Zoznam bodov

Naša svätá Matka Cirkev sa vždy zasadzovala za slobodu a odmietala všetky druhy fatalizmu, tie staré, aj tie novšie. Učila, že každý človek je pánom svojho osudu, ako v dobrom, tak i v zlom: „A tí, ktorí sa neodklonili od dobra, pôjdu do večného života; tí, ktorí páchali zlo, pôjdu do večného ohňa.“ (Vyznanie viery Quicumque). Vždy na nás veľmi zapôsobí oná desivá ľudská schopnosť, tvoja i moja, ktorá však zároveň odhaľuje i našu vznešenosť. „ Až do takej miery je hriech dobrovoľným zlom, že by v žiadnom prípade nebol hriechom, keby nemal počiatok vo vôli: toto tvrdenie sa teší takej jasnosti, že s ním súhlasí tých niekoľko málo múdrych i mnoho hlúpych obyvateľov tohto sveta. “ (Sv. Augustín, De vera religione, 14, 27 (PL 34, 133).

Znovu vo vzdávaní vďaky pozdvihnem svoje srdce k Bohu, môjmu Pánovi, pretože nič mu nebránilo, aby nás stvoril dokonalých, s neodolateľnou náklonnosťou k dobru, no „ usúdil, že jeho služobníci budú lepší, ak mu budú slúžiť slobodne. “ (Sv. Augustín, tamže (PL 34, 134). Aká veľká je láska a milosrdenstvo nášho Otca! Tvárou v tvár skutočnosti, že Boh tak božsky a bláznivo miluje svoje deti, chcel by som mať tisícero úst, tisícero sŕdc, ba dokonca ešte viac, aby som bez prestania mohol chváliť Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Len si pomyslite, že ten, ktorý je Všemohúci, ten, ktorý svojou Prozreteľnosťou riadi celý vesmír, nechce služobníkov, ktorí by mu slúžili z prinútenia; chce slobodné deti. Do duše každého z nás — hoci sa rodíme proni ad peccatum, s náklonnosťou na hriech kvôli pádu prvých ľudí — vložil Boh iskierku svojho nekonečného rozumu, príťažlivosti dobrého, túžby po trvalom mieri. A dáva nám pochopiť, že pravdu, šťastie a slobodu dosiahneme iba vtedy, keď sa budeme snažiť, aby v nás semienko večného života vyklíčilo.

Ovocie miernosti

Miernosť je sebaovládanie. Nemôžeme popustiť uzdu všetkému, čo na nás dolieha, či už telesne, alebo duševne. Nie všetko, čo sa môže robiť, by sa robiť malo. Je síce pohodlnejšie nechať sa vláčiť pohnútkami, ktoré ľudia nazývajú prirodzené, no na konci tejto cesty nájdeme iba smútok a osamotenosť vo vlastnej úbohosti.

Niektorí ľudia nechcú nič odoprieť svojmu žalúdku, svojim očiam, svojim rukám; odmietajú počúvať tých, čo im radia, aby žili čisto. Schopnosť plodiť — vznešenú skutočnosť a účasť na Božej stvoriteľskej moci — využívajú nezriadene len ako nástroj na službu vlastnému sebectvu.

Nikdy sa mi nepáčilo hovoriť o nečistote. Namiesto toho chcem uvažovať nad ovocím miernosti, chcem vidieť, že človek je skutočným človekom, ktorý nie je pripútaný k bezcenným, hoci ligotavým veciam, k zbytočnostiam, ktoré tak rady kradnú straky. Taký človek sa dokáže zriecť vecí, čo škodia jeho duši a uvedomuje si, že obeť je iba zdanlivá: lebo ak v živote dokáže niečo obetovať, oslobodí sa od mnohých závislostí a bude môcť, v najhlbšom strede svojho srdca, vychutnať všetku Božiu lásku.

Život potom opäť dostane jasné tvary, ktoré nemiernosť rozmazala a človek je schopný starať sa o druhých, deliť sa s nimi, venovať sa veľkým úlohám. Miernosť ho robí striedmym, skromným, chápajúcim; dáva mu prirodzenú mravnosť, ktorá je vždy príťažlivá, pretože na správaní takého človeka je vidno rozumné sebaovládanie. Miernosť neznamená obmedzenosť, lež veľkorysosť. Naopak, omnoho viac obmedzení sa nachádza v nestriedmosti, keď sa srdce človeka zrieka samé seba, len aby mohlo slúžiť prvému, kto mu ponúkne žalostný zvuk plechových kravských zvoncov.

Svätý Tomáš stanovuje tri úkony tejto cnosti intelektu: žiadať o radu, posúdiť ju a rozhodnúť sa (Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II—II, q. 47. A. 8). Prvým krokom na ceste k rozvážnosti je uvedomenie si vlastnej obmedzenosti; to je cnosť pokory. Pripustiť, že o určitých otázkach nemôžeme vedieť všetko, že v mnohých prípadoch nedokážeme postihnúť všetky okolnosti, ktoré je treba mať pri posudzovaní na zreteli. Preto by sme sa mali obrátiť na radcu, a nie len tak na hocikoho, ale niekoho, kto by s nami zdieľal úprimnú túžbu milovať Boha a verne ho nasledovať. Nestačí žiadať len tak o nejaký názor; musíme sa obrátiť na toho, kto nám môže poradiť nezištne a správne.

Potom je treba tento názor posúdiť, pretože rozvaha si väčšinou vyžaduje rýchle a správne rozhodnutie. Ak je niekedy múdre rozhodnutie oddialiť, až dokiaľ nebudeme môcť všetko dobre zvážiť, za iných okolností by bolo veľkou nerozvážnosťou nezačať čím skôr robiť to, čo sa nám zdá, že je treba robiť, zvlášť ak ide o dobro druhých.