Zoznam bodov

Začína sa nový liturgický rok a introit, vstupná modlitba svätej omše, nás pozýva uvažovať o skutočnosti úzko súvisiacej s počiatkom nášho kresťanského života; totiž o povolaní, ktoré sme dostali. Vias tuas, Domine, demonstra mihi, et semitas tuas edoce me — Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch (Ž 24²⁵, 4). Prosíme Pána, aby nás viedol v svojich šľapajach a aby sme tak mohli dospieť k plnosti jeho prikázaní — k láske (Porov. Mt 22, 37; Mk 12, 30; Lk 10, 27).

Predstavujem si, že vy, keď sa rovnako ako ja zamyslíte nad okolnosťami, ktoré sprevádzali vaše rozhodnutie naplno žiť život viery, budete ďakovať Bohu; s úprimným presvedčením a bez falošnej pokory — že my sami na tom nemáme nijakú zásluhu. Obvykle sme sa už od detstva učili vzývať Boha v modlitbe vďaka našim kresťanským rodičom; neskôr to boli naši učitelia, kamaráti a známi, ktorí nám mnohorakými spôsobmi pomáhali nestratiť Krista z dohľadu.

Jedného dňa — nechcem zovšeobecňovať, ale otvor svoje srdce Pánovi a sám mu rozpovedz svoj príbeh — ti možno priateľ, obyčajný kresťan ako ty, odhalil panorámu hlbokú a novú, no predsa rovnako starú ako samotné Evanjelium. Navrhol ti vážne nasledovať Krista, byť apoštolom apoštolov. Možno si v tej chvíli prišiel o svoj pokoj a nenašiel si ho dovtedy, kým si Bohu slobodne, jednoducho preto, lebo si chcel, neodpovedal áno, čo je dostatočne nadprirodzená pohnútka. A dostavila sa radosť, veľká a trvalá, ktorá sa môže stratiť jedine vtedy, ak sa odvrátiš od Boha.

Nerád hovorím o vyvolených či privilegovaných ľuďoch. No je to sám Kristus, kto o nich hovorí, ktorý si ich vyberá. V Svätom písme stojí výrok svätého Pavla: Elegit nos in ipso ante mundi constitutionem ut essemus sancti — Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1, 4). Viem, že ťa to nezvedie k pýche a že sa kvôli tomu nebudeš cítiť nadradený nad ostatnými. Toto vyvolenie, ktoré je koreňom povolania, musí byť základom tvojej pokory. Postavili snáď niekedy pamätník na počesť štetcov patriacich veľkému maliarovi? Prispeli síce k vytvoreniu majstrovských diel, no zásluha patrí umelcovi. Tak aj my — kresťania — sme iba nástrojmi v rukách Stvoriteľa sveta, Vykupiteľa všetkých ľudí.

Pri svätej omši sme čítali úryvok z Evanjelia podľa Jána, kde sa opisuje zázračné uzdravenie slepého od narodenia. Myslím, že nás všetkých opäť dojala moc a milosrdenstvo Boha, ktorý sa nepozerá ľahostajne na ľudské nešťastie. Rád by som sa však teraz zameral na iné rysy: konkrétne na to, aby sme videli, že keď kresťana pohýna láska k Bohu, tiež sa nestavia ľahostajne k osudu iných ľudí a takisto sa vie správať ku všetkým s úctou. Ak však táto láska začne živoriť, hrozí nebezpečenstvo fanatického a nemilosrdného vpádu do svedomia druhých.

Ako šiel – hovorí sa v Evanjeliu – videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý (Jn 9, 1). Ježiš, ktorý ide okolo. Veľakrát som žasol nad týmto jednoduchým spôsobom rozprávania o Božom milosrdenstve. Ježiš ide okolo a ihneď spozoruje utrpenie. Naopak, všimnite si, aké odlišné boli v tej chvíli myšlienky jeho učeníkov, keď sa ho pýtajú: Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý? (Jn 9, 2).

Nespravodlivé posudzovanie

Nesmie nás udivovať, že mnoho ľudí, a dokonca i tí, ktorí sa považujú za kresťanov, sa správa podobným spôsobom; skôr ako na čokoľvek iné myslia na zlé veci. Predpokladajú niečo bez dôkazu, a nielenže si to myslia, ale tento predčasný úsudok sa aj odvážia vysloviť nahlas pred druhými.

