Zoznam bodov

Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Niektorí z tých lepších, čo boli okolo, mu povedali: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ (Mk 10, 49). To je kresťanské povolanie! Avšak Božie volanie nebýva iba jedno. Pán nás predsa volá v každom okamihu nášho života: vstaň — vraví nám — vyjdi zo svojej lenivosti, zo svojej pohodlnosti, zo svojho skúpeho sebectva, zo svojich malicherných malých problémov. Odlep sa od zeme, kde ležíš taký rozpľasnutý, prízemný, beztvarý. Nadobudni výšku, váhu, objem a nadprirodzený pohľad.

Ten človek odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi (Mk 10, 50). Odhodil plášť! Neviem, či si bol niekedy vo vojne. Pred mnohými rokmi som mal možnosť chodiť po bojovom poli, iba niekoľko hodín po skončení bitky. Ležali tam na zemi odhodené prikrývky, poľné fľaše a batohy plné rodinných pamiatok — listov, fotografií milovaných ľudí… Tieto veci však neboli majetkom porazených, patrili víťazom! Všetko sa ukázalo byť prebytočným, lebo bránilo, aby mohli bežať ešte rýchlejšie a zaútočiť na nepriateľské zákopy. Ako Bartimejovi, aby mohol bežať za Kristom.

Nezabúdaj, že dostať sa až ku Kristovi, to si vyžaduje obeť, znamená to odhodiť všetko, čo prekáža: deku, batoh, poľnú fľašu. Aj ty sa musíš správať rovnako v boji o Božiu slávu, v boji pokoja a lásky, ktorým sa snažíme rozšíriť Božie kráľovstvo. Kvôli službe Cirkvi, Rímskemu pontifikovi a dušiam musíš byť odhodlaný vzdať sa všetkého, čo je prebytočné, odhodlaný zaobísť sa bez prikrývky, ktorá by ťa zohrievala počas chladných nocí, bez milovaných spomienok na rodinu, bez občerstvujúcej vody. Bude to lekcia viery a lekcia lásky. Pretože Krista je treba milovať práve tak.

Do hĺbky duše nás dojíma, keď pozorne počúvame slová sv. Pavla: „lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3).Dnes si to opäť raz pripomínam a rád by som to pripomenul i vám a všetkým ľuďom: lebo to je Božia vôľa, aby sme boli svätí.

Aby sme ostatným mohli prinášať pravý pokoj, aby sme zmenili svet, aby sme v ňom a skrze jeho skutočnosti hľadali Boha, nášho Pána, na to je nevyhnutná osobná svätosť. Keď hovorím s ľuďmi z rôznych krajín a z najrozmanitejších spoločenských prostredí, často sa ma pýtajú: A čo poviete nám, ženatým a vydatým? A čo nám, ktorí pracujeme na poli? A vdovám? A mladým?

Sústavne na to odpovedám, že mám iba jeden hrniec. A obvykle zdôrazňujem, že náš Pán Ježiš Kristus hlásal radostnú zvesť všetkým bez rozdielu. Jeden hrniec a jeden pokrm: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4, 34). Každého jedného Boh volá ku svätosti, od každého žiada, aby mal lásku: či už sme mladí alebo starí, slobodní alebo ženatí, zdraví či chorí, vzdelaní či nevzdelaní, nech pracujeme kdekoľvek, nech sme kdekoľvek. Existuje iba jediný spôsob, ako spoznávať Boha a rásť s ním v dôvernom priateľstve: stýkať sa s ním v modlitbe, hovoriť s ním a z celého srdca mu prejavovať svoju náklonnosť.

Všedný život

Znovu by som chcel zdôrazniť, že nehovorím o nejakom zvláštnom spôsobe kresťanského života. Nech sa každý z nás zamyslí nad tým, čo preňho Boh urobil a ako sme my na to odpovedali. Ak budeme pri tomto spytovaní svedomia statoční, určite zistíme, že nám chýba ešte veľa. Včera som bol dojatý, keď som od jedného japonského katechumena vyučujúceho katechizmus počul, že ľudia tam ešte nepoznajú Krista. Zahanbil som sa. Potrebujeme viac viery, viac viery! A s vierou rozjímať.

V pokoji ešte raz rozjímajte nad tým Božím napomenutím, ktoré plní srdce znepokojením, no ktoré zároveň chutí ako plást medu: redemi te, et vocavi te nomine tuo: meus es tu (Iz 43, 1), veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Neberme Bohu to, čo je jeho. Boh, ktorý nás tak miloval, že za nás zomrel a ktorý si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí (Porov. Ef 1, 4), neustále nám dáva príležitosti k očisťovaniu a obeti.

Keby sme mali ešte nejaké pochybnosti, dostáva sa nám na dôkaz z jeho úst: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby  vaše ovocie zostalo (Jn 15, 16);” ovocie, ktoré bude prinášať vaša práca kontemplatívnych duší.

Takisto musíme mať nadprirodzenú vieru. Keď viera slabne, človek má tendenciu predstavovať si Boha akoby bol niekde ďaleko a takmer vôbec sa o svoje deti nestaral. O náboženstve uvažuje ako o niečom, čo môže odložiť až na dobu, keď mu už nič iného nezostane. Taká osoba očakáva, ani nevie z akého dôvodu, neobyčajné zjavenia a neobvyklé udalosti. Keď je však v duši človeka živá viera, vidíme, že jeho kresťanský život sa neoddeľuje od života všedného a normálneho. A vie, že veľká svätosť, ktorú od nás Boh žiada, sa uskutočňuje tu a teraz, v maličkostiach každého dňa.