Zoznam bodov

Boh miluje veselého darcu

V súvislosti s úplným odpútaním sa od všetkého, ktoré od nás Pán žiada, vám ukážem ešte iný dôležitý aspekt daného problému. Je ním zdravie. Teraz ste väčšinou všetci mladí a prechádzate úžasným obdobím plnosti života, ktoré prekypuje energiou. Ale čas plynie a nevyhnutne sa začína prejavovať telesné opotrebovanie, prichádzajú obmedzenia zrelého veku a napokon ťažkosti staroby. Okrem toho, ktokoľvek z vás môže ochorieť alebo utrpieť nejaký telesný úraz.

Iba ak správne — kresťansky — využijeme obdobia dobrého telesného stavu, priaznivé časy, potom s nadprirodzenou radosťou prijmeme aj udalosti, ktoré ľudia mylne hodnotia ako zlé. Nechcem sa príliš zaoberať podrobnosťami, no rád by som sa s vami podelil o vlastnú skúsenosť. Keď sme chorí, môžeme byť nepríjemní: „nevenujú mi pozornosť, nikto o mňa ani nezakopne, nestarajú sa, ako si zaslúžim, nikto mi nerozumie…“ Diabol, ktorý neustále striehne, zaútočí na každú slabinu; a v chorobe jeho taktika spočíva vo vytváraní akejsi psychózy, odvádzajúcej človeka od Boha, otravujúcej prostredie a ničiacej celý poklad zásluh, aké môže človek získať pre dobro všetkých duší, keď znáša bolesť s nadprirodzeným optimizmom, keď ju miluje. Preto, ak to bude vôľa Božia a On nám zošle nejaké utrpenie, prijmime ho ako znamenie, že nás považuje za zrelých, aby nás mohol ešte užšie privinúť k svojmu vykupiteľskému krížu.

Aby sme boli ochotní veľkoryso znášať — ak to Pán dopustí — chorobu alebo nešťastie, je treba sa na to dlhodobo pripravovať, každodenne sa odpútavať od seba samého. Využívajte teda už teraz každú príležitosť, trpezlivo znášajte nedostatok, bežné malé bolesti, umŕtvovanie a cvičte sa v kresťanských cnostiach.

S pohľadom upretým na cieľ

Ak vám pripomínam tieto základné pravdy, je to preto, lebo vás chcem vyzvať k pozornému spytovaniu pohnútok usmerňujúcich vaše konanie, aby ste napravili, čo je treba napraviť a všetko zamerali na službu Bohu a svojim bratom ľuďom. Nezabúdajte, že Boh prešiel popri nás, s láskou na nás pohliadol a povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale zo svojho rozhodnutia a milosti, ktorú sme dostali vJežišovi Kristovi pred večnými vekmi (2 Tim 1, 9).

Očistite si úmysel, všetko robte z lásky k Bohu a s radosťou objímte svoj každodenný kríž. Opakoval som to už mnohokrát, pretože si myslím, že tieto myšlienky by mali byť vytesané do sŕdc všetkých kresťanov: ak sa nebudeme obmedzovať len na to znášať protivenstvo, ale naopak ho budeme milovať a radostne prijímať každú telesnú i duševnú bolesť, a to všetko ponúkneme Bohu ako zadosťučinenie za naše osobné hriechy i hriechy celého ľudstva, potom vás uisťujem, že toto trápenie vám nebude spôsobovať zármutok.

Potom už neponesieme len tak hocijaký kríž, ale objavíme, že je to kríž Kristov, s útechou, že sám Spasiteľ sa podujíma niesť bremeno. My len spolupracujeme ako Šimon z Cyrény, ktorý vracajúc sa z práce na svojom statku a mysliac na zaslúžený odpočinok, bol prinútený pomôcť Ježišovi niesť jeho kríž (Porov. Mk 15, 21). Pre zamilovanú dušu nie je žiadnym nešťastím dobrovoľne sa stať Kristovým Šimonom z Cyrény a ocitnúť sa tak blízko jeho bolestnému Ľudstvu, premenenému na obyčajnú trosku; naopak, prináša jej to istotu, že Boh je blízko a žehná jej voľbe.

Veľmi často sa mi mnoho ľudí s úžasom zmieňuje o radosti, ktorá vyžaruje z mojich synov v Opus Dei a ktorú prenášajú aj na druhých. Vždy mám rovnaké vysvetlenie, pretože iné ani nepoznám: dôvod ich šťastia je ten, že nemajú strach ani zo života, ani zo smrti, že sa neľakajú protivenstva, že sa každý deň snažia prežiť v duchu obeti, neustále pripravení — aj napriek vlastnej slabosti a úbohosti — zaprieť sami seba, aby ostatným ľuďom uľahčili a spríjemnili kresťanskú cestu.

Dokážem všetko

Ak nebojuješ, nevrav mi, že sa snažíš stotožniť sa viac s Kristom, poznávať ho a milovať. Vieme dobre, čo nás čaká, ak nastupujeme kráľovskú cestu nasledovania Krista a živíme v sebe túžbu správať sa ako Božie deti: Svätý Kríž, na ktorý máme hľadieť ako na ústredný bod, o ktorý sa opiera naša nádej na spojenie s Pánom.

Už dopredu ti hovorím, že táto voľba nie je nič pohodlného, a že žiť podľa učenia Pána predpokladá veľké úsilie. Prečítam vám, čo všetko vymenúva apoštol, rozprávajúc o peripetiách a utrpení, ktoré musel podstúpiť, keď chcel plniť Ježišovu vôľu: „Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a o smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote. A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi“ (2 Kor 11, 24—28).

