Zoznam bodov

Je mnoho tých, čo niečo začnú, no len málo takých, ktorí to aj dokončia. A medzi týmto málom by sme sa mali nachádzať i my, ktorí sa snažíme správať ako Božie deti. Nezabúdajte, že len práca vykonaná dobre a s láskou si zaslúži pochvalu od Pána, takú, ako čítame vo Svätom Písme: „Lepšie je končiť niečo ako začínať“ (Kaz 7, 8).

Možno ste túto historku už počuli v inom kázaní, v každom prípade by som vám ju znova rád pripomenul, keďže je veľmi názorná a poučná. Pri istej príležitosti som v knihe Rímskeho rituálu hľadal formulu pre požehnanie posledného kameňa jednej budovy, toho najdôležitejšieho, lebo mal symbolizovať dlhoročnú tvrdú, namáhavú a vytrvalú prácu mnohých ľudí. Na svoje veľké prekvapenie som zistil, že nič podobného neexistuje; musel som sa uspokojiť s benedictio ad omnia, so všeobecným požehnaním. Priznám sa, že sa mi zdalo byť nemožné, aby existovala taká medzera a tak som ešte raz pomaly prechádzal obsah Rituálu, avšak bezvýsledne.

Mnohí kresťania už stratili presvedčenie, že celistvosť života, akú Pán od svojich detí vyžaduje, si medziiným žiada i dokonalé plnenie vlastných úloh, ktoré by sme mali posväcovať až po tie najmenšie drobnosti.

Nemôžeme ponúknuť Pánovi niečo, čo by — v rámci úbohých ľudských obmedzení — nebolo dokonalé a bez chyby, pozorne vypracované až do posledného detailu. Boh neakceptuje žiadnu fušerskú prácu. „Zviera, ktoré má chybu, nesmiete obetovať — pripomína nám Písmo Sväté — to by vám nezískalo priazeň“ (Lv 22, 20).Preto práca každého jedného z nás, práca, ktorej venujeme svoje dni a svoju energiu, musí byť dôstojným darom Stvoriteľovi, operatio Dei, práca Božia a práca pre Boha, jedným slovom, práca bezchybná a dokonalá.

Práca, účasť na Božej moci

Od počiatku svojho stvorenia musel človek — a to si nevymýšľam — pracovať. Stačí si otvoriť Písmo Sväté a už na prvých stránkach sa dočítame, že skôr ako vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť (Rim 5, 12), Boh utvoril Adama z hliny a stvoril preňho a pre jeho potomstvo tento tak krásny svet, ut operaretur et custodiret illum (Gn 2, 15), aby ho obrábal a strážil.

Mali by sme sa presvedčiť o tom, že práca je jedna nádherná skutočnosť, že je neúprosným zákonom, ktorému takým či onakým spôsobom podliehame, hoci sa niektorí snažia od neho oprostiť. Avšak zapamätajte si dobre, že táto povinnosť nevyvstala ako následok prvotného hriechu, ani nie je vynálezom modernej doby. Je potrebným prostriedkom, ktorý nám Boh na zemi zveruje, ktorý vypĺňa naše dni a robí nás účastnými na jeho stvoriteľskej moci, prostriedkom na to, aby sme si zarábali na živobytie a súčasne zbierali úrodu pre večný život (Jn 4, 36): lebo človek je … zrodený k práci ako vtáci k letu (Jób 5, 7).

Možno budete namietať, že už uplynulo mnoho storočí a len veľmi málo ľudí uvažuje týmto spôsobom; že drvivá väčšina sa lopotí z úplne iných dôvodov: jedni pre peniaze, iní, aby uživili rodinu a ďalší kvôli tomu, aby dosiahli želané spoločenské postavenie, rozvinuli svoje schopnosti, uspokojili svoje neusporiadané vášne, alebo prispeli k spoločenskému pokroku. No väčšinou berú svoju prácu ako nutnosť, ktorej sa nemôžu vyhnúť.

Voči tejto nízkej, egoistickej a prízemnej vízii si ty i ja musíme pripomenúť, a pripomenúť to aj ostatným, že sme Božie deti, ktorým Boh adresoval rovnaké pozvanie ako tým z evanjeliového podobenstva: „Syn môj, choď dnes pracovať do vinice“ (Mt 21, 28).Uisťujem vás, že keď sa budeme každý deň snažiť pristupovať k svojim povinnostiam ako k Božej požiadavke, naučíme sa dokončovať svoju prácu s tou najväčšou ľudskou i nadprirodzenou dokonalosťou, akej len budeme schopní. Možno sa niekedy vzbúrime — ako starší syn z podobenstva, ktorý odpovedal: „Nechce sa mi“ (Mt 21, 29). — no spamätáme sa a kajúcne sa s ešte väčším úsilím pustíme do plnenia svojich úloh.

