Zoznam bodov

Naplnil vôľu Boha Otca

Nebudem sa mýliť, keď poviem, že Ježiš ešte aj dnes hľadá príbytok v našom srdci. Mali by sme ho prosiť o odpustenie za našu osobnú slepotu, za našu nevďačnosť. Mali by sme ho prosiť o milosť, aby sme mu už nikdy viac nezatvorili dvere našej duše.

Pán sa pred nami netají tým, že takáto oddaná poslušnosť Božej vôli si vyžaduje sebazaprenie a odovzdanosť, lebo láska sa nedomáha práv: chce slúžiť. Sám prešiel touto cestou ako prvý. Ako si poslúchal ty, Ježiš? — Usque ad mortem, mortem autem crucis: až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8). Treba vyjsť zo seba, skomplikovať si život, stratiť ho z lásky k Bohu a k dušiam. „Hľa, ty si chcel žiť pokojne, no Boh chcel niečo iné. Existujú dve vôle a práve tvoja vôľa sa má napraviť, aby sa zjednotila s Božou vôľou; a nie Božia vôľa pokrútiť, aby sa prispôsobila tvojej (Sv.Augustín, Enarrationes in psalmos, 31, 2, 26 (PL 36, 274))“.

S radosťou som sledoval mnohé duše, ktoré s nasadením života — ako ty, Pane, usque ad mortem — plnili, čo od nich Božia vôľa požadovala: venovali svoje úsilie i profesionálnu prácu službe Cirkvi, pre dobro všetkých ľudí.

Naučme sa poslúchať a naučme sa slúžiť: niet väčšej ušľachtilosti ako chcieť sa dobrovoľne odovzdať a byť druhým užitočný. Keď vo svojom vnútri pocítime narastajúcu hrdosť a pýchu, ktorá nám navráva, že sme nadľudia, je to chvíľa povedať „nie,“ povedať, že naším jediným víťazstvom bude víťazstvo pokory. Takto sa stotožníme s Kristom na kríži, nie neochotne alebo nepokojne či mrzuto, ale radostne. Lebo radosť pochádzajúca zo zabudnutia na seba samého je tým najlepším dôkazom lásky.

Božie detstvo

Ako si možno vysvetliť túto modlitbu plnú dôvery, a vedomie, že nezahynieme v boji? Je to presvedčenie vychádzajúce zo skutočnosti, ktorá ma nikdy neprestane nadchýnať: zo skutočnosti nášho Božieho detstva. Pán, ktorý nás počas tohto Pôstneho obdobia žiada, aby sme sa obrátili, nie je nijakým despotickým tyranom, ani tvrdým či nezmieriteľným sudcom; je naším Otcom. Hovorí nám o našich hriechoch a chybách, o našom nedostatku veľkodušnosti, no robí to preto, aby nás od nich vyslobodil, a aby nám prisľúbil svoje priateľstvo a lásku. Vedomie Božieho detstva dáva nášmu obráteniu radosť: vraví nám, že sa vraciame do Otcovho domu.

Božie detstvo je základom ducha Opus Dei. Všetci ľudia sú Božie deti. No dieťa sa môže voči svojmu otcovi správať rôznymi spôsobmi. Mali by sme sa snažiť byť deťmi, čo si uvedomujú, že Pán, ktorý nás miluje ako svojich synov a dcéry, nám dáva žiť v jeho dome — uprostred tohto sveta —, patriť do jeho rodiny; aby to, čo je jeho, bolo naše, a to, čo je naše, bolo jeho, a chce, aby sme k nemu mali taký blízky a dôverný vzťah, vďaka ktorému ho môžeme prosiť — ako malé dieťa — hoci aj o Mesiac!

Božie dieťa sa k Pánovi správa ako k Otcovi. Jeho vzťah nie je vzťahom otrockej či formálnej úcty, ani obyčajná zdvorilosť, ale vzťah preniknutý úprimnosťou a dôverou. Boh sa nad ľuďmi nepohoršuje. Boha neodradia naše nevernosti. Náš nebeský Otec odpúšťa každú urážku, keď sa k nemu syn opäť navráti, keď oľutuje a prosí o odpustenie. Náš Pán je takým Otcom, ktorý predchádza naše túžby po odpustení a sám nám vychádza v ústrety, otvárajúc svoju náruč plnú milosti.

Sami sa môžete presvedčiť, že si nič nevymýšľam. Spomeňte si na podobenstvo, ktoré nám porozprával Boží Syn, aby sme mohli pochopiť lásku nebeského Otca: Podobenstvo o márnotratnom synovi.

Ešte bol ďaleko — hovorí Písmo — keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho (Lk 15, 20). Sú to slová Svätého písma: vybozkával ho, zasypal ho bozkami. Dá sa to vari vyjadriť ľudskejšie? Je vari možné ešte názornejšie opísať otcovskú lásku Boha k ľuďom?

