Zoznam bodov

Milostivý čas

Exhortamur ne in vacuum gratiam Dei recipiatis — Napomíname vás, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo (2 Kor 6, 1). Pretože Božia milosť môže naplniť naše duše v čase tohto Pôstneho obdobia iba vtedy, ak pred ňou nezavrieme brány svojich sŕdc. Musíme mať dobré dispozície a túžbu po skutočnej premene, a nie sa len zahrávať s Božou milosťou.

Nerád hovorím o strachu, pretože to, čo pohýna kresťana, je Božia láska, ktorá sa nám zjavila v Kristovi a ktorá nás učí nás milovať všetkých ľudí i všetko tvorstvo; napriek tomu sme však povinní hovoriť o zodpovednosti a vážnosti. Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá (Gal 6, 7) — vystríha nás opäť Apoštol.

Treba sa rozhodnúť. Nie je prípustné, aby v našom živote horeli súčasne dve sviece — ktoré má podľa istého ľudového príslovia každý človek: jednu pre svätého Michala a druhú pre diabla. Zhasnime sviecu pre diabla a zapáľme radšej svoj život, aby sa celý strávil v oddanej službe Pánovi. Ak bude naša túžba po svätosti úprimná, ak budeme učenliví a vložíme sa do Božích rúk, potom všetko pôjde dobre. Pretože on je totiž vždy, a obzvlášť v tomto čase ochotný udeliť nám svoju milosť, milosť k novému obráteniu a k náprave nášho kresťanského života.

Na Pôst sa nesmieme pozerať len ako na úsek času, ktorý sa v liturgii cyklicky opakuje. Je to jedinečná chvíľa; je to Božia pomoc, ktorú treba prijať. Ježiš prechádza popri nás a očakáva od nás — tu a teraz — hlbokú premenu.

Ecce nunc tempus acceptabile, ecce nunc dies salutis — Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy! (2 Kor 6, 2). Opäť počujeme píšťalku Dobrého pastiera, jeho nežné volanie: Ego vocavi te nomine tuo — Po mene som ťa zavolal (Porov. Iz 43, 1). Volá každého z nás po mene tým dôverným oslovením, ako to robia tí, čo nás milujú. Ježišova neha k nám je nevýslovná.

Zamyslite sa spolu so mnou nad týmto divom Božej lásky: Pán, ktorý nám prichádza v ústrety, ktorý na nás čaká, ktorý sa postaví rovno k okraju cesty, len aby sme ho nemohli prehliadnuť. A každého z nás osobne volá, a hovorí s nami o našich záležitostiach, ktoré sú takisto aj jeho záležitosťami, pohýna naše svedomie k ľútosti, otvára ho pre veľkorysosť a vtláča do našej duše túžbu byť vernými, túžbu môcť sa nazývať jeho učeníkmi. Stačí, že počujeme tieto dôverné slová milosti, ktoré sú často ako keby láskyplnou výčitkou, a ihneď si uvedomíme, že on na nás nezabudol po celý ten čas, čo sme ho z vlastnej viny nevideli. Kristus nás miluje bezhraničnou láskou, aká sa zmestí len do jeho Božského Srdca.

Len sa pozrite, ako nalieha: V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol (2 Kor 6, 2). Za to, že ti sľubuje slávu, svoju lásku — a aj ti ju v správnom čase dá — a keď ťa volá, čo dáš Pánovi ty? Ako odpovieš — a ako odpoviem ja — na lásku Ježiša, ktorý prechádza okolo?

Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! (Mt 22, 37). „Čo ešte ostáva z tvojho srdca, komentuje svätý Augustín, aby si mohol milovať sám seba? Čo ostáva z tvojej duše, z tvojho rozumu? ‚Ex toto’ — ‚Všetko,’ hovorí. ‚Totum exigit te, qui fecit te’ — Všetko žiada od teba ten, ktorý ťa stvoril (Sv. Augustín, Sermones 34, 4, 7 (PL 38, 212))“.