Správanie učeníkov by sa dalo označiť, mierne povedané, za nehanebné. V tamojšej spoločnosti jestvovali — a jestvujú i dnes, lebo v tomto ohľade sa len málo zmenilo — určití ľudia, farizeji, ktorí z tohto postoja urobili normu. Len si spomeňte, ako ich Ježiš obžalúva: Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: Je posadnutý zlým duchom. Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov! (Mt 11, 18-19).

Systematické útoky na dobrú povesť, znevažovanie bezúhonného konania — takúto uštipačnú a zraňujúcu kritiku musel vytrpieť Ježiš Kristus, a nezriedka niektorí uplatňujú rovnakú metódu aj voči tým, ktorí – síce si vedomí svojich logických a prirodzených nedostatkov a osobných omylov, častých a kvôli ľudskej slabosti neodmysliteľných – túžia nasledovať Učiteľa. Avšak skúsenosť s onými skutočnosťami nás nesmie viesť k ospravedlňovaniu hriechov a priestupkov – s podozrivým pochopením ich nazývajú klebetami — voči dobrému menu kohokoľvek. Ježiš síce vraví, že ak pána domu nazvali Belzebulom, nemožno očakávať, že domáci dopadnú lepšie (Porov. Mt 10, 25), ale tiež vysvetľuje, že kto by povedal svojmu bratovi: ‚Ty bohapustý blázon,’ pôjde do pekelného ohňa (Mt 5, 22).

Odkiaľ sa berie toto nespravodlivé posudzovanie druhých? Vyzerá to, akoby niektorí ľudia neustále nosili na očiach klapky, ktoré im skresľujú videnie. Zo zásady pochybujú, že existuje bezúhonnosť, alebo aspoň neustály boj o dobré správanie sa. Všetko posudzujú podľa seba, a ako hovorí jedna stará filozofická poučka: ad modum percipientis — podľa prijímateľa; na základe ich predtým získanej deformácie. Pre takýchto aj ten najúprimnejší postoj – napriek všetkému – odzrkadľuje vlka v ovčom rúchu. „Keď jasne odhalia pred sebou dobro, píše svätý Gregor Veľký, sliedia, aby zistili, či sa v ňom predsa len neskrýva nejaké zlo (Sv. Gregor Veľký, Moralia, 6, 22 (PL 36, 243))“.

Je kráľom a prahne po kraľovaní v našich srdciach Božích detí. No nepredstavujme si pritom žiadne ľudské kráľovstvá; Kristus ani neovláda, ani sa nesnaží presadiť, lebo neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť (Mt 20, 28).

Jeho kráľovstvo je kráľovstvom pokoja, radosti, spravodlivosti. Kristus, náš kráľ, od nás nečaká len prázdne reči, ale skutky, pretože nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21).

Je Lekárom a vylieči naše sebectvo, ak dovolíme, aby jeho milosť prenikla až do hĺbky našej duše. Ježiš nás vystríhal, že najhoršou chorobou je pokrytectvo, pýcha, ktorá nás vedie k maskovaniu svojich vlastných hriechov. Voči lekárovi je nevyhnutná absolútna úprimnosť, úplné vyznanie pravdy a slová: Domine, si vis, potes me mundare — Pane, ak chceš — a ty vždy chceš —, môžeš ma očistiť (Mt 8, 2). Poznáš moje nedostatky, cítim tieto a tieto príznaky, trpím týmito ďalšími slabosťami. A jednoducho mu ukážeme svoje rany, a aj hnis, ak sa objaví. Pane, ty, ktorý si uzdravil toľko duší, daj, keď ťa mám v srdci alebo keď na teba hľadím vo Svätostánku, nech v tebe uznávam božského Lekára.

Je Učiteľom múdrosti, ktorú len on vlastní: ako bezhranične milovať Boha a v ňom všetkých ľudí. V Kristovej škole sa naučíme, že náš život nepatrí nám: on sám odovzdal svoj život za všetkých ľudí a ak ho chceme nasledovať, musíme pochopiť, že ani my si nemôžeme privlastňovať ten náš sebecky, bez účasti na bolestiach druhých. Náš život patrí Bohu a mali by sme ho stráviť v jeho službe, preukazovaním veľkorysej starostlivosti o duše a slovom i príkladom ukazovať hĺbku náročnosti kresťanského povolania.

