Začiatkom mája nás pohľad na svet, na Boží ľud (Porov. 1 Pt 2, 10), privádza k rozjímaniu nad nádherným obrazom mariánskej zbožnosti, ktorá sa prejavuje toľkými zvykmi, starými či novými, no vždy praktizovanými v rovnakom duchu lásky.

S radosťou sa presviedčame, že úcta k Panne Márii je stále živá a že v kresťanských dušiach prebúdza nadprirodzenú túžbu konať ako domestici Dei, ako členovia Božej rodiny (Ef 2, 19).

Pri pohľade na toľkých kresťanov, ktorí v tieto dni najrozličnejšími spôsobmi vyjadrujú svoju lásku k Preblahoslavenej Panne Márii, určite sa cítite byť hlbšie pripútaní k Cirkvi, a viac sa cítite byť bratmi všetkých svojich bratov. Je to ako rodinné stretnutie, keď sa dospelé deti, ktorých životné cesty sa rozišli, schádzajú k svojej matke pri príležitosti nejakého sviatku. A aj keď sa predtým zvykli hádať alebo spolu nevychádzali dobre, v tento deň je to iné. V tento deň sa cítia byť jednotní a všetkých ich spája vzájomná náklonnosť.

Mária neustále buduje Cirkev, zjednocuje ju, udržiava ju súdržnou. Sotva môže mať niekto pravú úctu k Panne Márii, ak sa súčasne necíti byť pevnejšie zviazaný s ostatnými údmi tohto Mystického Tela, užšie zjednotený s jeho viditeľnou hlavou, pápežom. Preto tak rád opakujem: omnes cum Petro ad Iesum per Mariam! — všetci s Petrom k Ježišovi skrze Máriu! Tým, že sa pokladáme za súčasť Cirkvi a za povolaných byť bratmi vo viere, s väčšou hĺbkou objavujeme bratstvo, ktoré nás zjednocuje s celým ľudstvom. Cirkev bola totiž poslaná ku všetkým národom, ku všetkým ľuďom (Mt 28, 19).

To, čo som práve povedal, čo sme zakúsili všetci, pretože nám nechýbali príležitosti, aby sme si overili nadprirodzené účinky úprimnej úcty k Panne Márii. Každý z vás by o tom mohol veľa rozprávať; a ja takisto. Spomínam si na jednu púť, ktorú som vykonal v roku 1935, k pustovni Panny Márie v Sonsoles, v Kastílii.

Nebola to púť, aká sa vám bežne vybaví v mysli. Nebola hlučná ani masová: boli sme traja. Vážim si a milujem aj iné, verejné prejavy zbožnosti, ale osobne uprednostňujem, keď môžem Márii prejaviť tú istú nehu a to isté nadšenie osobnými návštevami, alebo len v malých skupinkách, v atmosfére väčšej dôvernosti.

Počas púte do Sonsoles som sa dozvedel o pôvode názvu tejto mariánskej svätyne. Sú to podrobnosti bez väčšieho významu, ale vyjadrujú synovský vzťah miestneho obyvateľstva k Panne Márii. Soška Matky Božej, ktorú na tomto mieste uctievajú, bola počas obdobia vojen medzi kresťanmi a moslimami v Španielsku istý čas ukrytá, no po niekoľkých rokoch ju našli pastieri, a tí — ako hovorí tradícia — keď ju zbadali, zvolali: Aké nádherné oči! Sú ako slnká! (Slovná hračka: son soles po španielsky znamená sú to slnká).