Prepáčte mi túto odbočku; napriek tomu, že sme sa od témy príliš nevzdialili, vráťme sa znovu k hlavnej myšlienke. Verte, že profesionálna práca je základnou a neoddeliteľnou súčasťou nášho kresťanského života. Pán vás chce mať svätých tam, kde ste, v povolaní, ktoré ste si už z akýchkoľvek dôvodov zvolili — všetky považujem za dobré a ušľachtilé, pokiaľ len nie sú v rozpore s Božím zákonom — a všetky považujem za schopné byť pozdvihnuté do nadprirodzenej roviny, a teda pripojené do prúdu lásky, ktorá charakterizuje život každého Božieho syna.

Nemôžem sa vyhnúť istým rozpakom, keď niekto hovorí o svojej práci a tvári sa pritom ako obeť, keď tvrdí, že práca mu zaberá neviem koľko hodín denne a v skutočnosti neurobí ani polovicu z toho, čo mnohí jeho kolegovia, ktorých koniec koncov vedú iba sebecké, alebo prinajmenšom čisto ľudské dôvody. Všetci, čo sme tu a osobne sa rozprávame s Ježišom, máme konkrétne povolanie: lekár, právnik, ekonóm… Len si pomyslite na vašich kolegov, ktorí vynikajú či už svojou profesionálnou prestížou, svojou poctivosťou, alebo obetavou službou: nevenujú snáď mnoho hodín denne — a dokonca i v noci — tejto práci? Vari sa od nich nemáme čo naučiť?

Popritom ako hovorím, aj ja prehodnocujem svoje konanie a priznám sa, že akonáhle si položím túto otázku, trochu sa zahanbím a okamžite pocítim túžbu poprosiť Boha o odpustenie, mysliac na svoju slabošskú odpoveď, stojacu tak ďaleko od poslania, ktoré nám Boh na svete zveril. „ Kristus — píše jeden cirkevný otec — nás tu zanechal, aby sme boli ako lampy, aby sme sa stali učiteľmi ostatných, aby sme boli ako kvas, aby sme medzi ľuďmi žili ako anjeli, ako dospelí medzi deťmi, ako ľudia duchovní medzi ľuďmi výlučne rozumovými; aby sme boli semenom, aby sme prinášali ovocie. Ani ústa by nebolo treba otvoriť, keby náš život žiaril takým spôsobom. Boli by navyše slová, keby sme vyučovali skutkami. Na svete by nebolo ani jediného pohana, keby sme my boli ozajstnými kresťanmi “ (Sv. Ján Zlatoústy, In Epistolam I ad Timotheum homiliae, 10, 3 (PG 62, 551).

Bojujte proti tej neprimeranej starostlivosti o vlastnú osobu: buďte na seba nároční! Niekedy až príliš myslíme na svoje zdravie; na odpočinok, ktorý samozrejme nesmie chýbať, pretože je dôležitý, aby sme sa mohli vrátiť k práci s obnovenými silami. Lenže odpočinok — už som o tom písal dávnejšie — neznamená nič nerobiť: znamená rozptýliť sa aktivitami, ktoré vyžadujú menej námahy.

Pri iných príležitostiach sa uchyľujeme k falošným výhovorkám a sme príliš pohodlní, zabúdame na tú požehnanú zodpovednosť, ktorá leží na našich pleciach a uspokojujeme sa s tým, že urobíme len to nevyhnutné, aby sme už nepríjemnú povinnosť mali z krku; nechávame sa strhávať nezmyselnými dôvodmi, aby sme mohli ostať stáť so založenými rukami, zatiaľ čo satan a jeho spojenci si dovolenku nikdy neberú. Pozorne sa započúvaj a rozjímaj nad tým, čo povedal svätý Pavol kresťanom, ktorí boli otrokmi: „Neslúžte iba naoko, ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale ako Kristovi služobníci, ktorí z tej duše plnia Božiu vôľu. A slúžte ochotne, ako Pánovi, a nie ako ľuďom“ (Ef 6, 6—7). Aká dobrá rada, aby sme ju ty aj ja nasledovali!

Požiadajme nášho Pána Ježiša Krista o svetlo a prosme ho, aby nám pomohol v každom okamihu odhaľovať onen Božský zmysel, ktorý premieňa našu profesionálnu prácu na pevný základ, na pánty, o ktoré sa opiera a okolo ktorých sa otáča naše povolanie k svätosti. V Evanjeliu nájdete, že Ježiš bol známy ako faber, filius Mariae (Mk 6, 3), robotník, syn Márie: tak aj my musíme s posvätnou hrdosťou našimi skutkami ukazovať, že sme robotníci, muži a ženy práce!

S vedomím, že by sme sa za každých okolností mali správať ako Boží vyslanci, myslime neustále na to, že mu neslúžime verne, keď svoju prácu zanedbávame, keď s ostatnými ľuďmi nezdieľame úsilie a obetavosť pri plnení pracovných záväzkov, keď na nás môžu ukázať prstom ako na lajdáckych, nestálych, nesolídnych, ľahkomyseľných, neporiadnych, lenivých, neužitočných… Pretože ten, čo zanedbáva tieto povinnosti, zdanlivo menej dôležité, len ťažko bude môcť zvíťaziť nad inými povinnosťami v duchovnom živote, ktoré sú oveľa náročnejšie. „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16, 10).