Ježiš očakáva, že v sebe budeme živiť túžbu získať túto múdrosť, aby nám mohol zopakovať slová: Ak je niekto smädný…, nech príde ku mne a nech pije (Jn 7, 37). A my mu odpovieme: Nauč nás zabudnúť na seba, aby sme mohli myslieť na teba a všetky duše. Takto nás náš Pán s pomocou svojej milosti povedie vpred, ako keď sme sa v detstve učili písať. Spomínate si na prvé klikyháky vášho detstva, keď nám učiteľ viedol ruku? A potom začneme zakúšať šťastie z prejavovania svojej viery — čo je ďalší Boží dar — jasnými ťahmi kresťanského konania, z ktorého budú môcť všetci vyčítať veľké Božie skutky.

Kristus je Priateľom, skutočným Priateľom s veľkým písmenom: Vos autem dixi amicos — Nazval som vás priateľmi (Jn 15, 15) — hovorí. Nazval nás priateľmi a sám urobil prvý krok; zamiloval si nás prvý. Svoju lásku však nevnucuje, ponúka ju. Preukazuje ju tým najjasnejším znakom priateľstva: Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov (Jn 15, 13). Bol priateľom Lazára a zaplakal preňho, keď ho videl mŕtveho: a vzkriesil ho. Keď vidí, že sme vlažní, znechutení, možno ustrnutí v našom vnútornom živote, ktorý vyhasína, jeho plač bude pre nás životom: Priateľu, hovorím ti: vstaň a choď (Porov. Jn 11, 43; Lk 5, 24), vyjdi z toho biedneho života, ktorý nie je životom.

Svätý Ján nám vo svojom Evanjeliu zachováva nádherné slová Panny Márie v situácii, o ktorej sme už rozjímali: na svadbe v Káne. Evanjelista nám hovorí, že Mária povedala obsluhujúcim: Urobte všetko, čo vám povie! (Jn 2, 5). A o to práve ide; viesť duše ľudí tak, aby sa postavili pred Ježiša a spýtali sa ho: Domine, quid me vis facere? (Sk 9, 6) — Pane, čo chceš, aby som urobil?

Kresťanský apoštolát — a teraz mám konkrétne na mysli apoštolát bežných kresťanov, mužov a žien, ktorí žijú rovnaký život ako ostatní ľudia — je veľkou katechézou. V rámci nej sa osobným stykom, verným a skutočným priateľstvom prebúdza u ostatných ľudí hlad po Bohu a pomáhajú sa im odhaľovať nové obzory. To všetko sa uskutočňuje s prirodzenosťou, s prostotou, ako som už spomínal, príkladom dobre prežívanej viery, láskavým slovom, ktoré je však naplnené mocou Božej pravdy.

Buďte odvážni! Veď môžete počítať s pomocou Márie, ktorá je Regina apostolorum, Kráľovná apoštolov. Panna Mária, ktorá sa nikdy neprestane správať ako naša Matka, vie svojim deťom určiť konkrétne úlohy. Tým, ktorí sa k nej utiekajú a kontemplujú jej život, Mária vždy preukáže nesmiernu priazeň tým, že ich privedie ku krížu a postaví ich tvárou v tvár príkladu Božieho Syna. A pri tejto konfrontácii, kde sa rozhoduje o kresťanskom živote, sa za nás Mária prihovára, aby náš postoj vyvrcholil zmierením mladšieho brata — teba i mňa — s jednorodeným Synom Otca.

Mnohým obráteniam, mnohým rozhodnutiam odovzdať sa službe Bohu predchádzalo stretnutie s Máriou. Božia Matka roznecovala túžbu po hľadaní, materinsky vzbudzovala nepokoj v našej duši, pobádala k zmene a k novému životu. A tak sa to urobte všetko, čo vám povie, premenilo na skutočnosť láskyplného odovzdania sa, na kresťanské povolanie, ktoré odvtedy osvecuje celý náš život.

Táto chvíľa rozhovoru s Pánom, v ktorej sme rozjímali o úcte a láske k jeho i k našej Matke, môže teda priniesť oživenie našej viery. Začína sa mesiac máj. Pán od nás chce, aby sme nepremárnili túto príležitosť rásť v jeho láske prostredníctvom stýkania sa s jeho Matkou. Aby sme jej každý deň vedeli preukazovať synovskú pozornosť — drobnými vecami, nežnými prejavmi starostlivosti —, ktoré sa stávajú veľkými dielami osobnej svätosti a apoštolátu, to jest neustáleho úsilia prispievať ku spáse, ktorú Kristus priniesol svetu.

Sancta Maria, spes nostra, ancilla Domini, sedes sapientiae, ora pro nobis! Svätá Mária, nádej naša, služobnica Pána, trón Múdrosti, oroduj za nás!