriteľskom diele Boha, ktorý, keď stvoril človeka, požehnal ho slovami: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi! (Gn 1, 28). A keďže prácu si osvojil aj Kristus, stáva sa pre nás realitou vykúpenou i vykupiteľskou: nie je to len okruh, v ktorom sa človek pohybuje a žije, ale aj prostriedok a cesta k svätosti, posvätená i posväcujúca skutočnosť.

Skúsenosť hriechu by nás teda nemala viesť k pochybnostiam o našom poslaní. Prirodzene, naše hriechy nám môžu sťažiť rozpoznanie Krista. Preto sa musíme usilovať vysporiadať sa s našimi osobnými slabosťami a hľadať očistenie, no uvedomujúc si pritom, že Boh nám nesľúbil úplné víťazstvo nad zlom v tomto živote, ale žiada nás, aby sme bojovali. Sufficit tibi gratia mea (2 Kor 12, 9), stačí ti moja milosť, odpovedá Boh Pavlovi, keď ho prosí, aby ho zbavil ostňa, ktorý ho sužoval.

Božia moc sa prejavuje v našej slabosti a vyzýva nás bojovať, zápasiť so svojimi chybami, aj keď vieme, že úplné víťazstvo na tejto pozemskej púti nikdy nedosiahneme. Kresťanský život znamená znovu a znovu začínať, každý deň sa neustále obnovovať.

Kristus vstáva z mŕtvych aj v nás, ak máme spoluúčasť na jeho kríži a jeho smrti. Musíme milovať kríž, odovzdanie sa, umŕtvovanie. Kresťanským optimizmom nie sú žiadne nasladlé očakávania, prípadne čisto ľudská dôvera v osud, že všetko dobre dopadne. Je to optimizmus, ktorý má svoje korene vo vedomí slobody a vo viere v milosť; je to optimizmus, ktorý nás vedie byť náročnými na seba samých a k úsiliu odpovedať na Božie volanie.

A takto, už nie napriek našej úbohosti, ale istým spôsobom práve skrze ňu a skrze náš život ľudí z mäsa a kostí, z hliny, sa prejavuje Kristus: v tom, že chceme byť lepší, v túžbe po čistej láske, v potláčaní sebectva, v úplnom odovzdávaní sa iným ľuďom, robiac tak z nášho života neustálu službu.

Sviatok Nanebovstúpenia Pána nám pripomína aj inú pravdu: že Kristus, ktorý nás povzbudzuje v našej úlohe vo svete, nás očakáva v nebi. Inými slovami: život tu na zemi, ktorý milujeme, nie je definitívny. Lebo tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce (Heb 13, 14), mesto bez zmien, mesto večné.

Snažme sa však, aby sme si Božie Slovo nevykladali úzkoprso. Náš Pán nechce, aby sme boli počas nášho pozemského putovania nešťastní, v očakávaní útechy na druhom svete. Boh chce, aby sme boli šťastní už tu, túžiac po dosiahnutí konečného šťastia, ktoré môže len on bezo zvyšku naplniť.

Rozjímanie o nadprirodzených skutočnostiach, pôsobenie milosti v našich dušiach a láska k blížnemu ako sladké ovocie Božej lásky — to všetko už na tejto zemi predstavuje predchuť neba, jeho závdavok, ktorý má každým dňom narastať. My kresťania neznesieme dvojaký život, a preto si udržiavame jednotu života, prostú a silnú, na ktorej sa zakladajú a v ktorej sa navzájom stretávajú všetky naše činnosti.

Kristus nás očakáva. Veď naša vlasť je v nebi (Flp 3, 20), ale súčasne sme v plnohodnotnými obyvateľmi tejto zeme, uprostred ťažkostí, nespravodlivosti, neporozumenia, ale aj uprostred radosti a pokoja, ktorý nám dáva vedomie, že sme milované Božie deti. Vytrvajme v službe nášmu Bohu a uvidíme, ako počtom i svätosťou narastie tá kresťanská armáda pokoja, ten národ spoluvykupiteľov. Buďme kontemplatívnymi dušami, v neustálom dialógu sa stretávajme s Pánom, v každom čase, od prvej myšlienky ráno až po poslednú večer, sústavne sa obracajúc srdcom na nášho Pána, Ježiša Krista a prichádzajúc k nemu skrze našu Matku, Preblahoslavenú Pannu Máriu, a skrze neho — k Otcovi a Duchu Svätému.

A ak napriek všetkému v našej duši pretrvávajú trpké zvyšky smútku po Nanepovstúpení Pána, utiekajme sa k jeho Matke, tak ako to urobili apoštoli: vtedy sa vrátili do Jeruzalema… všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách… s Ježišovou Matkou Máriou (Sk 1, 12-14).