My kresťania nosíme veľký poklad milosti v hlinených nádobách (Porov. 2 Kor 4, 7). Boh zveril svoje dary krehkej a slabej ľudskej slobode, a hoci je isté, že nám Pánova moc pomáha, naša žiadostivosť, naša pohodlnosť a naša pýcha ju niekedy odmietajú a spôsobujú, že upadáme do hriechu. Vyše štvrťstoročia pri mnohých príležitostiach, keď sa modlím Krédo a vyznávam svoju vieru v božskosť jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi, dodávam: napriek všetkému. Keď niekde spomeniem tento zvyk a niekto sa ma opýta, čo tým myslím, odpoviem mu: tvoje a moje hriechy.

To všetko je pravda, avšak nijako nás to neoprávňuje posudzovať Cirkev len z ľudského pohľadu, bez teologálnej čnosti viery, a jednostranne sa zamerať len na vyššiu či nižšiu kvalitu konkrétnych duchovných alebo niektorých kresťanov. Takto si počínať by znamenalo zostávať len na povrchu. Najdôležitejšie na Cirkvi nie je hľadieť na to, ako odpovedáme my ľudia, ale na to, ako pôsobí Boh. Toto je Cirkev: Kristus prítomný medzi nami, Boh, ktorý prichádza k ľuďom, aby ich spasil, ktorý nás volá svojím zjavením, posväcuje nás svojou milosťou a drží nás svojou pomáhajúcou rukou v malých i veľkých zápasoch každodenného života.

Môže sa stať, že stratíme dôveru v ľudí; každý z nás je vlastne povinný nevkladať dôveru do seba samého a každý deň korunovať slovami mea culpa, hlbokým a úprimným úkonom ľútosti. Ale pochybovať o Bohu právo nemáme. A pochybovať o Cirkvi, o jej Božskom pôvode, o spasiteľskom účinku jej hlásania a jej sviatostí, to znamená pochybovať o Bohu samotnom a nemať plnú vieru v skutočný príchod Ducha Svätého.

Pred ukrižovaním Krista — píše svätý Ján Zlatoústy — nebolo žiadneho zmierenia. A keďže neexistovalo zmierenie, nebol poslaný Duch Svätý… Neprítomnosť Ducha Svätého bola znamením Božieho hnevu. Teraz, keď vidíš, že je naozaj poslaný, nepochybuj o zmierení. Čo keby sa však ľudia pýtali, kde je Duch Svätý teraz? O jeho prítomnosti bolo možné hovoriť, keď sa diali zázraky, keď boli vzkriesení mŕtvi a uzdravení malomocní. Ako však máme vedieť, že je tu teraz naozaj prítomný? Nerobte si starosti. Dokážem vám, že Duch Svätý je aj teraz prítomný medzi nami…

Keby nebolo Ducha Svätého, nemohli by sme povedať: „Pane Ježišu“, pretože nikto nemôže vzývať Ježiša ako Pána, ak v ňom niet Ducha Svätého (l Kor 12, 3). Keby nebolo Ducha Svätého, nemohli by sme sa modliť s dôverou, veď keď sa modlíme, hovoríme: „Otče náš, ktorý si na nebesiach“ (Mt 6, 9). Keby nebolo Ducha Svätého, nemohli by sme volať Boha Otcom. Odkiaľ to vieme? Učí nás to Apoštol: Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ (Gal 4, 6).

Keď teda vzývaš Boha Otca, pamätaj, že to Duch Svätý pohol tvoju dušu a dal ti túto modlitbu. Keby nebolo Ducha Svätého, v Cirkvi by nebolo žiadneho slova múdrosti a poznania, lebo je napísané: daný je skrze Ducha dar múdrosti slova (1 Kor 12, 8)... Keby Duch Svätý nebol prítomný, Cirkev by neexistovala. Ale ak Cirkev existuje, je isté, že v nej nechýba ani Duch Svätý (Svätý Ján Zlatoústy, Sermones panegyrici solemnitates D.N. Jesu Christi, hom. 1, De Sancta Pentecoste, č. 3-4 (PG 50, 47)).