V týchto rozhovoroch s Pánom sa rád obmedzujem na realitu, v ktorej sa nachádzame; nevymýšľam si žiadne teórie, ani nesnívam o veľkých obetiach či hrdinstvách, ktoré zvyčajne neprídu. Je dôležité, aby sme využívali čas, utekajúci nám pod rukami; čas, ktorý je z kresťanského hľadiska viac než zlato, pretože je predvojom slávy, akej sa nám neskôr dostane.

Samozrejme sa vo svojom živote nestretávame s takými protivenstvami ako Šavol. Môžeme naraziť na naše nízke sebectvo, návaly zmyselnosti, na útoky zbytočnej a smiešnej pýchy a na iné ďalšie zahanbujúce skutočnosti: toľko slabostí! Máme kvôli tomu strácať odvahu? Nie. Opakujme so sv. Pavlom Pánovi: „Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12, 10).

Skúste sa často „zamiešať“ medzi postavy Nového zákona. Vychutnajte si tie dojemné scény, v ktorých náš Majster koná ako Boh a ako človek, alebo keď božskými i ľudskými slovami káže o odpustení a o jeho nekonečnej láske k svojim deťom. Táto predchuť neba sa obnovuje i dnes v trvalej nepominuteľnosti Evanjelia: cítime to, vidíme to, na vlastnej koži môžeme hmatateľne zažívať Božiu ochranu a pomoc, spôsobujúcu, že aj napriek všetkým zakopnutiam ideme ďalej, že dokážeme začínať stále odznova — lebo to je vnútorný život, žitý s dôverou v Boha.

Bez úsilia prekonávať vnútorné i vonkajšie prekážky cenu víťazov nikdy nedostaneme. „A kto závodí, nedostane veniec, ak nezávodí podľa pravidiel“ (2 Tim 2, 5) „ a zápas by nebol opravdivý, ak by chýbal protivník, s ktorým by sme zápasili. Keď teda nebude protivník, nebude ani veniec, pretože veniec nemôže byť tam, kde nie je porazený “ (Sv. Gregor Nisenský, De perfecta christiani forma (PG 46, 286).

Prekážky by nás nemali znepokojovať, naopak, mali by pre nás byť povzbudením rásť ako kresťania: v tomto zápase sa budeme posväcovať a naša apoštolská práca získa väčšiu účinnosť. Keď rozjímame nad chvíľami, kde Ježiš — na Olivovej hore i neskôr, v opustenosti a výsmechu kríža, zatiaľ čo naňho dolieha nesmierne bremeno utrpenia, prijíma a miluje vôľu Otca — mali by sme si uvedomiť, že ak chceme Krista nasledovať a byť jeho dobrými učeníkmi, musíme prijať jeho radu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Preto tak rád Ježiša žiadam: Pane, ani jeden deň bez kríža! Tak sa s Božou milosťou bude upevňovať náš charakter a budeme slúžiť Bohu aj napriek našim osobným úbohostiam.

Pochop: ak by si chcel do steny zatĺcť klinec a nenarazil by si pritom na odpor, čo by si tam potom mohol zavesiť? Ak sa nebudeme s pomocou Božou posilňovať obeťou, nikdy sa nestaneme Pánovými nástrojmi. A naopak, ak sa rozhodneme radostne využívať všetky protivenstvá pre lásku k Bohu, nepríde nám zaťažko na to všetko náročné a nepríjemné, na všetko, čo je tvrdé a nepohodlné, spolu s apoštolmi Jakubom a Jánom zvolať: „Môžeme!“ (Mk 10, 39).

Keď budeme obdivovať a opravdivo milovať Kristovo Najsvätejšie Človečenstvo, jednu po druhej objavíme i jeho rany. A vo chvíľach pasívneho očisťovania, bolestných, ťažkých chvíľach sladkých i horkých sĺz, ktoré sa snažíme skrývať, budeme cítiť potrebu ukryť sa do každej jednej z tých presvätých rán: aby sme sa očistili, aby sme sa osviežili vykupiteľskou krvou, aby sme nabrali silu. Priletíme ako holubice, ktoré — ako vraví Písmo — nachádzajú v čase búrky úkryt na bralách a v rozsadlinách skál (Porov. Pies 2, 14). Schováme sa i my v tomto úkryte a nájdeme Kristovo dôverné priateľstvo; spoznáme, aký sladký je jeho hlas a aká prekrásna je jeho tvár (Porov. Pies 2, 14), pretože „ tí, ktorí vedia, že jeho hlas je sladký a ľúbezný, sú tí, ktorí prijali milosť Evanjelia a ktorí hovoria: Ty máš slová večného života “ (Sv. Gregor Nissenský, In Canticum Canticorum homiliae, 5 (PG 44, 879).

Keď sa takto úplne odovzdáme, vzplanie v nás apoštolská horlivosť a každým dňom bude vzrastať, prenášajúc sa aj na ostatných ľudí, lebo dobro sa potrebuje šíriť. Nie je možné, aj napriek našej úbohosti, byť v takej blízkosti Boha a nezapáliť sa túžbou rozsievať po celom svete radosť a pokoj, zalievať všetko vykupiteľskou vodou, ktorá vyšla z Kristovho boku (Porov. Jn 19, 34) a z lásky robiť každú prácu od začiatku až do konca.

Hovoril som vám o bolesti, o utrpení, o slzách. Nebudem si však protirečiť, ak poviem, že pre učeníka, ktorý s láskou hľadá svojho Majstra, majú zármutok, trápenie a bolesť inú príchuť: zmiznú totiž, akonáhle naozaj prijmeme Božiu vôľu, ak plníme jeho plány ako verné deti, hoci máme nervy napnuté na prasknutie a utrpenie sa zdá byť neznesiteľným.