Prinášať ostatným Kristovu lásku

Všimnite si však, že Boh nám nehovorí: namiesto srdca vám dám vôľu čistého ducha. Nie, on nám dáva srdce, srdce z mäsa, aké bolo aj to Kristovo. Nemám jedno srdce na to, aby som miloval Boha, a iné na to, aby som miloval ľudí. Tým istým srdcom, ktorým som miloval svojich rodičov a ktorým milujem svojich priateľov, milujem aj Krista, Otca, Ducha Svätého a Pannu Máriu. Preto budem vždy opakovať, že musíme byť veľmi ľudskí, lebo inak nebudeme môcť byť Boží.

Ľudská láska, láska na tejto zemi, ak je skutočná, pomáha nám zakúsiť aj lásku Božiu. Takto už tu ochutnáme lásku, ktorou sa budeme tešiť v Bohu, a ktorá bude medzi nami vládnuť v nebi, keď bude Boh všetko vo všetkom (1 Kor 15, 28). Keď začneme chápať, čo je to Božia láska, budeme cítiť potrebu byť stále viac súcitnejší, veľkorysejší a odovzdanejší.

Musíme odovzdávať ďalej to, čo sme dostali, učiť to, čo sme sa naučili, bez povýšenectva a s prostotou sprostredkovať aj ostatným poznanie Kristovej lásky. Každý z vás pri uskutočňovaní svojej práce, pri vykonávaní svojho povolania v spoločnosti, môže a musí premieňať svoje zamestnanie na službu. Práca, ktorá je dotiahnutá až do konca, ktorá má zdarný priebeh a prispieva k pokroku, ktorá využíva výdobytky kultúry a techniky, spĺňa významnú funkciu a je vždy užitočná pre celé ľudstvo, ak nás k nej motivuje štedrosť a nie sebectvo, ak sa usilujeme o dobro pre všetkých a nie o vlastný prospech: ak je naplnená kresťanským zmyslom života.

Prostredníctvom svojej práce a v rámci celej siete medziľudských vzťahov musíte ukazovať Kristovu lásku a jej konkrétne plody: priateľstvo, porozumenie, láskavosť, pokoj. Ako Kristus, ktorý po všetkých cestách Palestíny chodil a dobre robil (Porov. Sk 10, 38), aj vy na vašich ľudských cestách, v rodine, v občianskej spoločnosti, v bežných pracovných vzťahoch, pri kultúre a oddychu, musíte pokračovať vo veľkej sejbe pokoja. To bude najlepším dôkazom, že do vášho srdca vstúpilo Božie kráľovstvo: My vieme, že sme prešli zo smrti do života — píše svätý Ján apoštol — lebo milujeme bratov (1 Jn 3, 14).

Nikto však nemôže žiť túto lásku, ak sa ju nenaučí utvárať v škole Ježišovho Srdca. Len keď budeme hľadieť na Kristovo Srdce a rozjímať o ňom, dosiahneme to, že sa naše vlastné srdce vymaní z nenávisti a ľahostajnosti; len vtedy budeme vedieť kresťansky reagovať na cudzie utrpenie a bolesť.

Spomeňte si na scénu, ktorú nám opisuje svätý Lukáš, keď Kristus šiel okolo mesta Naim (Lk 7, 11-17). Ježiš vidí zármutok ľudí, s ktorými sa náhodne stretáva. Mohol len tak prejsť okolo, alebo počkať, že ho zavolajú a poprosia. Lenže on nejde ďalej, ani nečaká. Prevezme iniciatívu, dojatý žiaľom vdovy, ktorá prišla o to jediné, čo jej ešte ostávalo, o svojho syna.

Evanjelista vysvetľuje, že Ježišovi jej prišlo ľúto; možno svoje dojatie prejavil aj navonok, ako pri Lazárovej smrti. Ježiš Kristus nebol a ani nie je necitlivý voči utrpeniu, ktoré sa rodí z lásky, ani sa neteší, keď sú deti oddelené od rodičov: premáha smrť, aby dal život, aby tí, ktorí sa milujú, mohli byť spolu, pričom však vyžaduje prvenstvo Božej lásky, ktorým sa musí riadiť naozajstný kresťanský život.

Kristus vie, že ho obklopuje zástup ľudí, že budú žasnúť nad týmto zázrakom a budú ho rozhlasovať po celom okolí. Pán však nevyužíva umelo túto príležitosť, aby sa zapáčil: jednoducho sa ho dotýka utrpenie tej ženy a nemôže ju nechať bez útechy. A tak k nej pristúpil a povedal: Neplač! (Lk 7, 13). Akoby jej tým chcel povedať: nechcem ťa vidieť v slzách, pretože som prišiel, aby som na svet priniesol radosť a pokoj. A potom prichádza na rad zázrak, prejav moci Ježiša Krista — Boha. Najskôr však bolo dojatie v jeho duši, jasný prejav nežnosti Srdca Ježiša Krista — Človeka.

