Zoznam bodov

Milostivý čas

Exhortamur ne in vacuum gratiam Dei recipiatis — Napomíname vás, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo (2 Kor 6, 1). Pretože Božia milosť môže naplniť naše duše v čase tohto Pôstneho obdobia iba vtedy, ak pred ňou nezavrieme brány svojich sŕdc. Musíme mať dobré dispozície a túžbu po skutočnej premene, a nie sa len zahrávať s Božou milosťou.

Nerád hovorím o strachu, pretože to, čo pohýna kresťana, je Božia láska, ktorá sa nám zjavila v Kristovi a ktorá nás učí nás milovať všetkých ľudí i všetko tvorstvo; napriek tomu sme však povinní hovoriť o zodpovednosti a vážnosti. Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá (Gal 6, 7) — vystríha nás opäť Apoštol.

Treba sa rozhodnúť. Nie je prípustné, aby v našom živote horeli súčasne dve sviece — ktoré má podľa istého ľudového príslovia každý človek: jednu pre svätého Michala a druhú pre diabla. Zhasnime sviecu pre diabla a zapáľme radšej svoj život, aby sa celý strávil v oddanej službe Pánovi. Ak bude naša túžba po svätosti úprimná, ak budeme učenliví a vložíme sa do Božích rúk, potom všetko pôjde dobre. Pretože on je totiž vždy, a obzvlášť v tomto čase ochotný udeliť nám svoju milosť, milosť k novému obráteniu a k náprave nášho kresťanského života.

Na Pôst sa nesmieme pozerať len ako na úsek času, ktorý sa v liturgii cyklicky opakuje. Je to jedinečná chvíľa; je to Božia pomoc, ktorú treba prijať. Ježiš prechádza popri nás a očakáva od nás — tu a teraz — hlbokú premenu.

Ecce nunc tempus acceptabile, ecce nunc dies salutis — Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy! (2 Kor 6, 2). Opäť počujeme píšťalku Dobrého pastiera, jeho nežné volanie: Ego vocavi te nomine tuo — Po mene som ťa zavolal (Porov. Iz 43, 1). Volá každého z nás po mene tým dôverným oslovením, ako to robia tí, čo nás milujú. Ježišova neha k nám je nevýslovná.

Zamyslite sa spolu so mnou nad týmto divom Božej lásky: Pán, ktorý nám prichádza v ústrety, ktorý na nás čaká, ktorý sa postaví rovno k okraju cesty, len aby sme ho nemohli prehliadnuť. A každého z nás osobne volá, a hovorí s nami o našich záležitostiach, ktoré sú takisto aj jeho záležitosťami, pohýna naše svedomie k ľútosti, otvára ho pre veľkorysosť a vtláča do našej duše túžbu byť vernými, túžbu môcť sa nazývať jeho učeníkmi. Stačí, že počujeme tieto dôverné slová milosti, ktoré sú často ako keby láskyplnou výčitkou, a ihneď si uvedomíme, že on na nás nezabudol po celý ten čas, čo sme ho z vlastnej viny nevideli. Kristus nás miluje bezhraničnou láskou, aká sa zmestí len do jeho Božského Srdca.

Len sa pozrite, ako nalieha: V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol (2 Kor 6, 2). Za to, že ti sľubuje slávu, svoju lásku — a aj ti ju v správnom čase dá — a keď ťa volá, čo dáš Pánovi ty? Ako odpovieš — a ako odpoviem ja — na lásku Ježiša, ktorý prechádza okolo?

Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! (Mt 22, 37). „Čo ešte ostáva z tvojho srdca, komentuje svätý Augustín, aby si mohol milovať sám seba? Čo ostáva z tvojej duše, z tvojho rozumu? ‚Ex toto’ — ‚Všetko,’ hovorí. ‚Totum exigit te, qui fecit te’ — Všetko žiada od teba ten, ktorý ťa stvoril (Sv. Augustín, Sermones 34, 4, 7 (PL 38, 212))“.

Pšenica a kúkoľ

Načrtol som vám ideálnu cestu kresťana, nie podľa svojich predstáv, ale podľa Kristovho učenia. Určite sa zhodneme v tom, že je to cesta šľachetná, vznešená a príťažlivá. No možno si niekto položí otázku, či je vôbec možné v dnešnej spoločnosti takto žiť.

