Zoznam bodov

Takýmto spôsobom, robiac pochabosti, s tou vnútornou i vonkajšou ľahkomyseľnosťou, s tým váhaním pred pokušením, s tým chcením bez chcenia je nemožné, aby si napredoval vo vnútornom živote.

V tvojom živote sú dve veci, ktoré nie sú v súlade: rozum a cit. Rozum osvietený vierou ti ukazuje jasne nielen cestu, ale aj rozdiel medzi hrdinským a hlúpym spôsobom, ako po nej kráčať. Predovšetkým pred teba stavia veľkoleposť a božskú nádheru úloh, ktoré Svätá Trojica necháva v našich rukách.

Cit naopak prilipne ku všetkému, čím opovrhuješ; dokonca aj vtedy, keď to považuješ za hodné opovrhnutia.

Zdá sa, akoby tisíc maličkostí čakalo na akúkoľvek príležitosť a vo chvíli, keď — či už pre fyzickú únavu alebo stratu nadprirodzeného pohľadu — je tvoja vôľa oslabená, tieto maličkosti sa nahromadia a zmietajú v tvojej predstavivosti, až kým nevytvoria horu, ktorá ťa gniavi a zbavuje odvahy: vidíš len tvrdú prácu, nechuť poslúchať, nedostatok prostriedkov, ilúziu bezstarostného života, odporné malé i veľké pokušenia, záchvaty precitlivelosti, námahu, trpkú príchuť duchovnej priemernosti… A niekedy aj strach: strach, pretože vieš, že Boh chce, aby si bol svätý, a ty nie si. Dovoľ mi, aby som ti surovo povedal: Máš nadmieru dôvodov, aby si sa odvracal a chýba ti odvaha odpovedať na milosť, ktorú ti On dáva, pretože ťa povolal, aby si bol druhým Kristom, „ipse Christus!“— Kristom samotným. Zabudol si na napomenutie Pána Apoštolovi: „stačí ti moja milosť?“ Slová, ktoré sú potvrdením toho, že ak chceš, môžeš.

Na to, aby človek napredoval v duchovnom živote a v apoštoláte, nie je natoľko potrebná citová zbožnosť, ako rozhodná a veľkorysá ochota vôle plniť Božie požiadavky.

Bez Pána nemôžeš urobiť ani jeden bezpečný krok. — Táto istota, že potrebuješ jeho pomoc, ťa privedie k tesnejšiemu primknutiu sa k Nemu, s pevnou a vytrvalou dôverou plnou radosti a pokoja, hoci bola cesta drsná a strmá.

Všimni si veľký rozdiel medzi prirodzeným a nadprirodzeným spôsobom konania. V prvom prípade sa začína dobre, ale potom sa v rozmachu povoľuje. V druhom prípade sa tiež začína dobre…, ale potom nastupuje snaha pokračovať ešte lepšie.

Nie je zlé správať sa dobre zo šľachetných ľudských pohnútok. — Ale… aký je to rozdiel, keď „určujú smer“ tie nadprirodzené!

Keď priateľ videl takú radosť pri ťažkej práci, spýtal sa: „Ale či sa všetky tieto úlohy robia z nadšenia?” — A odpovedali mu s radosťou a pokojom: „Z nadšenia? To by sme si dali!“ „Per Dominum Nostrum Iesum Christum!“ — pre Nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás neustále očakáva.

Svet potrebuje, aby sme zobudili ospalých, aby sme povzbudili nesmelých, aby sme usmernili poblúdených; jedným slovom, aby sme ich zapojili do Kristových radov a aby sa nepremárnila toľká energia.

Možno aj pre teba bude vhodná nadprirodzená pomôcka — jemnosť oddanej lásky — ktorú si pri rozličných náročných požiadavkách opakovala jedna Božia duša: „Už je čas, aby si sa naozaj rozhodol urobiť niečo, čo stojí za to.“

Akú kresťanskú dokonalosť sa snažíš dosiahnuť, keď sa správaš vždy podľa svojich rozmarov, podľa toho, „čo sa ti páči?…“ Dôsledkom všetkých tvojich chýb, proti ktorým nebojuješ, budú logicky vytrvalé zlé činy. A tvoja vôľa — nezocelená vytrvalým bojom — ti bude na nič, keď sa dostaneš do ťažkej situácie.

Vonkajšok pôsobí dojmom energie a sily. — Ale koľko slabosti a nedostatku vôle je vo vnútri! — Pevne sa rozhodni, aby sa tvoje cnosti nezmenili na masku, ale na návyky, ktoré budú svedčiť o tvojom charaktere.

„Poznám také ženy a mužov, čo nemajú ani silu požiadať o pomoc“, vravíš mi znechutený a zarmútený. — Nebuď voči nim ľahostajný; tvoja vôľa zachrániť seba aj ich môže byť východiskovým bodom ich obrátenia. Okrem toho, keď si to premyslíš, priznáš, že aj tebe raz bola podaná pomocná ruka.