Kristov pokoj

Musím sa však s vami podeliť ešte o jednu myšlienku: a to, aby sme bez oddychu bojovali o konanie dobra, práve preto, že vieme, ako ťažko sa my ľudia rozhodujeme presadzovať spravodlivosť, pričom ešte veľa chýba k tomu, aby bolo spolužitie medzi ľuďmi preniknuté láskou, a nie nenávisťou a ľahostajnosťou. Takisto je nám jasné, že aj keď sa nám podarí dosiahnuť rozumné rozdelenie spoločenských dobier a harmonickú organizáciu spoločnosti, nezmizne z nej bolesť spôsobená chorobami, neporozumením, osamelosťou, smrťou milovaných osôb, a skúsenosťou z vlastnej ohraničenosti.

Na všetky tieto trápenia má kresťan len jednu hodnovernú odpoveď: odpoveď, ktorá je definitívna. Je ňou Kristus na kríži, Boh, ktorý trpí a umiera, Boh, ktorý nám dáva svoje srdce, kopijou prebodnuté z lásky ku všetkým ľuďom. Nášmu Pánovi sa protiví nespravodlivosť a odsudzuje každého, kto ju pácha. Dopúšťa ju však, pretože rešpektuje slobodu každého jednotlivca. Boh, náš Pán, nespôsobuje utrpenie ľudí, no dovoľuje ho, pretože následkom dedičného hriechu sa stalo súčasťou ľudskej prirodzenosti. Predsa však ho jeho srdce naplnené láskou k ľuďom viedlo k tomu, aby vzal na seba — spolu s krížom — všetky tie muky: naše utrpenie, náš smútok, náš nepokoj, náš hlad a smäd po spravodlivosti.

Kresťanské učenie o utrpení nie je súborom lacných útech. Je to v prvom rade učenie o prijatí utrpenia, ktoré je fakticky neodmysliteľné od života každého človeka. Nemôžem pred vami skrývať — s radosťou, pretože vždy som kázal a snažil sa žiť podľa toho, že kde je kríž, tam je aj Kristus, láska —, že bolesť sa v mojom živote objavovala často a neraz sa mi chcelo plakať. Inokedy som zasa cítil, ako vo mne narastá znechutenie z nespravodlivosti a zla, a pociťoval som hnev z toho, že som nemohol nič urobiť a že — napriek môjmu úsiliu — som nebol schopný bezprávnu situáciu zlepšiť.

Keď vám teraz rozprávam o bolesti, nie sú to len teórie. A takisto sa nechcem obmedziť len na skúsenosti iných, keď vám potvrdím, že ak niekedy cítite, že vaša duša pred utrpením kolíše, vtedy je jediným liekom pohľad na Krista. Scéna na Kalvárii všetkým ohlasuje, že naše trápenia budú posvätené, ak žijeme zjednotení s krížom.

Pretože všetky naše po kresťansky prežívané trápenia sa premenia na zadosťučinenie, odprosenie, na účasť na osude a živote Ježiša, ktorý z lásky k ľuďom dobrovoľne zakúsil všetky druhy bolesti a múk. Narodil sa, žil a umrel v chudobe; bol napádaný, urážaný, zneucťovaný, očierňovaný a nespravodlivo odsúdený; poznal zradu a útek svojich učeníkov; zakúsil samotu a trpkosť trestu a smrti. Teraz Kristus ďalej trpí vo svojich údoch, v celom ľudstve na tejto zemi, ktorého je Hlavou, Prvorodeným a Vykupiteľom.

Utrpenie má v Božích plánoch tiež svoje miesto. Taká je skutočnosť, hoci nás stojí pochopiť ju. Aj Ježišovi Kristovi ju ako človekovi bolo ťažko znášať: Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! (Lk 22, 42). V napätí medzi utrpením a prijatím Otcovej vôle ide Ježiš na smrť s pokojom a odpúšťa tým, ktorí ho pribíjajú na kríž.

A práve toto nadprirodzené prijatie utrpenia je zároveň najväčším víťazstvom. Ježiš, umierajúc na kríži, premohol smrť. Boh zo smrti získava život. Postoj Božieho dieťaťa neznamená rezignáciu pred tragickým osudom, ale je to pocit uspokojenia toho, kto už cíti predchuť víťazstva. V mene tejto víťaznej Kristovej lásky sa my kresťania musíme vydať na všetky cesty zeme, aby sme tam svojimi slovami a skutkami rozsievali pokoj a radosť. Musíme bojovať — v boji pokoja — proti zlu, proti nespravodlivosti, proti hriechu, a tak ohlasovali, že súčasná podoba ľudského života nie je konečná; a že Božia láska, prejavená v Kristovom Srdci, prinesie ľuďom slávne duchovné víťazstvo.