Stojac pred Bohom, ktorý nám beží v ústrety, nemôžeme zostať nemí; a so svätým Pavlom mu povieme: Abba, Otče! (Rim 8, 15). Otče, Otče môj! Lebo hoci je Stvoriteľom vesmíru, nevadí mu, že ho neoslovujeme zvučnými titulmi, ani nepotrebuje náležité uznanie svojej veľkosti. Túži, aby sme ho nazývali Otcom, aby sme si toto slovo vychutnávali a naša duša sa pritom napĺňala radosťou.

Ľudský život v istom zmysle predstavuje neustály návrat do domu nášho Otca. Návrat skrze ľútosť, skrze obrátenie srdca, ktoré predpokladá túžbu po zmene, pevné rozhodnutie polepšiť svoj život, a ktoré sa následne prejaví v skutkoch obety a odovzdania sa. Návrat do domu Otca prostredníctvom sviatosti zmierenia, kde sa vyznaním svojich hriechov obliekame v Krista a stávame sa tak jeho bratmi a sestrami, a členmi Božej rodiny.

Ako otec z podobenstva, Boh na nás čaká s otvorenou náručou, hoci si to nezaslúžime. Náš dlh však nie je dôležitý. Ako v prípade márnotratného syna postačí, ak otvoríme svoje srdce, ak budeme túžiť po dome nášho Otca, ak budeme žasnúť a radovať sa nad darom, ktorý nám Boh dáva tým, že nám umožňuje nazývať sa, a skutočne aj byť — i napriek tak veľmi nedostatočnej odpovedi z našej strany — jeho deťmi.

Kristov pokoj

Musím sa však s vami podeliť ešte o jednu myšlienku: a to, aby sme bez oddychu bojovali o konanie dobra, práve preto, že vieme, ako ťažko sa my ľudia rozhodujeme presadzovať spravodlivosť, pričom ešte veľa chýba k tomu, aby bolo spolužitie medzi ľuďmi preniknuté láskou, a nie nenávisťou a ľahostajnosťou. Takisto je nám jasné, že aj keď sa nám podarí dosiahnuť rozumné rozdelenie spoločenských dobier a harmonickú organizáciu spoločnosti, nezmizne z nej bolesť spôsobená chorobami, neporozumením, osamelosťou, smrťou milovaných osôb, a skúsenosťou z vlastnej ohraničenosti.

Na všetky tieto trápenia má kresťan len jednu hodnovernú odpoveď: odpoveď, ktorá je definitívna. Je ňou Kristus na kríži, Boh, ktorý trpí a umiera, Boh, ktorý nám dáva svoje srdce, kopijou prebodnuté z lásky ku všetkým ľuďom. Nášmu Pánovi sa protiví nespravodlivosť a odsudzuje každého, kto ju pácha. Dopúšťa ju však, pretože rešpektuje slobodu každého jednotlivca. Boh, náš Pán, nespôsobuje utrpenie ľudí, no dovoľuje ho, pretože následkom dedičného hriechu sa stalo súčasťou ľudskej prirodzenosti. Predsa však ho jeho srdce naplnené láskou k ľuďom viedlo k tomu, aby vzal na seba — spolu s krížom — všetky tie muky: naše utrpenie, náš smútok, náš nepokoj, náš hlad a smäd po spravodlivosti.

Kresťanské učenie o utrpení nie je súborom lacných útech. Je to v prvom rade učenie o prijatí utrpenia, ktoré je fakticky neodmysliteľné od života každého človeka. Nemôžem pred vami skrývať — s radosťou, pretože vždy som kázal a snažil sa žiť podľa toho, že kde je kríž, tam je aj Kristus, láska —, že bolesť sa v mojom živote objavovala často a neraz sa mi chcelo plakať. Inokedy som zasa cítil, ako vo mne narastá znechutenie z nespravodlivosti a zla, a pociťoval som hnev z toho, že som nemohol nič urobiť a že — napriek môjmu úsiliu — som nebol schopný bezprávnu situáciu zlepšiť.

Keď vám teraz rozprávam o bolesti, nie sú to len teórie. A takisto sa nechcem obmedziť len na skúsenosti iných, keď vám potvrdím, že ak niekedy cítite, že vaša duša pred utrpením kolíše, vtedy je jediným liekom pohľad na Krista. Scéna na Kalvárii všetkým ohlasuje, že naše trápenia budú posvätené, ak žijeme zjednotení s krížom.

Pretože všetky naše po kresťansky prežívané trápenia sa premenia na zadosťučinenie, odprosenie, na účasť na osude a živote Ježiša, ktorý z lásky k ľuďom dobrovoľne zakúsil všetky druhy bolesti a múk. Narodil sa, žil a umrel v chudobe; bol napádaný, urážaný, zneucťovaný, očierňovaný a nespravodlivo odsúdený; poznal zradu a útek svojich učeníkov; zakúsil samotu a trpkosť trestu a smrti. Teraz Kristus ďalej trpí vo svojich údoch, v celom ľudstve na tejto zemi, ktorého je Hlavou, Prvorodeným a Vykupiteľom.

