Zoznam bodov

Spomínam si teraz — iste to už niektorí z vás odo mňa počuli pri inom rozjímaní — na sen, ktorý mal jeden spisovateľ španielskeho „zlatého veku“. Vo sne sa pred ním otvorili dve cesty. Jedna široká a zjazdná, pohodlná, pozdĺž nej mnoho taverien a hostincov, a iných príjemných a zábavných miest. Ľudia po nej idú na koňoch alebo v koči; za sprievodu hudby a smiechu — bláznivého rehotu — na nej vidno množstvo ľudí opojených zdanlivou a prchavou rozkošou; táto cesta totiž končí bezodnou priepasťou. Je to cesta svetákov, večných malomeštiakov: okázalo dávajú najavo radosť, ktorú v skutočnosti nepociťujú, nenásytne vyhľadávajú všetko možné pohodlie a rozkoš… a desí ich bolesť, odriekanie, obeť. Nechcú nič vedieť o Kristovom kríži, myslia si, že také niečo je iba pre pomätencov. Avšak bláznami sú oni sami: sú otrokmi závisti, obžerstva, zmyselnosti, končia v ešte väčšom utrpení, a až príliš neskoro si uvedomia, že si kvôli bezduchým daromnostiam premrhali svoje pozemské i večné šťastie. I Pán nás na to upozorňuje: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 25—26).

Iným smerom vedie v tomto sne ďalšia cesta: je taká úzka a strmá, že sa po nej nedá ísť na koni. Všetci po nej putujú po vlastných, možno ani nejdú rovno, no zato s pokojnou tvárou šliapu v bodľačí a vyhýbajú sa kameňom. Na niektorých miestach zanechávajú zdrapy svojich šiat, na iných dokonca aj zdrapy svojej kože. No v závere cesty ich očakáva krásna záhrada, večné šťastie, nebo. Je to cesta svätých a pokorných, tých, ktorí sa z lásky ku Kristovi radostne obetujú za druhých, cesta tých, čo sa neboja ísť do kopca a láskyplne nesú svoj kríž, hoci by bol neviem aký ťažký, pretože vedia, že aj keď ich jeho váha stiahne dolu, opäť budú môcť vstať a pokračovať vo výstupe. Silou týchto pútnikov je Kristus.

Čo záleží na tom, že sa potkneme, keď v bolestnom páde nájdeme silu znovu vstať a odhodlane ísť ďalej? Nezabúdajte, že svätý nie je ten, čo nikdy nepadne, ale ten, čo vždy pokorne a so svätou tvrdohlavosťou opäť vstane. Ak sa v knihe Prísloví píše, že svätý padne sedemkrát za deň (Porov. Prís 24, 16), potom by sme sa my, úbohé stvorenia, nemali čudovať, ani strácať odvahu nad svojimi vlastnými slabosťami a zakopnutiami, lebo ak budeme hľadať silu v tom, ktorý nám prisľúbil: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28), potom budeme môcť ísť stále vpred. Vďaka ti, Pane, quia tu es, deus, fortitudo mea (Ž 42, 2), pretože Ty, a jedine Ty, Bože môj, si bol vždy mojou silou, mojím útočiskom, mojou záštitou.

Ak chceš naozaj v tvojom duchovnom živote postupovať, buď pokorný. S dôverou a vytrvalo sa s prosbou o pomoc obracaj na Pána a na jeho požehnanú Matku, ktorá je aj tvojou matkou. Hoci by akokoľvek bolela dosiaľ nezacelená rana po poslednom pošmyknutí, pokojne a s vyrovnanosťou znovu objím kríž a povedz: Pane, s tvojou pomocou budem bojovať o to, aby som sa nezastavoval, budem verne odpovedať na tvoje výzvy, bez strachu z príkrych svahov, zo zdanlivej jednotvárnosti každodennej práce, bez strachu z bodliakov a kamenia na ceste. Viem, že mi pomáha tvoja milosrdná láska, a že nakoniec nájdem večné šťastie a radosť i lásku na veky vekov.

Potom uvidel spisovateľ vo svojom sne ešte tretiu cestu: úzku, drsnú a s prudkými svahmi ako bola tá druhá cesta. Kráčali po nej ľudia obťažení mnohými starosťami, no so vznešeným a slávnostným výrazom na tvári. Skončili však v tej istej strašnej priepasti, ku ktorej viedla cesta pohodlná. Je to chodník, ktorým chodia pokrytci, tí, čo nemajú priamočiare úmysly, tí, ktorých vedie falošná horlivosť, tí, čo prekrúcajú Božie diela tým, že ich miešajú so svetským sebectvom. „ Je hlúposťou začať robiť niečo namáhavé s cieľom byť obdivovaný, s veľkým úsilím zachovávať Božie prikázania, no odmenu chcieť tu na zemi. Ten, čo sa praktizovaním cností usiluje o ľudský prospech, je ako ten, kto pod cenu predá drahú vec za pár drobných: mohol získať nebo a miesto toho sa uspokojí s prchavou pochvalou… Preto sa hovorí, že nádeje pokrytcov sú ako pavučina: toľké úsilie, aby ju utkali, a nakoniec ju odveje závan smrti “ (Sv. Gregor Veľký, Moralia, 2, 8, 43—44 (PL 75, 844—845).

