Zoznam bodov

Stačí niekoľko prejavov lásky Boha, ktorý sa vteľuje a jeho veľkomyseľnosť sa dotkne našej duše, zapáli nás a jemne nás povedie ku kajúcej bolesti nad naším zlým a častokrát egoistickým správaním. Ježiš Kristus sa nebránil tomu, aby sa ponížil a tak nás z našej úbohosti pozdvihol do dôstojnosti Božích detí, svojich bratov. Ty a ja sa naopak neraz hlúpo pyšníme schopnosťami a talentami, ktoré sme dostali, až si z nich spravíme piedestál a z neho sa vyvyšujeme nad ostatných, akoby zásluhy za skutky, ktorých dokonalosť je značne relatívna, boli jedine naše. „Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7).

Keď budeme uvažovať nad tým, ako sa Boh celkom odovzdal a ponížil — vravím to preto, aby sme o veci rozjímali a každý sám pritom myslel na seba — potom sa chvastúnstvo a domýšľavosť pyšného javia ako strašný hriech, lebo jeho počínanie je presným opakom vzoru, ktorý nám Ježiš Kristus ukázal svojim príkladom. Dobre o tom popremýšľajte: On, ktorý je Bohom, sa pokoril. A človek, pyšný na vlastné „ja“, sa snaží povyšovať za každú cenu a nechce si priznať, že je stvorený iba z nedobrej hliny.

Boh stále odpúšťa

Sväté Písmo upozorňuje, že dokonca i spravodlivý padne sedem ráz za deň (Porov. Prís 24, 16). Pri čítaní týchto slov sa moje srdce vždy zachvieva láskou a bolesťou. Pán nám skrze toto upozornenie opäť raz vychádza v ústrety, aby nám hovoril o svojom nekonečnom milosrdenstve, o svojej nehe a dobrotivosti, ktoré sa nikdy nekončia. Buďte si istí: Boh nechce našu biedu, no dobre ju pozná a práve s našimi slabosťami počíta na to, aby sme sa stali svätými.

Povedal som vám, že sa mi srdce zachvieva láskou. Pozerám sa na svoj život a úprimne musím priznať, že vidím, že nie som ničím a nič ani neznamenám, že nič nemám a nič nezmôžem; ba dokonca viac: že som holé nič! Avšak On, Boh, je všetkým a zároveň je i mojím, a ja som jeho; nezavrhuje ma, pretože sa za mňa vydal. Videli ste niekedy väčšiu lásku?

No zachvieva sa i bolesťou, lebo si spytujem svedomie a v údive stojím nad tou hromadou zanedbaní. Stačí len, keď sa poohliadnem na tých niekoľko hodín, čo som dnes na nohách, a nachádzam toľký nedostatok lásky, tak málo verných odpovedí. Moje správanie ma skutočne zarmucuje, neberie mi však pokoj. Padnem pred Bohom na kolená a úprimne sa mu priznám, ako na tom som. Takmer ihneď získavam pocit istoty, že mi pomôže a na dne svojho srdca počujem, ako mi pomaly opakuje: meus es tu! (Iz 43, 1), vedel som, viem, aký si, tak pokračuj!

Nemôže to byť inak. Ak sa budeme neustále utiekať do Pánovej blízkosti, vzrastie naša dôvera a utvrdíme sa v tom, že jeho Láska a jeho volanie trvajú stále: Boh nás miluje stále. Nádej nám ukazuje, že bez neho nie sme schopní vykonať ani tú najmenšiu povinnosť, no s ním, s jeho milosťou sa naše rany zacelia a my sa zaštítime jeho silou, aby sme odolali útokom nepriateľa, a polepšíme sa. Zhrniem to. Vedomie, že sme stvorení z hliny, by nám malo predovšetkým slúžiť na to, aby sme upevnili našu nádej v Ježiša Krista.

Duše patria Bohu

„Ostatní učeníci prišli na lodi, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi dvesto lakťov, a sieť s rybami ťahali za sebou“ (Jn 21, 8). Ihneď kladú svoj úlovok k nohám Pánovi, pretože mu predsa patrí. Preto, aby sme pochopili, že duše patria Bohu, že nikto na svete si ich nemôže privlastňovať, že apoštolát Cirkvi — jeho ohlasovanie a uskutočňovanie spásy — sa nezakladá na autorite jednotlivých osôb, ale na Božej milosti.

Ježiš Kristus sa trikrát po sebe pýta Petra, akoby mu chcel dať opakovanú možnosť napraviť trojité zapretie. Peter sa už zo svojich chýb poučil, vlastná úbohosť mu dala dostatočnú príučku. Vedomý si svojej slabosti, je hlboko presvedčený, že už bolo dosť smelého vystatovania. Preto všetko odovzdáva do Kristových rúk. „Áno Pane, ty vieš, že ťa mám rád. Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21, 15—17). A čo mu na to odpovie Kristus? „Pas moje baránky. Pas moje ovce“ (Jn 21, 15—17). Nie tvoje, nie vaše: ale moje! Pretože to On stvoril človeka, to On ho spasil, to On vykúpil každého jedného z nás, zaradom, cenou — opäť zdôrazňujem — cenou svojej krvi.

Keď v 5. storočí útočili donatisti na katolíkov, tvrdili, že nie je možné, aby hipponský biskup Augustín hlásal pravdu, keďže bol predtým veľkým hriešnikom. A sv. Augustín radil svojim bratom vo viere, ako na to odpovedať: „ Augustín je biskupom katolíckej Cirkvi, stará sa o svoj úrad, z ktorého skladá účty Bohu. Poznal som ho ako dobrého človeka. Ak je zlý, vie o tom; ak je dobrý, ani tak nestaviam svoju nádej na ňom. Pretože to prvé, čo som sa v katolíckej Cirkvi naučil, je nevkladať svoju nádej do žiadneho človeka “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 36, 3, 20 (PL 36, 395).

Nevykonávame svoj apoštolát. Čo by sme mohli v takom prípade hovoriť? Vykonávame — pretože Boh to tak chce, pretože tak nám to prikázal: „choďte do celého sveta a hlásajte Evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15)— apoštolát Kristov. Chyby, tie sú naše, no ovocie je Pánovo.