Utrpenie má v Božích plánoch tiež svoje miesto. Taká je skutočnosť, hoci nás stojí pochopiť ju. Aj Ježišovi Kristovi ju ako človekovi bolo ťažko znášať: Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! (Lk 22, 42). V napätí medzi utrpením a prijatím Otcovej vôle ide Ježiš na smrť s pokojom a odpúšťa tým, ktorí ho pribíjajú na kríž.

A práve toto nadprirodzené prijatie utrpenia je zároveň najväčším víťazstvom. Ježiš, umierajúc na kríži, premohol smrť. Boh zo smrti získava život. Postoj Božieho dieťaťa neznamená rezignáciu pred tragickým osudom, ale je to pocit uspokojenia toho, kto už cíti predchuť víťazstva. V mene tejto víťaznej Kristovej lásky sa my kresťania musíme vydať na všetky cesty zeme, aby sme tam svojimi slovami a skutkami rozsievali pokoj a radosť. Musíme bojovať — v boji pokoja — proti zlu, proti nespravodlivosti, proti hriechu, a tak ohlasovali, že súčasná podoba ľudského života nie je konečná; a že Božia láska, prejavená v Kristovom Srdci, prinesie ľuďom slávne duchovné víťazstvo.

Končí sa liturgický rok a vo Svätej obete oltárnej sprítomňujeme obetu Otcovi, obetu Krista, kráľa svätosti a milosti, kráľa spravodlivosti, lásky a pokoja, ako to budeme o chvíľu čítať v prefácii (…regnum sanctitatis et gratiae, regnum iustitiae, amoris et pacis (omšová prefácia zo slávnosti Ježiša Krista Kráľa)). Keď sa zamýšľate nad Najsvätejším Človečenstvom nášho Pána, všetci vo svojich dušiach prežívate nesmiernu radosť: je to kráľ so srdcom z mäsa, takým, ako je aj to naše, je tvorcom vesmíru a každého jedného stvorenia: a pritom nevnucuje svoju vládu, ale žobre aspoň o trochu lásky, mlčky nám ukazujúc svoje prebodnuté ruky.

Prečo ho teda ešte toľko ľudí neuznáva? Prečo ešte stále počuť ten zatvrdilý vzdor: Nolumus hunc regnare super nos, nechceme, aby tento nad nami kraľoval (Lk 19, 14). Na zemi sú milióny ľudí, ktorí takto odmietajú Ježiša Krista, alebo, lepšie povedané, skôr tieň Ježiša Krista, pretože Krista nepoznajú a nevideli ani krásu jeho tváre, ani nič nevedia o nádhere jeho učenia.

Pri pohľade na toto smutné predstavenie cítim potrebu prinášať Pánovi zadosťučinenie. Keď počúvam tento krik, ktorý neprestáva a ktorý sa viac ako slovami prejavuje málo šľachetnými činmi, najradšej by som nahlas zvolal: oportet illum regnare! (1 Kor 15, 25), lebo on musí kraľovať!

Odpor voči Kristovi

Mnoho ľudí neznesie, aby Kristus kraľoval; stavajú sa proti nemu tisícimi spôsobmi, prejavujúcimi sa vo všeobecnom vnímaní sveta, v medziľudských vzťahoch, v zvyklostiach, vo vede, v umení. A dokonca aj v živote Cirkvi! Nemám na mysli – píše svätý Augustín – tých zlomyseľníkov, ktorí sa rúhajú Kristovi jazykom. Takýchto je v skutočnosti málo, zato je veľa tých, ktorí sa rúhajú svojím konaním (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 27, 11 (PL 35, 1621)).

Niektorým ľuďom dokonca prekáža samotný výraz Kristus Kráľ: a ide pritom len o otázku vhodných slov, ako keby sa Kristovo kráľovstvo dalo zameniť s politickými frázami; alebo odmietajú prijať Pánovu kráľovskú hodnosť, pretože by tak museli uznávať aj nejaký zákon. A oni nie sú ochotní uznávať nijaký zákon, dokonca ani milovaniahodné prikázanie lásky, pretože sa nechcú priblížiť k Božej láske. Ich jedinou ambíciou je slúžiť svojmu vlastnému sebectvu.

Pán ma už dlhý čas vedie k tomu, aby som v nemom výkriku opakoval: serviam!, budem slúžiť. Nech v nás on roznieti túžbu po odovzdanosti, po vernosti jeho božskému volaniu — prirodzene, bez okázalosti, bez hluku — aj uprostred ulice. Poďakujme sa mu z hĺbky srdca. Obráťme sa na neho s modlitbou poddaných — detí! — a jazyk a ústa sa nám naplnia mliekom a medom, a ako medový plást budú chutiť naše slová o Božom kráľovstve, ktoré je kráľovstvom slobody; tej slobody, ktorú pre nás on vydobyl (Porov. Gal. 4, 31).