Znovu pripomínam, že napriek ľudským nedostatkom a slabostiam je Cirkev znamením a istým spôsobom — nie v tom striktnom slova zmysle, ako je dogmaticky definovaná podstata siedmich sviatostí Novej zmluvy — univerzálnou sviatosťou prítomnosti Boha vo svete. Byť kresťanom znamená byť obnovený Bohom a poslaný k ľuďom hlásať im spásu. Keby sme mali pevnú a živú vieru, keby sme odvážne ohlasovali Krista, videli by sme, ako sa pred našimi očami dejú zázraky ako tie za apoštolských čias.

Pretože aj dnes sa navracia zrak slepým, ktorí stratili schopnosť hľadieť na nebo a kontemplovať obdivuhodné Božie diela; aj dnes sa dostáva slobody chromým a mrzákom, ktorí boli spútaní svojimi vášňami a ich srdcia už nedokázali milovať; aj dnes sa prinavracia sluch hluchým, ktorí nechceli počuť o Bohu; aj dnes začínajú rozprávať nemí, ktorí mali zviazaný jazyk, lebo nechceli vyznať svoje porážky; aj dnes vstávajú z mŕtvych tí, v ktorých hriech zničil život. Znovu sa tak môžeme presvedčiť, že živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč (Heb 4, 12). A rovnako ako prví kresťania sa radujeme, keď obdivujeme moc Ducha Svätého a jeho pôsobenie na ľudský rozum a vôľu jeho stvorení.

Napriek nedostatkom, ktoré sú neoddeliteľné od nášho súčasného života — pretože v nás istým spôsobom stále prebýva hriech — kresťan s novou jasnosťou vníma všetko to bohatstvo svojho Božieho synovstva. A vníma ho najmä vtedy, keď sa cíti byť úplne slobodný, pretože pracuje na diele svojho Otca, a keď sa jeho radosť stáva stálou, lebo nič nemôže zničiť jeho nádej.

Vtedy prichádza čas, keď dokáže obdivovať všetky krásy a obdivuhodné veci tejto zeme, oceniť všetko bohatstvo a dobro, milovať s takou dokonalosťou a čistotou, pre akú bolo ľudské srdce stvorené. Vtedy sa bolesť spôsobená hriechom nezvrhne na trpké gesto zúfalstva či povýšeneckého vzdoru, pretože pokánie a uvedomenie si ľudskej slabosti privádzajú kresťana k tomu, aby sa opäť stotožnil s Kristovými vykupiteľskými túžbami a k pocitu hlbšej solidarity so všetkými ľuďmi. Vtedy napokon kresťan na sebe s istotou pocíti moc Ducha Svätého, tak, že ho jeho vlastné poklesky nebudú zrážať k zemi, pretože sú výzvou začať odznova a naďalej byť verným Kristovým svedkom na všetkých pozemských križovatkách, napriek svojim osobným slabostiam — ktoré v takomto prípade bývajú zvyčajne ľahšími prehreškami a neznepokojujú vážnym spôsobom dušu. A ak by to aj boli ťažké hriechy, s ľútosťou ich vyzná vo Sviatosti zmierenia; prinavráti sa mu Boží pokoj a umožní mu opäť byť dobrým svedkom jeho milosrdenstva.

Také je teda v krátkosti — pokiaľ sa to vôbec dá vyjadriť úbohými ľudskými slovami — bohatstvo viery a život kresťana, ak sa nechá viesť Duchom Svätým. A preto skončiť ináč, než tým, že sa pridám k prosbám z liturgického hymnu na sviatok Zoslania Ducha Svätého, ktoré sú akoby ozvenou neutíchajúcej modlitby celej Cirkvi:

Príď, Duchu Svätý tvorivý,

príď svojich verných navštíviť;

naplň nám srdcia milosťou,

ktoré si stvoril múdrosťou.

Nauč nás Otca poznávať

a jeho Syna milovať

a v teba, Ducha obidvoch,

daj veriť vždy, vo všetkých

dňoch. Amen (Hymnus Veni Creator Spiritus (Príď, Duchu Svätý tvorivý), denná modlitba Cirkvi na sviatok Zoslania Ducha Svätého).