Možno že až do tejto chvíle sme necítili nutnosť nasledovať Krista tak zblízka. Možno sme si neuvedomovali, že môžeme k jeho vykupiteľskej obeti pripojiť i naše malé odriekania — za naše hriechy, za hriechy ľudí všetkých čias, za zločinné pôsobenie Lucifera, ktorý sa neustále stavia proti Bohu svojím non serviam! Ako sa môžeme odvážiť pokrytecky volať: Pane, ako nesmierne ma bolia urážky zraňujúce tvoje presladké srdce, ak sa nerozhodneme zriecť nejakej maličkosti, alebo ponúknuť drobnú obeť ako chválospev na jeho Lásku? Pokánie — pravé zadosťučinenie — nás povedie cestou odovzdanosti a lásky. Odovzdanosť, aby sme napravovali, a láska, aby sme pomáhali druhým tak, ako Kristus pomohol nám.

Odteraz majte naponáhlo, aby ste milovali. Láska nám zabráni sťažovať sa a protestovať. Často síce protivenstvá znášame, no nariekame pritom, a tak okrem toho, že premrháme Božiu milosť, zväzujeme mu ruky, aby od nás mohol žiadať aj v budúcnosti. Hilarem enim datorem diligit Deus (2 Kor 9, 7), Boh miluje toho, kto dáva s radosťou; s prirodzenosťou, ktorá sa rodí v zamilovanom srdci; a nie toho, kto sa tvári, akoby mu preukazoval nejakú láskavosť.

Dôležitosť boja

Musím vás upozorniť na jednu nástrahu, ktorú neváha satan použiť — ten si totiž nikdy neberie dovolenku — aby nás obral o pokoj. Možno sa k nám v nejakej chvíli votrie pochybnosť či pokušenie myslieť si, že žalostne zaostávame, namiesto toho, aby sme postupovali vpred, alebo že sotva robíme nejaké pokroky; dokonca v nás môže zosilnieť presvedčenie, že aj napriek snahe sa iba zhoršujeme. Chcel by som vás preto uistiť, že tento pesimistický úsudok obvykle odráža len nejakú falošnú ilúziu, klam, ktorý je treba odmietnuť. Zvykne sa tak stávať v období, keď je duša pozornejšia, svedomie citlivejšie, láska náročnejšia; alebo vtedy, keď nás milosť osvecuje intenzívnejšie a do očí nám potom bijú také maličkosti, ktoré by v tieni vôbec nebolo vidno. Nech je ako chce, mali by sme tieto znepokojujúce myšlienky pozorne preskúmať, pretože Pán od nás svojím svetlom žiada buď viac pokory, alebo viac veľkorysosti. Spomeňte si, že Božia Prozreteľnosť nás sprevádza neustále a nešetrí svojou pomocou — malými i veľkými zázrakmi — aby svoje deti viedla stále vyššie.

Militia est vita hominis super terram, et sicut dies mercenarii, dies eius (Jób 7, 1), je vojnou život človeka na zemi a jeho dni dňami nádenníka. Nik neunikne tomuto imperatívu, ani lenivci, ktorí to nechcú vziať na vedomie; utekajú z Kristových rád a snažia sa inde uspokojiť svoju záhaľčivosť, svoju márnivosť, svoje nízke ambície, a stávajú sa tak otrokmi svojich rozmarov.

Ak je teda stav boja pre ľudí prirodzený, snažme sa potom húževnato si plniť svoje povinnosti, modlime sa a pracujme s dobrou vôľou a správnym úmyslom, s pohľadom upretým na to, čo chce Boh. Naplnia sa naše túžby po Láske a na ceste ku svätosti budeme robiť pokroky, aj keby sme ku koncu dňa zistili, že nám chýba ujsť ešte veľký kus.

Obnovujte každé ráno svojim rozhodným serviam! — budem ti slúžiť, Pane! úmysel neustupovať, predsavzatie nenechať sa premôcť lenivosťou či ľahostajnosťou a svojim záväzkom čeliť s väčšou nádejou a väčším optimizmom, s presvedčením, že ak aj z nejakej potýčky vyjdeme porazení, túto porážku budeme môcť prekonať úkonom úprimnej lásky.

Nedomnievajme sa však, že sa na tejto ceste kontemplácie konečne upokoja naše vášne. Klamali by sme sami seba, keby sme predpokladali, že túžba po hľadaní Krista, jeho nájdenie a vzťah s ním a sladkosť jeho lásky z nás urobia dokonalých ľudí. Hoci vám skúsenosť určite nechýba, dovoľte mi, aby som vám to pripomenul. Satan, nepriateľ Boha a ľudí, sa nikdy nevzdáva a nikdy nespí. Dobiedza na nás dokonca i vtedy, keď naša duša planie láskou k Bohu. Vie, že v tomto prípade je dosiahnutie nášho pádu zložitejšie, no — ak dôjde k tomu, že človek urazí svojho Pána hoci len v maličkosti — bude môcť na svedomie tohto človeka uvrhnúť silné pokušenie zúfalstva.

Ak stojíte o poučenie zo skúsenosti úbohého kňaza, ktorý sa nesnaží hovoriť o ničom inom ako o Bohu, potom vám dám radu: keď sa bude telo usilovať dobyť späť svoje stratené práva, alebo — čo je ešte horšie — keď sa bude búriť a vzpínať pýcha, rýchlo sa uchýľte do svätých rán spôsobených klincami, ktorými bol pribitý na kríž, a od kopije, ktorá mu prebodla bok. Robte, ako vás Duch pobáda a vložte do Pánových rán všetku ľudskú lásku… i lásku nadprirodzenú. To znamená túžiť po spojení s Kristom, cítiť sa byť jeho bratom, jeho pokrvným príbuzným, synom tej istej Matky, pretože to bola ona, kto nás priviedol až k Ježišovi.