Isteže, Pán nás povolal v čase, keď sa veľa hovorí o pokoji, pričom pokoja niet; ani v ľudských dušiach, ani v inštitúciách, ani v spoločenskom živote, ani medzi národmi. Neustále sa hovorí o rovnosti, demokracii, a v spoločnosti pribúdajú privilegované vrstvy: uzavreté, nepreniknuteľné. Povolal nás v čase, keď sa volá po porozumení, pričom žiari jeho nedostatok, dokonca aj medzi ľuďmi, ktorí konajú v dobrej viere a chcú praktizovať skutky dobročinnosti — no nezabúdajme, že láska k blížnemu viac ako dávaní spočíva skôr v porozumení.

Žijeme v dobe, keď fanatici a iní radikáli — neschopní prijať odlišné názory — chcú ťažiť z toho, že obviňujú z násilia a agresie tých, ktorí sú vlastne ich obeťami. A nakoniec, Pán nás povolal v čase, keď počúvame množstvo rečí o jednote, a pritom si len ťažko môžeme predstaviť ešte väčšiu nesúdržnosť medzi samotnými katolíkmi, o ostatných ľuďoch ani nehovoriac.

Nikdy sa nevyjadrujem k veciam týkajúcich sa politiky, pretože to nie je mojou úlohou. Ak sa mám ako kňaz vysloviť k situácii súčasného sveta, postačí mi znovu sa zamyslieť nad Pánovým podobenstvom o pšenici a kúkoli. Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel (Mt 13, 24-25). Je to jasné: pole je úrodné a semeno je dobré; Pán poľa rozosial semeno umne a vo vhodnom čase; a ešte postavil aj stráž, aby chránila práve osiate pole. Ak sa neskôr objavuje kúkoľ, je to len preto, lebo nikto nezareagoval, lebo ľudia — a zvlášť kresťania — zaspali a dovolili, aby sa nepriateľ priblížil.

Keď sa potom nezodpovední sluhovia pýtajú Pána, prečo na jeho poli vyrástol kúkoľ, vysvetlenie je úplne zrejmé: inimicus homo hoc fecit (Mt 13, 28), to urobil nepriateľ! My kresťania, ktorí sme mali byť na stráži, aby sa všetky tie dobré veci, ktoré dal Stvoriteľ svetu, rozvíjali v službe pravde a dobru, my sme zaspali — žalostná lenivosť, tento náš spánok! — zatiaľ čo nepriateľ a všetci, ktorí mu slúžia, bez prestania konali. Takže už viete, ako vyrástol kúkoľ, a ako ho je všade plno!

Nie je však mojím poslaním predpovedať katastrofické scenáre. Nechcem svojimi slovami maľovať nejaký zarmucujúci a bezútešný obraz skutočnosti. Ani sa nechcem sťažovať na dobu, v ktorej z rozhodnutia Božej prozreteľnosti žijeme. Milujme tieto naše časy, pretože práve v tomto prostredí máme dosiahnuť svoje osobné posvätenie. Nepoddávajme sa naivnej a márnej nostalgii — svet predsa nikdy nebol lepší. Už od samého počiatku, odkedy sa zrodila Cirkev, keď ešte kázali prví Dvanásti, dochádzalo k násilnému prenasledovaniu, objavovali sa herézy, šírila sa lož a rozpútavala nenávisť.

Nemalo by teda zmysel popierať, že podľa všetkého sa zlu veľmi dobre darilo. Na celom Božom poli, ktorým je naša zem, a tá je Kristovým dedičstvom, vyrašil kúkoľ: čo kúkoľ, ale celá jeho záplava! Nesmieme sa nechať oklamať mýtom o trvalom a nezvratnom pokroku. Správne zameraný a usporiadaný pokrok je dobrý a Boh si želá, aby sa uskutočnil. No cení sa však ten falošný pokrok, ktorý zaslepuje oči mnohým ľuďom, pretože si častokrát neuvedomujú, že ľudstvo sa niektorými svojimi krokmi vracia späť a stráca to, čo už predtým dosiahlo.

Znovu chcem pripomenúť, že Pán nám dal svet ako dedičstvo. Preto musia byť naše duše a rozum neustále bdelé; musíme byť realisti, bez porazeneckých nálad. Len zatvrdilé svedomie, rutinou zapríčinená necitlivosť a neviazaná nerozvážnosť umožňujú prehliadať vo svete zlo, urážky voči Bohu, a niekedy nenapraviteľné škody na dušiach. Musíme byť optimisti, ale náš optimizmus má prameniť z viery v Božiu moc — a Boh bitky neprehráva. Je to optimizmus, ktorý nepochádza z ľudského pocitu uspokojenia, ani z hlúpej a domýšľavej blahosklonnosti.